Zadajte hľadaný výraz

Branding VUB 2019 Jar LEFT
Branding VUB 2019 Jar RIGHT
Branding VUB 2019 Jar TOP
Tatra banka 2018-12
Pottinger 2018
Článok dňa Názory a komentáre Z domova

Vrátiť lesk poľnohospodárstvu znamená začať pracovať ako národohospodár

chat_bubbleKomentáre: 3 visibilityZobrazenia: 610
UniCredit Bank 2018

Transformácia nášho poľnohospodárstva akoby na prvý pohľad stále neskončila. Odvetvie neustále stráca na svojej ekonomickej veľkosti a nenachádza alternatívu v podobe rozvojových programov. Najlepšie to deklarujú čísla v podobe prehlbujúceho sa negatívneho salda v obchode s agrokomoditami, v neustálom medziročnom poklese počtu zamestnancov v rezorte, ale napríklad aj v ústupe pestovania špeciálnych plodín a v prepade stavov hospodárskych zvierat. Situácia je nepriaznivá a to konštatujeme už takmer 30-rokov.

Ako z toho von? V prvom rade si treba uvedomiť, že transformácia odvetvia skončila. Sme v stave nula. Majetkovoprávne vzťahy k poľnohospodárskym podnikom sú takmer usporiadané a ich vývoj nám naznačuje, kam sa bude rezort uberať.

Kto ťahá za nitky?

Slovenské poľnohospodárstvo sa stále vo väčšej miere koncentruje. Každá zo skupín, ktorá vznikla v našom poľnohospodárstve, ako Gamota, Slovenské farmárske družstvo, Agrofert, Exata, Sanagro, Esin a ďalšie obhospodaruje približne 20-tisíc hektárov pôdy. A ich apetít sa zväčšuje. Okrem toho tu máme zahraničné farmy v podobe najmä dánskych a nemeckých investorov, ktorých spoločná obhospodarovaná výmera pôdy dávno prevýšila 100-tisíc hektárov pôdy.

Napriek obavám, že manažéri týchto skupín oholia poľnohospodárske subjekty na kosť a zostanú len pri pestovaní troch-štyroch plodín, sa to nedeje. Špeciálne výroby vo veľkom nerušia a dokonca sú prípady, že do nich výrazne investujú. Samozrejme, ekonomicky zmysluplne. To znamená, že napríklad koncentrujú zvieratá na jednu farmu. Obyvateľstvo dotknutých obcí tento stav akceptuje čoraz ťažšie. Domáce skupiny a zahraničné farmy sú dobre viditeľné a často vnímané ako nepriateľ tradičného poľnohospodárstva. Preto aj ich našľapovanie v oblasti rozhodovania o rušení neekonomických výrob je oveľa opatrnejšie. Už aj tak naštrbenú povesť by mohol mediálne nepremyslený krok definitívne zničiť.

Táto opatrnosť neplatí pri poľnohospodároch, ktorí často kúpili jeden-dva krachujúce agrosubjekty. Na prvý dojem nikoho nezaujímajú a známi sú maximálne na okresnej úrovni. Z toho vyplýva aj menší tlak verejnosti na ich hospodárenie. Tento status si užívajú. Dostať sa do ich podnikov je z novinárskeho pohľadu  takmer nemožné a ich výrobná štruktúra je často obmedzená len na nutné minimum. Takýchto subjektov nie je málo a často práve ich mizerná výkonnosť a nízka pridaná hodnota ťahá nadol celý agrorezort.

Presným opakom sú subjekty, ktorých predstaviteľov stretávame na väčšine agrárnych podujatí. Manažéri, ktorí zväčša majetkovo ovládajú tieto farmy, sa zaujímajú o vývoj poľnohospodárstva. Vzišli zo štruktúr daného poľnohospodárskeho subjektu a preto rozvíjajú jeho výroby. Žijú v regióne kde hospodária a preto veľké kotrmelce vo výrobnej štruktúre nerobia. V prípade, že manažment má nástupcov buď v podobe potomkov, alebo kolegov, podniky v danej štruktúre prežívajú desaťročia. Ak to tak nie je, často sa subjekt zaradí do prvej menovanej skupiny. To znamená buď do domácich investičných skupín, alebo do portfólia zahraničných hospodárov.

Poslednou kategóriou sú často jednoosobové spoločnosti, ktoré hospodária na niekoľkých desiatkach, alebo stovkách hektárov. Do hospodárenia je výrazne zaangažovaná  rodina a maximálne niekoľko zamestnancov. Môžeme hovoriť o klasických SHR, ale aj obchodných spoločnostiach. Postupne im začíname hovoriť rodinné farmy.

