Kedy už pôjdeme karátovať? Dobiedza štvorročný Samuel do svojho otca Andreja. Oboch Adamovičovcov som na družstve v Dolnom Dubovom prekvapil, keďže som sa dopredu neohlásil. Prechádzal som cez obec zo susedného družstva, s ktorým ešte v osemdesiatych rokoch spoločne hospodárili v JRD 9. mája. Pomyslel som si, ak predsedu zastihnem v bielom dome, dám si s ním kávu. Ak nie, vypýtam si ju tiež, no vypijem ju asi sám.

To, že na družstve stretnem aj pokračovateľa rodu, na ktorom bolo vidieť, že sa v administratívnej budove pohybuje s ľahkosťou v minulosti preskúmaného, som nečakal. Samuel bol s otcom v práci, lebo škôlkari a školáci majú jesenné prázdniny. Z počiatku sa predo mnou hanbil. Na sympatiách mi určite nepridávalo ani to, že som ho neustále obťažoval otázkou, čo to karátovanie vlastne je.

Andrej, ktorý pred takmer dvadsiatimi rokmi patril k najmladším predsedom na Slovensku a dodnes určite k tým najvyšším sa len usmieval.

„Naozaj nevieš, čo tým myslí?“ spýtal sa ma a ja som strácal pevnú pôdu pod nohami. Dobehol ma štvorročný chalan. Keďže Samuel sa stále ešte hanbil na to, aby mi odpovedal komplexne, tak toto právo využil jeho zákonný zástupca.

„Včera sedel v traktore s Vladom Žiakom a pripravovali pôdu pod sejbu pšenice. A prečo to volá karátovanie? No lebo ten stroj, ktorým kypria je Lemken Karat,“ vysvetľuje mi Andrej Adamovič.

Nové stroje aj staré šunky

Samuel z mojej návštevy nie je vôbec nadšený. Keby som neprišiel, sedí už dávno v traktore.

„Vlado je kamarát. Robili sme už aj s podrývakom, ktorý má štyri zuby,“ hovorí mi mladý Samo.

Od vysvetlenia čo je karátovanie sa zrazu nehanbí. Berie ma na hospodársky dvor a stáva sa mojim sprievodcom.

„Takýto zelený traktor máme aj doma na dvore, len šlapací. A táto sejačka je nová. Máme už dve. No sú tu aj staré šunky,“ vysvetľuje mi malý Samuel a ukazuje na zrobený, snáď aj štyridsaťročný Zetor.

Výnimočné dobré úrody

Andrej necháva svojho syna hovoriť. Je vidieť, že je hrdý na chalana, ktorý možno len rok – dva rozpráva, ale už je nasatý informáciami, ktoré okolo neho preletia. Má to po otcovi. Ten sleduje agronomické videá na youtube či na odborných portáloch. Výsledky to družstvu prináša. Vedia, čo trh žiada a ich úrody sú tak výnimočné.

Príkladom je skorá odroda pšenice, ktorá je špeciálne určená pre českého výrobcu napolitániek. Tohtoročná úroda dosiahla 8,6 ton z hektára! Neuveriteľný výsledok.

„Túto pšenicu mám rád, lebo patrí k prvým plodinám žatvy. Je to taká predpríprava, či máme v poriadku kombajn,“ hovorí predseda.

Na začiatku žatvy ich potešila aj repka. V aktuálnom roku priniesla 4,3 tony z hektára a vlani výnimočných 4,85 tony. S vlaňajšou úrodou sa dokonca stali v súťaži NAJ najlepším pestovateľom repky v krajine. Andrej Adamovič vidí dobré úrody v rešpektovaní základných agronomických pravidiel.

„Ak sa hovorí, že olejnina by na tom istom poli mala byť najskôr po troch až štyroch plodinách, tak to treba tak robiť. Proti prírode sa ísť nedá. A ak niekto proti nej ide, tak je to drahé a ten výsledok nie je adekvátny vynaloženým prostriedkom,“ hovorí Andrej Adamovič.

K striedaniu osevného postupu pristupuje s veľkou citlivosťou. Napríklad cukrová repa. Pestujú ju stále na značnej výmere, ale podľa Adamoviča to už dávno nie je tak ideálna predplodina, ako ich učili na vysokej škole.

„Vytiahne z pôdy vlahu a zmení aj jej štruktúru. Najlepšie to vidíme na tom, aké úrody dosahujeme po cukrovej repe nasledujúci rok. S vlahou musíme v našich podmienkach hospodáriť opatrne,“ hovorí Andrej Adamovič.

Výhoda oproti ostatným

Samuel kráča vedľa nás po dvore a otcove slová neprerušuje. Či nás počúva je ťažké povedať. Aj dieťa, ktoré sa narodí nerozpráva. Slová matky prijíma spolu s materským mliekom. Až neskôr, v dvoch-troch rokoch začne hovoriť vycibrenou rečou, ku ktorej sa cudzinec vypracuje až po rokoch štúdia daného jazyka.

Andrejove vedomosti sa dobre zapíšu v Samovej hlave. Získava ich všade. Lietaním po družstevných kanceláriách aj po hospodárskom dvore. Pomaly ich absorbuje a zrazu bude mať výhodu oproti tým – povedzme im cudzincom, ktorí sa budú musieť roky o poľnohospodárstve učiť na strednej či vysokej škole.

Keď otec dohovorí, malý Samko ma začína organizovať, ktorý stroj mám na dvore odfotiť. Okrem iných vysloví požiadavku, nech idem odfotografovať aj „bulkov“. Opäť netuším, čo tým myslí. Pohľad na staršieho z dvojice ma prezradí.

„Chce Ťa zobrať pozrieť býkov,“ preloží mi detskú reč predseda.

Stovka býkov je až na pár výnimiek schovaná v stavbách, ktoré ešte pred rokmi slúžili na výrobu mlieka. Andrej Adamovič vezme lopatu a začne prihŕňať krmivo. Ako škrtá lopata po podlahe, zvedavé zvieratá začnú vychádzať z maštale. A mladý Samko nadšene kričí:

„Teraz foť!“