Povojnové roky päťdesiate. Dr. Robert Schuman práve spriada myšlienky o „Montánnej únii“ – budúcej spoločnej Európe, ktorá pracuje v mieri na svojom rozvoji. U nás sa politické kádre zamýšľajú nad tým, ako vo vojnou zničenej krajine dorobiť dosť potravín pre vyhladovaných obyvateľov obcí Československa.

Ako? Nuž, premysleným plánovaním poľnohospodárskej výroby! Ponúkam aj Vám pohľad na text (opis originálu) zaujímavého plagátu, na ktorý som narazila nedávno na cestách po Slovensku – možno zaujme aj Vás takáto exkurzia do histórie:

„Prečo plánujeme poľnohospodárstvo?
Lebo kým sme neplánovali
⦁ na Záhorí a na východnom Slovensku hnila zelenina, lebo sa jej vyrobilo viac ako bolo treba,
⦁ na južnom Slovensku sejú priveľa chlebového obilia, ale primálo zelenej krmy,
⦁ v mnohých okresoch sa seje obilie do takej pôdy, kde nemôže byť väčšia úroda ako 10 q na 1 ha,
⦁ v mnohých horských okresoch roľníci držia kravy, ktoré nevážia ani 300 kg,
⦁ na našich pastvinách sa urodí priemerne iba 9 q sena,
⦁ celá tretina roľníkov nepoužíva umelých hnojív,
⦁ v jeseni sme nezorali načas ani 20% strnísk,
⦁ v mnohých obciach vôbec niet sejačiek ani kosačiek.

Tak to bolo pred 50 rokmi, tak je to teraz a bolo by za 50 rokov, keby sme gazdovali po starom.

Keď chceme, aby nehnila zelenina, aby sme mali priemerne 18 q pšenice z 1 ha, aby sme mali ročne 1700 l mlieka od kravy, aby sme mali dosť krmy pre dobytok, aby bolo na dedine menej driny, aby bola zaistená výživa národa bez veľkého dovozu potravín z cudziny, za ktoré platíme textilom, obuvou a inými priemyselnými tovarmi, musíme plánovať aj v roľníckej výrobe!

Plán určuje roľníkovi v jeho vlastnom záujme čo, koľko a ako má vyrábať, aby sme netrpeli nadbytkom a nedostatkom iného článku a aby sme rýchle zvýšili výrobu,

plán zaisťuje pre roľníkov vždy viac a viac uznaných osív, umelých hnojív, čistiacich staníc na osivá, traktorov, mláťačiek, kosačiek a iných hospodárskych strojov a viac odborného školenia,

plán zabezpečuje roľníkom, že sa od nich vykúpia za predom určené ceny všetky výrobky, dorobené podľa plánu,

plán nechce nikomu diktovať; s každým roľníkom sa jeho úlohy prejednajú tak, aby každý mohol dobrovoľne podpísať smluvu o výrobe a ju aj splniť.

dbajte, aby sa plán rozpísal správne a spravodlivo a podpisom smluvy o výrobe dajte na javo, že svoje povinnosti chcete riadne plniť.“

Pod textom sú uvedené dve mená:
„M. Čulen, predseda Jednotného sväzu slovenských roľníkov a Dr. M. Falťan, povereník pôdohospodárstva a pozemkovej reformy.“

Pozn. v minulosti sa používala hmotnostná miera „q“ – metrický cent, t.j. 100 kg. Text je písaný podľa starých pravidiel pravopisu, preto ospravedlňte gramatické chyby, prosím.

Kto neverí, nech tam beží – ešte tam ten plagát visí (známa reštaurácia na námestí v Haliči).

Dnes, o niekoľko desiatok rokov po vytlačení tohto plagátu, máme u nás skôr opačný problém. Plné sýpky, obchody plné potravín všetkých druhov, plné taniere. Už však neplánujeme centrálne. Oporu vraj poskytuje voľný trh, ktorý „riadi“ poľnohospodársku výrobu. Ale naozaj je to tak?

Kto alebo čo dnes poradí roľníkom, koľko čoho majú zasiať, zasadiť, vychovať?

Regály v supermarketoch nám plnia väčšinou potravinami z iných krajín, podiel tých slovenských je u nás nízky, ak ho porovnávame s okolitými štátmi. My, ktorí sa pyšne prechádzame s veľkými košíkmi okolo pestrých poličiek, málo vieme o tom, koľko potravín (a nie najhorších) končí v odpade. Spomínam si, ako ma „srdce bolelo“, keď som videla krásne veľké papriky a banány s maličkými škvrnami na hromade biomasy pripravenej pre spracovanie v bioplynke. V niektorých krajinách to už začali riešiť a ponúkajú ešte jedlé potraviny, vyhodené z obchodov, pre ľudí v núdzi. Dnes sú už známe informácie o tom, že asi polovica potravín, najmä čerstvej zeleniny a ovocia, ktoré sa vyrobia a dodajú do obchodov, sa nepredá a končí v odpade, v lepšom prípade sa využije na spomínané účely. Plytváme. Bohapusto a neodpustiteľne.

Často mi napadá, kam sa podel zdravý rozum? Naozaj si môžeme dovoliť takto zneužívať rodnú Zem na tvorbu jedla, ktoré ani nie sme schopní spotrebovať? Kto potrebuje v zime plné regály jahôd? Úbohá Maruška by sa asi poriadne čudovala… Je to veru prílišný luxus. Alebo opäť iba podliehame obchodným spoločnostiam a ich túžbe po ziskoch za každú cenu? Radšej by sme sa mali prispôsobiť sezónnej ponuke, tak ako naši múdri gazdovia kedysi, a zvyknúť si, že tekvice a hrozno sú čerstvé len na jeseň, maliny a čerešne v lete a v zime si dáme zavárané broskyne a kapustu, najlepšie kvasenú. Toto je tá sila „voľného trhu“, ktorú máme v rukách my – spotrebitelia a ktorá by mala rozumne regulovať ponuku potravín.

Nedávno som na viacerých miestach Slovenska pozorovala mierne panické správanie kupujúcich, ktorí brali desiatky kilogramov cukru, múky, či mäsových konzerv. Zrejme reagovali na správy z Nemecka… Možno ich tieto zásoby zachránia, ale možno aj nie. Možno by sme sa mali viac zamyslieť nad racionálnym plánovaním vlastnej spotreby, a tým aj výroby. Predstavte si, kam by došiel napr. prevádzkar reštaurácie, ak by nakúpil z každého druhu jedla, aby v každej dobe dokázal ponúknuť všetky druhy jedál? Ani on nevie (môže iba predpokladať), koľko ľudí k nemu dnes príde na stravu. Buď by skrachoval, alebo by pochopil a veľmi rýchlo sa prispôsobil…

Kam smerujeme my?