Poľnohospodárstvo má vyrábať potraviny

Každá zo skupín má svoje výhody – či pre výrobu potravín, vidiek alebo jednotlivca, ktorý danú spoločnosť ovláda. Štát pri objeme finančných zdrojov, ktoré do poľnohospodárstva investuje (aj cez dotačné tituly EÚ) by nemal byť v tejto situácii štatistom, ktorý hodnotí daný stav. Mal by priamo vstupovať do potravinovej sebestačnosti a mnohí hovoria, že aj do rozvoja vidieka.

Iné názory, ku ktorým sa prikláňa aj autor týchto riadkov sú, že spájanie rozvoja vidieka a výroby potravín a ich vzájomne podmieňovanie nie je správne. Pestovanie komodít a chov hospodárskych zvierat má byť postavené na prísne ekonomických princípoch a nemá sa čo zaoberať rozvojom vidieka. Ak to povieme nadnesene, podniku by malo byť jedno, či vyrába pšenicu, pneumatiky, alebo softvér. V prvom rade ho má zaujímať ekonomika. Lacno vyrobiť a draho predať. Rozvoj vidieka má byť až dôsledkom ekonomického úspechu silného poľnohospodárskeho subjektu v regióne. Opatrenia určené na rozvoj vidieka sa majú realizovať z iných programov a nemajú byť napojené na poľnohospodársku výrobu. Poľnohospodárstvo má vyrábať potraviny (komodity) s ohľadom na životné prostredie a čo možno najlacnejšie, aby sa dokázali umiestniť u domácich spracovateľov alebo na zahraničných trhoch.

Poľnohospodár – pestovateľ troch plodín pochopil spoločenskú objednávku

Pohľad na rozvoj vidieka vzišiel v slovenských podmienkach v osvojení si bruselskej optiky. Štruktúra slovenského a priemerného európskeho poľnohospodárstva je ale diametrálne odlišná. Výsledkom je, že to čo funguje v Európe, na Slovensku nemotivuje.

Ak jednotnú platbu na hektár vyplácame subjektom s tisíckami hektárov pôdy a optimalizovanou štruktúrou výroby, jediné čo dosiahneme, je luxusný život „farmára“. Takýto hospodár si často platbu SAPS vyloží presne tak, ako pomenúva jej názov. Je na plochu a na tej sa najefektívnejšie a najjednoduchšie pestujú obilniny a olejniny. Týmto princípom samozrejme dosiahne čo najvyšší príjem a ešte spĺňa minimum, ktoré sa od neho vyžaduje. Zameranie sa na výrobu napríklad hustosiatej obilniny mu prináša úspech, lebo podiel podpôr na jeho celkových tržbách z hektára je vysoký. Ak by vyrábal mlieko, pestoval zeleninu, alebo napríklad len chronicky nedostatkové strukoviny, odkrajoval by zo svojho zisku.

Špeciálne plodiny sa často na pôde týchto gazdov nepestovali roky a ich hospodárske dvory vyzerajú ako zarastené parkovisko pre moderné a výkonné stroje. Stavby v ktorých sa nič nechová a administratívne stavby kde sa nepracuje, vyzerajú ako objekty v neslávne známom mestečku Pripiať. Aj tam, pri jadrovej elektrárni Černobyl, ako aj u niektorých farmárov, sa od konca osemdesiatych rokov reálne neinvestovalo do dlhodobého majetku. Pokiaľ na Ukrajine to nie je možné z dôvodu radioaktivity a u nás je to z dôvodu neaktivity.

Štát vie zasiahnuť, lebo je objednávateľom služby

Neaktívny poľnohospodár vyrába presne to, čo je spoločenská objednávka a pritom splnil základnú poučku podnikania.

„Podnikaním sa rozumie sústavná činnosť vykonávaná samostatne podnikateľom vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť za účelom dosiahnutia zisku.“

Je na záujme štátu, ako dokáže regulovať výrobu, ktorá mu v rámci jeho objednávky voči poľnohospodárom nevyhovuje (nízka pridaná hodnota, nízka zamestnanosť, nedostatočná ponuka domácich potravín a podobne). Direktívne týmto poľnohospodárom rozkázať nemôže. Vie to dosiahnuť motiváciou, ktorú poznáme napríklad z vysokej školy.

