Na Slovensku dochádza ku gradácii hrabošov poľných každých 3 – 5 rokov. Kulminácia početnosti bola napríklad v roku 2014, 2019 a zažívame ju aj teraz v roku 2024, teda presne každých päť rokov. V roku 2019 boli škody spôsobené hrabošmi miliónové, pričom niektoré podniky predovšetkým v Trnavskom kraji mali škody na viac ako polovici úrody pšenice a jačmeňa, hoci sa vtedy biopásy nezakladali.

Rok 2023 bol prvým rokom implementácie biopásov, teda v čase, kedy začínala kulminácia početnosti hrabošov, pričom prvé príznaky boli zrejmé na poliach už predtým ako sa biopásy začali zakladať. Už v minulom roku pritom poľnohospodári, ktorí nevstúpili do ekoschém, a teda biopásy nevytvorili, tvrdili, že obdobnú situáciu zažili pred pár rokmi, teda v čase predchádzajúcej gradácie. Vrchol gradácie na vegetačnú sezónu 2024 predpovedali aj vedci z UKF v Nitre, pričom vychádzali z dlhodobých monitoringov populačných cyklov na Trnavsku.

Je pritom známe na základe výsledkov monitoringu, že biopásy zvyšujú početnosť drobnej zveri – zajacov, bažantov či jarabíc. Rovnako je známe, že biopásy zvyšujú početnosť a diverzitu ohrozených aj bežných druhov vtáctva a prispievajú k tomu, aby nezmizol spev z krajiny. Biopásy takisto zvyšujú početnosť a diverzitu opeľovačov, čím významne podporujú opeľovaciu schopnosť hmyzu. Biopásy pomáhajú aj ubúdajúcim a ohrozeným vtáčím druhom ako je drop veľký, sokol červenonohý či pŕhľaviar červenkastý a pomáhajú aj ohrozeným druhom hmyzu.

Na monokultúrach bude vždy dochádzať k premnoženiu škodcov

Je preto logické, že biopásy sú atraktívnym miestom pre život aj pre hraboše. Za ich premnoženie však nie sú zodpovedné. Cyklické gradácie početnosti hrabošov na Slovensku prebiehajú už desiatky rokov, predovšetkým na Podunajsku kvôli vhodným klimatickým a pôdnym podmienkam, teda prebiehali aj v obdobiach, kedy sa zakladanie biopásov ani len nezvažovalo.

Zjemňovanie krajinnej mozaiky aj prostredníctvom zmenšovania polí biopásmi je naopak cestou, ako kalamitným situáciám predchádzať. Na veľkých monokultúrach bude vždy dochádzať k veľkým premnoženiam škodcov. V tomto prostredí totiž nachádzajú ešte oveľa lepšie podmienky než v biopásoch, jednoducho preto, že je násobne väčšie. Najmä v kultúrach repky, ozimných obilnín či lucerny dostávajú dostatočne dlhý čas na rozmnožovanie v úplnom pokoji – vo vnútri veľkých lánov hustých porastov je totiž minimálna miera predácie a niektoré z plodín, napríklad repka, kvôli hustému zápoju predstavujú aj ideálny kryt pred predátormi.

Navyše biopásy vytvárajú aj priestor pre prežívanie predátorov hrabošov, napríklad tchorov stepných, myšiarok močiarnych.

Po dlhej dobe máme skutočne dobré riešenie

Na základe monitoringu biodiverzity na biopásoch bolo už v prvom roku implementácie jednoznačné, že plnia svoj účel pre podporu ohrozených druhov živočíchov, či hmyzu a opeľovačov. Po dlhej dobe tak na Slovensku máme skutočne dobré riešenie, ktoré môže pomôcť zastaviť či zvrátiť úbytok druhov poľnohospodárskej krajiny. Na alarmujúci pokles niektorých, kedysi bežných druhov, napríklad jarabice o 99 % sa poukazuje desaťročia.

Vzhľadom na to, že po tlaku farmárov Európska únia upustila od povinného úhorovania polí, dobrovoľná ekoschéma, ktorej sú biopásy súčasťou, je jediným nástrojom, prostredníctvom ktorého máme možnosť pomôcť ubúdajúcemu vtáctvu, zveri či opeľovačom. Ide pritom o najohrozenejšie druhy, ktoré neprežijú vo zvyškoch krajinných prvkov vytvorených z drevín, ktoré ešte v poľnohospodárskej krajine máme (vetrolamy, remízky), ale potrebujú krajinné prvky bez drevín, teda aktuálne biopásy.

