Peter Badiar, v treťom pokračovaní článku „Potravinová sebestačnosť: Veľa (po)citov, málo rozumu,“ uvádza na blogu denníka Pravda informácie, ktoré sú odbornej poľnohospodárskej verejnosti síce známe, ale je dobré, aby aj laická verejnosť chápala širšie súvislosti ohľadom produkcie v poľnohospodárstve.

Ak sa mi možno v minulých blogoch darilo byť trošku vtipným, tak to pravdepodobne nebude prípad dnešnej časti. Doba ktorú žijeme a perspektívy, ktoré sa nám otvárajú považujem za príliš neisté alebo optikou našej minulosti nevyzerajú príliš ružovo.

Budúcnosť slovenského poľnohospodárstva

Momentálne je väčšina spoločnosti silne vysadená proti veľkopodnikateľom na pôde a všetkému, s čím si ich verejnosť stotožňuje: postreky, hnojivá, veľké lány repky a „technických“ plodín. Na druhej strane s veľkými očakávaniami vzhliadajú voči malým a mladým poľnohospodárom, ktorých si stotožňujú s bukolickými predstavami vidieka našich starých otcov: čerstvo nadojené mlieko, vajíčka, vývar z domácej sliepky, kikiríkanie kohútov, krochkanie prasiat zo susedovho chlieva.

I keď moja predchádzajúca veta mohla vyznieť ironicky, uisťujem Vás, že som ju tak nemyslel. Popísal som len predstavu verejnosti tak, ako sa mi dostáva od môjho okolia. A dúfam, že to nie je to, čo nám pripraví súčasná vláda. Príklon k malým hospodárstvam je však pravdepodobne už hotová vec. Takže bude to dobré alebo nie? Obávam sa, že o tom nebudeme rozhodovať my, ale budúcnosť.

V prípade, že nás čaká armagedon, tak to bude asi správne rozhodnutie. A tým nemyslím biblický armagedon podľa Zjavenia Jána, lebo vtedy už budú dôležité úplne iné delenia a nie na malých a veľkých farmárov. Ale armagedon vo význame rozpadu základných spoločenských štruktúr, t.j. zásobovania, zabezpečenia verejného poriadku a bezpečnosti a pod. A v takej situácii sa bude naozaj rátať len to, čo máme doma.

Treba ale zdôrazniť, že pod „mať doma“ sa bude myslieť skutočne doma, t.j. vo svojom dome, chlieve, záhrade alebo tam, kde si to vie človek ochrániť. Lebo mať zasadené zemiaky 5 km od svojho bydliska nebude mať určite žiaden význam. Ale toto nie je vývoj spoločnosti, ktorý ja očakávam, a preto sa skúsim povenovať verzii, ktorú považujem za pravdepodobnejšiu:

Coronakríza sa preleje do ekonomickej krízy

Bohaté krajiny nalejú stovky miliárd, ak nie bilióny do svojich funkčných výrobných systémov a budú z toho profitovať. V Nemecku sa už rozpráva o štátnom nákupe prebytkov teľacieho mäsa do intervenčných skladov. Rovnako promptne sa riešia prebytky mlieka, ktoré už začali lokálne vznikať na rakúskom trhu. A je úplne samozrejmé, že nemecká resp. rakúska pomoc vyzerá čo do rýchlosti, účinnosti a intenzity úplne inak, ako tá naša.

Len pre porovnanie: Aby moja manželka dostala príspevok 255,97 € na mzdu svojej predavačky v prevádzke, ktorú jej zavrela vláda, musel som jej požičať 600 €, aby ich najprv tej vláde poslala. Inak by nesplnila podmienky poskytnutia a dopustila by sa trestného činu Podvodu, Subvenčného podvodu alebo Poškodzovania finančných záujmov Európskych spoločenstiev. Síce táto odbočka priamo nesúvisí s potravinovou sebestačnosťou, ale je to len jeden z príkladov, pre ktorý by som si prílišné ilúzie o nejakej zásadnej pomoci zo strany štátu radšej nerobil.

Očakávané zníženie rastu HDP na úrovni niekde okolo -7 % nie je len číslo resp. čiara na grafe. To sú zavreté obchody a továrne, prepustení zamestnanci a chýbajúce peniaze na čokoľvek. No a v takejto situácii bude slovenský spotrebiteľ stáť pred nasledovným výberom: dovezené maslo niekde z nemeckých „intervenčných“ skladov po 1,60 € alebo bežné maslo od slovenských „agrobarónov“ po 2€ alebo maslo od malého slovenského farmára kúpené pod rukou cez plot za 2,50 €.

