Po niekoľkých týždňoch prinášame opäť komentár poľnohospodára Petra Badiara. Tento raz sa v štvrtej časti cyklu Potravinová sebestačnosť: Veľa (po)citov, málo rozumu zameriava na problematiku pôdy a podpôr. Samozrejme, z pohľadu hospodára na pôde.

V dnešnej časti sa chcem venovať základnému výrobnému prostriedku v poľnohospodárstve a to pôde. A teraz nie z pohľadu agronóma, ale ekonóma. Nechcem, aby to vyzeralo, že som odborník na všetko, od vraždy Kennedyho až po lety na Mars, ale pokiaľ poľnohospodárstvo ma učil 25 rokov život, tak ekonómiu som študoval 5 rokov na Ekonomickej univerzite v Bratislave.

Výška nájmu neurčuje cenu obilia, ale cena obilia určuje výšku nájmu

A i keď viaceré ekonomické poučky a pravdy vytesané do kameňa už dnes prestávajú platiť, niektoré predsa len ešte fungujú. A jednou z nich je oceňovanie vlastníctva pôdy, resp. jej prenájmu.

Pôda patrí medzi tri základné výrobné faktory: práca, pôda a kapitál. A keďže nechcem skončiť ako náš „kapitán emeritus“ a bojovať s mojimi bývalými profesormi o udržanie svojho vysokoškolského titulu, vopred upozorňujem, že všetky popísané poučky budú značne zjednodušené.

Takže poďme na to: Na vytvorenie produktu (napr. obilia) sa podieľajú tri výrobné faktory: práca (napr. traktorista), kapitál (peniaze a stroje farmára) a pôda (vlastník pôdy, ktorý ju prenajíma).

Samozrejme, podľa konkrétneho prípadu sa môžu tieto tri kategórie prekrývať, prípadne napríklad u malého farmára môže všetky tri faktory predstavovať jedna osoba (farmár je vlastníkom pôdy, strojov a zároveň aj sám na farme pracuje).

Každý výrobný faktor dostáva za svoju účasť na výrobe produktu (obilia) svoj podiel: traktorista mzdu, farmár zisk a vlastník pôdy rentu. Bežne sa používa skôr pojem nájom, ale v prípade pôdy ako statku, ktorého množstvo nemôžeme zväčšiť sa v ekonomickej teórii používa pojem renta.

Trh nemá záujem priamo o pôdu. Trh má záujem o obilie. A z toho vyplýva, že dopyt po pôde je odvodeným dopytom.

Z makroekonomického hľadiska sa výška nájmu odvíja od toho, ako sa darí farmárovi a ako sa vyvíja cena obilia. Nie naopak. Z vyššie uvedeného, ale aj z iných dôvodov, ktoré tu už nebudem viac do detailov rozoberať platí preto nasledovná poučka:

Výška nájmu neurčuje cenu obilia,  ale cena obilia určuje výšku nájmu!

Pôda ako predmet vlastníctva nemá bez užívateľa (= farmára) žiadnu hodnotu

Uff. Konečne to mám za sebou. Zabralo mi to tretinu blogu ale tento teoretický základ bol nevyhnutný. Prax totiž potvrdzuje, že ak chceme vlastníkovi pôdy zabezpečiť väčšiu rentu z jeho pôdy, riešením nie je umelo tlačiť na zvyšovanie nájmu, ale umožniť farmárovi, aby dokázal z tej prenajímanej pôdy vytvoriť väčší výnos. A keďže poľnohospodárstvo sa svojim charakterom približuje forme dokonalej konkurencie, tento väčší výnos sa následne spätne vráti vlastníkovi pôdy vo forme vyššej renty.

Súčasná vláda chce výrazne posilniť práva vlastníka pôdy. Vo volebnom programe strany OĽaNO a podobne aj v programovom vyhlásení vlády je to napísané úplne jasne: Posilníme postavenie vlastníkov pozemkov oproti ich užívateľom.

Síce nesúhlasím, ale je to právo víťaza volieb. (Autora myšlienky na posilnenie práv vlastníkov poznám a viem pochopiť pohnútky, ktoré ho k takémuto riešeniu viedli. Mnoho medializovaných káuz, kde sa malí farmári nevedeli dlhodobo dostať ku svojej pôde je pravdivých a preto bolo pochopiteľné, že víťazná strana chcela nájsť na tento problém riešenie. Môj nesúhlas nesmeruje ani tak proti posilneniu práv vlastníka, ale myslím si, že je potrebné skôr pozerať na celú problematiku komplexnejšie.)

