Vedeli ste, že bača bol kedysi v dedine rešpektovaná osoba a, že pastieri boli výborní remeselníci, fujaristi a hlavne uznávaní liečitelia. Veľa vedeli o bylinkách, ako aj o spracovaní mlieka. Podobné zaujímavosti sa dozviete, keď navštívite Expozíciu ovčiarstva Národopisného múzea v Liptovskom Hrádku.

Výstava pozýva na zhruba hodinovú prehliadku, počas ktorej sa zatúlate do histórie ovčiarstva v období 19. a prvej polovice 20. storočia. Jedna z expozícií výstavy má nadregionálny charakter a dokumentuje život na salaši. Návštevníci múzea tu môžu vidieť napr. repliku pastierskej koliby a komárnika – stavby na uskladnenie a sušenie syrov, drevené črpáky na pitie žinčice, formy na syry a maslo.

“Život pastierov bol spätý s remeslami, hudbou a tancom. Vyrábali si pastierske biče, valašky či zahnuté palice, ktorými chytali ovce za nohu,” vysvetľuje Miroslav Nemec, kurátor a etnológ Liptovského múzea.

Súčasťou odevu pastierov boli súkenné nohavice, klobúky, široké opasky, ľanové košele alebo kožušteky. Nosili bohato zdobené opasky a valašské kapsy.

Spracovanie vlny

Ovce boli na salaši pol roka a mali z nich úžitok. Valasi chovali slovenské ovce valašky, vhodné do podhorských klimatických podmienok, predovšetkým na mlieko a vlnu, ale mali aj hospodársky úžitok z mäsa a koží.

Ďalšia časť expozície múzea je preto zameraná na spracovanie ovčej vlny. Spracovanie vlny bolo čisto ženskou záležitosťou a výrobky z vlny boli na každom salaši a v domácnostiach. Ostrihanú vlnu bolo potrebné ručne vyčistiť, oprať, vysušiť a následne vyčesať. Z vlneného vlákna sa plietli pančuchy alebo sa tkalo súkno.

Uznávaní liečitelia

Valasi sa odlišovali od pastierov iných hospodárskych zvierat. Boli známi širokými vedomosťami o liečení zvierat a produkcii mlieka, ktoré si odovzdávali z generácie na generáciu. V niektorých oblastiach preto vznikali bačovské rodiny.

“Napriek tomu, že sa ovčiari regrutovali najmä z nižších a menej majetnejších vrstiev obyvateľstva, boli pre svoje vedomosti rešpektovanou súčasťou dedinského spoločenstva,” doplnil Nemec.

Na čele valachov na salaši stál bača, ktorý bol obvykle najstarším alebo najskúsenejším pastierom. V hierarchii nižšie postaveným bol starší valach – poubača. Valasi sa potom delili podľa vykonávanej práce, napríklad na paselníkov, striščiarov alebo dojčiarov. Na najnižšom stupienku v hierarchii stáli honelníci, často len desaťroční chlapci, ktorí vykonávali pomocné práce.

Lovci vlkov

Aj vtedy mali na salašoch problémy s predátormi a museli svoje stáda chrániť. Bačovia si najímali na ochranu lovcov vlkov, ktorí ostávali na salaši a strážili stádo vo dne – v noci.

“Obyvatelia niektorých dedín sa lovu vlkov a medveďov venovali vo väčšej miere, ako iní. Takými dedinami boli napríklad Žiar alebo Smrečany. Dravcov chytali do veľkých sietí. Takýto spôsob lovu sa dokonca dostal aj do erbu obce Smrečany,” približuje etnológ.

Expozície múzea dopĺňa galéria ľudového výtvarného prejavu. Nájdete tu ručne zdobené a niekoľko metrov dlhé fujary trombity, ktoré slúžili aj na komunikáciu medzi salašom a dedinou. Dnes to už na salašoch nevidíme. Pastierske umenie, kultúru, zvyky či tradície môžete okúsiť najmä v národopisnom múzeum v Liptovskom Hrádku.

Otvorené je počas letnej sezóny každý deň od 9:00 do 17:00, počas víkendov od 13:00 do 17:00. Mladý kolektív milovníkov histórie Vám popretkáva výklad o histórii ovčiarstva aj pútavými príbehmi. Nebudeme všetko prezrádzať. Snáď len toľko, že ročná návštevnosť múzea sa pohybuje okolo sedem tisíc návštevníkov.