A obávam sa, že v krajine s 15% nezamestnanosťou budú mať problémy presvedčiť zákazníka o dôležitosti potravinového vlastenectva nie len tí veľkí, ale aj tí malí. A problém toho nemeckého masla nie je len samotná nízka cena, ale najmä jej devastačné účinky na celý slovenský vidiek. Pretože je takmer isté, že keď naši susedia budú mať potravín nedostatok, tak nevyvezú ani zrnko pšenice. A keď budú mať niečoho prebytok, tak nám to sem budú vláčiť za babku a po stovkách kamiónov.

My ľudia máme strašne krátku pamäť!

Presne takto to vyzeralo počas mliečnej krízy v rokoch 2015-2016. Pre zúfalých slovenských producentov mlieka bolo výhodnejšie vypustiť dojnice do hory ako ich dojiť. Lebo pod výrobnými nákladmi sa dá produkovať v Nemecku ale nie u nás. Samozrejme, ani tam nie, ale tam sa vie vláda postarať o to, aby to na záver dňa nebolo pod výrobnými nákladmi.

Poľnohospodári ako víťazi?

V médiách sa v súčasnosti občas objavuje názor, že poľnohospodári by mohli z tejto krízy vyjsť ako víťazi. Nemyslím si to.

Po prvé: nevybavuje sa mi ani jedna historická skúsenosť, kedy poľnohospodári profitovali z neistých časov. Zdôrazňujem, že mám na mysli prvovýrobcov, nie priekupníkov, resp. špekulantov. Tým práve neisté časy vyhovujú.

Po druhé: domnievam sa, že nádej na víťazstvo v konkurenčnom boji má len efektívne poľnohospodárstvo. A žiaľ, k efektivite prirodzene patria aj úspory z rozsahu. V tejto chvíli neriešme, či s takýmto poľnohospodárstvom vnútorne súhlasím alebo nie. Ale ak sme si naprieč celým politickým spektrom istí našim zahranično-politickým smerovaním a hodnotovým ukotvením, tak logicky musíme akceptovať aj kapitalistické zriadenie a bežné trhové princípy.

A skutočne netuším, ako chceme zabezpečiť konkurencieschopnosť nášho malého farmára z lazov v súťaži s holandskými, dánskymi alebo nemeckými producentmi. A to už vôbec nehovorím o podmienkach, aké panujú na španielskych, tureckých alebo juhotalianskych zeleninových plantážach v porovnaní s požiadavkami, aké určuje slovenský Zákonník práce.

A takýchto príkladov zo svojej konkrétnej oblasti by Vám vedel vymenovať každý poľnohospodár: hovädzie mäso z argentínskych feed-lotov, GMO-sója z Brazílie, bravčové z Belgicka, hektolitre vína z južnej Európy v cenách, pri ktorých sa človeku naozaj zastavuje rozum.

A rovnako to platí aj pri ovocí a zelenine, ktoré do našich veľkoskladov často prichádzajú za ceny ledva pokrývajúce náklady na obaly a prepravu zo Španielska. Samozrejme, tie ceny nebývajú trvalo nízke. Zákazník si ich často ani nevšimne. Ale stačí jedna-dve komodity na pomerne krátky čas a slovenský pestovateľ môže svoju kapustu vysypať na parkovisko pred hypermarket, pretože tam si už našli lacnejšieho dodávateľa zo zahraničia.

Záver

Nemám vnútorný problém s tým, že chceme podporovať malých a mladých. Kľudne sa podpíšem aj pod nejakú formu rozumnej pozitívnej diskriminácie. Ale mám problém s tým, že chceme rozbíjať a ničiť to, čo tu už existuje a funguje. A funguje dobre. Veď práve pestovanie bežných tržných plodín je niečo, čo z tých alebo oných príčin má na Slovensku historicky vybudované nadštandardné podmienky. A práve v tomto dokážeme konkurovať aj Nemcom a Dánom.

Ale my namiesto toho aby sme to využili, tak sa chceme vrátiť 100 rokov späť. Miesto toho aby sme podporili spracovanie rastlinných tukov, bojujeme proti repke a slnečnici. Miesto toho, aby sme podporili cestovinársky priemysel, vadia nám obilné lány. Miesto toho, aby spoločnosť naozaj podporila chov slovenskej bravčoviny, bojuje proti kukuričným lánom a chodí protestovať do Bratislavy proti výstavbe odchovní ošípaných. A teraz neriešme konkrétny prípad, ale riešme všeobecné nastavenie.

Lebo keď to nebude ošipáreň v Palárikove, bude to hydináreň niekde inde. A keď nie hydináreň, bude to výroba droždia v Trenčíne. Posledná na Slovensku. Aj tu verejnosť nad zápachom z výroby zvíťazila, droždie už nevyrábajú. Veď si ho dovezieme. A možno ani nie.