Treba si uvedomiť, že pôda ako predmet vlastníctva nemá bez užívateľa (= farmára) žiadnu hodnotu (okrem špekulatívneho obchodovania). Ak teda chceme, aby vlastník pôdy mohol získať očakávanú rentu, je nevyhnutné, aby sme nechali užívateľovi možnosť túto rentu pre vlastníka zarobiť. Ak nebude farmár schopný vyprodukovať so ziskom obilie, kukuricu alebo repku, nebude vedieť platiť vlastníkovi pôdy jeho rentu.

Dotácia neslúži ako odmena za vlastníctvo

Druhou dôležitou časťou finančných výnosov, ktoré sa v súčasnosti vytvárajú vo vzťahu k pôde tvoria okrem tržby za predaj úrody aj dotácie. A práve tie sú večným jablkom sváru. Či a v akej výške by sa mali poskytovať a komu by mali patriť. Sú dokonca návrhy, že dotácie by mali patriť vlastníkovi pôdy.

S týmto názorom zásadne nesúhlasím. Dotácie neslúžia ako nejaká odmena za vlastníctvo nejakého statku. Poľnohospodárske dotácie sa v žiadnom prípade neposkytujú na vlastníctvo pôdy ale na jej obhospodarovanie. Neexistuje žiadny spoločenský, právny a ani ekonomický dôvod poskytovať verejné finančné zdroje na to, aby niekto vlastnil pôdu.

Dotácie poskytuje štát za účelom splnenia svojich cieľov, to znamená, že ide o motiváciu pre užívateľov pôdy, aby plnili to, čo si štát nad rámec svojich zákonných možností stanoví. Napríklad zabezpečenie večne opakovanej potravinovej sebestačnosti, produkciu vybraných druhov potravín, zamestnávanie ľudí, ochranu životného prostredia. Neviem ako by pomohlo k naplneniu spomenutých cieľov, ak by tieto dotácie neprišli na účty tých, ktorí pôdu obhospodarujú ale priamo na účty vlastníkov pôdy.

Raz môžeme stratiť kontrolu nad tým, čo sa tu pestuje

Rovnako je rozkošné sledovať ako sa časť verejnosti nabudená vyjadreniami niektorých „odborníkov“ ale aj politikov vytešuje z predstavy ako zoberie pestovateľom repky a „technických plodín“ dotácie a ako im ich zakáže pestovať. OK, ale v právnom štáte môže platiť len jedna možnosť. Buď im zoberieme dotácie alebo zakážeme pestovať. Pretože tie dotácie sú jediný spôsob ako im môžeme „kecať“ do toho, čo pestujú.

Ono sa to nezdá, ale okrem ľúbivých tlačových vyhlásení existuje aj iný tlačený text a ten sa volá Ústava SR. A v nej sa môžeme v článku 20 odsek 4 dočítať nasledovné:

Obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere, vo verejnom záujme a za primeranú náhradu.

A keďže sa niekedy hráme na právny štát a nechceme porušovať ústavu, využíva štát v tomto prípade dotácie. Ciele našej vlády v oblasti pôdohospodárstva sú plus-mínus ten verejný záujem. Nevyhnutná miera sú presne určené pravidlá obhospodarovania pôdy, ktoré musia dodržiavať poberatelia dotácii.

No a primeraná náhrada je výška jednotlivých dotačných titulov vypočítaná napríklad Výskumným ústavom ekonomiky poľnohospodárstva a potravinárstva. A treba si uvedomiť, že sumy tých dotácií sú veľa ráz natoľko nízke, že už teraz existujú mnohí farmári, ktorí si povedali, že oni sa žiadnou „pepeačkou“ sekírovať nenechajú a na dotácie sa môžu vykašlať.

A môj skromný názor je taký, že v závislosti od skutočne prijatých dotačných pravidiel môže počet takýchto farmárov pribúdať. Viem si predstaviť, že teraz mnohým nepoľnohospodárom zaiskrili očká od radosti, ale treba si uvedomiť, že v momente, keď s veľkou pompou oznámime, že my už „agrobarónom“ nič nedáme, strácame nad nimi takmer akúkoľvek kontrolu a už im do toho čo a ako pestujú nebudeme môcť vôbec zasahovať.

Smädné kravy nahradí zlatučké miniautíčko?

Bolo by to to isté, ako keby pán Sulík čoby minister hospodárstva prišiel do bratislavského Volkswagenu a začať im tam rozprávať, že slovenská verejnosť sa rozhodla, že Porsche Cayenne je veľká smädná krava a v rámci boja s klimatickou zmenou si nepraje, aby sa na úrodnej slovenskej pôde takéto niečo vyrábalo. Ale keďže sme demokrati a ctíme si súkromné vlastníctvo, tak môžu opäť začať vyrábať malé zlatučké VW Lupo.

Ale ktovie, možno som reinkarnácia Baby Vangy a toto je správa z našej budúcnosti.