Biopásy pritom nie sú ničím novým, ide práve o bylinné medze, ktoré boli rozoraté ako prvé pri kolektivizácií a ich obnove po roku 1989 dlhodobo bránila nevhodne nastavená poľnohospodárska politika. Výsledkom bol rapídny pokles populácií tých najohrozenejších druhov viazaných na bylinné prvky v agrárnej krajine. Aj po ich znovuzavedení v podobe biopásov stále tvoria len necelé percento rozlohy ornej pôdy.

Manažment biopásov bol v poslednej modifikácii SPP upravený

V poslednej modifikácii strategického plánu Spoločnej poľnohospodárskej politiky bol zásadne upravený manažment biopásov tak, aby mali poľnohospodári možnosť efektívnejšie potláčať buriny a invázne rastliny. No taktiež dostali možnosť, po splnení kritérií, aplikovať rodenticídy priamo do biopásov, čo je v ochrane prírody veľmi riskantné opatrenie vzhľadom k možným sekundárnym otravám. S cieľom podpory udržania biopásov však takáto možnosť aplikácie rodenticítov bola zahrnutá do modifikácie.

Biopásy sú navyše jednoročný záväzok, každý rok ich môžu farmári rozorať a založiť nanovo, ak považujú hĺbkovú orbu za efektívny nástroj proti hrabošom, riešenie pre zjednodušenie tohto postupu môžeme hľadať v aktuálnej modifikácii. Už dnes tak existujú nástroje na efektívne potláčanie hrabošov.

Biopásy neohrozujú potravinovú sebestačnosť

Zrušenie biopásov by na druhej strane znamenalo zrušenie podpory pre zver, opeľovače, vtáctvo, pre vzácne a ohrozené druhy. Neprinieslo by menšie škody spôsobené hrabošmi. Tie budú naďalej prežívať vo veľkých lánoch (tak ako tomu bolo do zavedenia biopásov a ako tomu je na poliach niektorých podnikov, ktoré nevstúpili do ekoschém) a mimo sezóny hľadať útočisko v remízkach, vetrolamoch, brehových porastoch či okolo poľných ciest.

Po zrušení biopásov by sme sa tak vrátili do bodu, kedy Slovensko malo najvyššiu priemernú rozlohu polí v Európe, veľmi nelichotivé štatistiky prítomnosti krajinných prvkov a v kombinácii s intenzívnym využívaním mnohých takýchto rozsiahlych polí na juhozápade a juhovýchode Slovenska boli oprávnene označované ako agrárna púšť.

Biopásy v súčasnosti zaberajú len malý podiel ornej pôdy, neohrozujú potravinovú sebestačnosť Slovenska, no nemajú alternatívu v podobe iného podobne efektívneho opatrenia pomáhajúceho ohrozeným druhom, ktoré od kolektivizácie trpia intenzívnym využívaním agrárnej krajiny v dôsledku nevhodnej poľnohospodárskej politiky na čo doplácajú aj opeľovače, aj udržateľnosť hospodárenia na poliach a aj ich vodozádržná kapacita.

Biopásy už teraz prinášajú nenahraditeľný benefit pre biodiverzitu

Výskumy hrabošov zo zahraničia zároveň ukazujú, že biopásy pre ne skutočne predstavujú vhodný biotop, a tým zmenšujú domovský okrsok (home range) jednotlivých jedincov. Hraboše sa teda zdržiavajú takmer výhradne v nich a ich disperzia do okolitých porastov je minimálna.

Zároveň si plne uvedomujeme význam problému, ktorý hraboše spôsobujú. Označovanie biopásov za príčinu dlhodobých cyklických premnožení hrabošov však vnímame ako hľadanie jednoduchých vysvetlení veľmi zložitého problému, ktorý si vyžaduje komplexné riešenia.

Ako ukazujú prípady z minulosti, škody na úrode boli na Podunajsku aj v čase bez biopásov, tento rok sú aj u podnikov, ktoré do ekoschém nevstúpili. Hľadanie riešení je v prostredí poľnohospodárskej krajiny vždy komplikované, nielen pri hrabošoch či biopásoch. Netreba preto podľahnúť nesprávnym interpretáciám a zničiť opatrenie, ktoré sa dá vylepšiť zmenou manažmentu, a ktoré už teraz prináša nenahraditeľný benefit pre biodiverzitu. Na hľadaní riešenia sa budeme v prípade záujmu radi podieľať.