Sú vyučujúci, pri ktorých stačilo vnímať prednášky a cvičenia a skúška sa dala bez problémov zvládnuť.  Potom existovali predmety, kde to išlo oveľa ťažšie. Ani po týždňoch učenia ste si nemohli byť istí, či skúšku zložíte. Obaja učitelia učili na tej istej škole a každý mal rozdielne požiadavky. Pokiaľ jednému stačilo na to, aby študent zložil skúšku, minimum, druhý mal mantinely toho, čo má študent vedieť jasne a prísne zadefinované. Motiváciou študenta samozrejme neboli peniaze, ale úspešné zvládnutie skúšky a postup do ďalšieho semestra.

Ako škola funguje Európska únia a jednotliví učitelia sú vlády jej členských štátov. Poľnohospodári (žiaci) majú plniť to, čo požaduje štát. Samozrejme, systém musí byť nastavený vyvážene a udržateľne. Ak nebudú poľnohospodári dostatočne motivovaní, zo systému vystúpia podobne, ako vie odísť študent z vysokej školy.

Najlepšie sa „vyučujúci“ – vlády jednotlivých štátov porovnávajú v rámci novopristúpených členských štátov. Poľsko píše úspešný príbeh svojho poľnohospodárstva a stáva sa významným európskym exportérom, české poľnohospodárstvo už roky dosahuje 6 až 10-krát väčší zisk ako slovenské, pritom jeho veľkosť je asi len 2,5-násobná. Tu znie vážna otázka. Likviduje naše poľnohospodárstvo Európska únia, alebo si to dokážeme urobiť aj sami?

Štát roky neprejavoval záujem

Našej agrárnej honorácii stačilo roky od roľníkov minimum, ktoré predpisovala Európska únia. Existuje aforizmus, ktorý to pomenúva veľmi presne: „ja sa tvárim že dobre pracujem, oni sa tvária že ma dobre platia“. Výsledkom tejto práce a pláce vidíme už v tretej vete príspevku ktorý čítate. Náš rezort sa scvrkol na úroveň – jedného významného slovenského pestovateľa kvetín, desiatich významných pestovateľov zemiakov, dvadsiatich väčších chovateľov ošípaných a asi dvesto chovateľov dojníc. Pripomínam, že na Slovensku je približne 2900-obcí. Takmer v každej z nich môže existovať výroba s vyššou pridanou hodnotou. Aktuálny stav je len výsledkom, že roky neexistovala spoločenská objednávka na kvalitné mäso, mlieko, ovocie, zeleninu, alebo strukoviny, ktorá by bola podporovaná v motivujúcej výške.

Keď niektorí hodnotoví roľníci aj tlačili do toho, aby štát podporoval vyššiu pridanú hodnotu, zväčša to stroskotalo na dvoch bodoch. Prvý, používaný pravdepodobne u menej inteligentných predstaviteľov politických strán bol, že štát na to nemá peniaze. Vtedy akoby priznali svoju neschopnosť, nechuť to riešiť a podobne. Druhý, ktorí používali tí vychcanejší bol, že štát by vás rád podporil, ale Únia nám to nepovolí. Obe vyjadrenia sú výhovorky, ktorá definuje nezáujem riešiť poľnohospodárstvo ako národohospodársku otázku.

Informácie o nedostatku finančných zdrojov pre agro sa opakovali pri každoročnom predložení návrhu štátneho rozpočtu. Pri ohlásení veľkých zahraničných investícií štát s podporou daných subjektov váha minimálne. Investície sú často podporené stovkami miliónov eur zo štátneho rozpočtu. Často sú podporované aj regióny, kde problém s nezamestnanosťou nie je (podpora Land Rover v Nitre). Stali sme sa automobilovou veľmocou bez vlastných potravín.

Práca v štátnej sfére neláka

Štátni predstavitelia akoby podporou zahraničných subjektov a ignoráciou hlasu domácich roľníkov (alebo aj zahraničných hospodáriacich na Slovensku) priznávali, že nedokážu nastaviť systém a pravidla tak, aby efekt z podpory poľnohospodárstva bol taký, ako si predstavujú. Pokiaľ pri automobilke podpíšete podporu investície s jednou spoločnosťou, ktorá sem dovezie všetko od know how až po technológie a svoj výsledný produkt má dobre zadefinovaný a odbyt zabezpečený, tak pri domácich poľnohospodároch, ktorých sú stovky, musíte systém nastaviť vy. Samozrejme aj definovať, aké výsledky chcete na konci dňa zberať (príjem do štátneho rozpočtu, kvalitné potraviny, zamestnanosť, rozvoj vidieka a podobne).

Tu sa dostávame ale k problému, ktorý začína byť čoraz viac vypuklý. Na nižších a stredných stupňoch riadenia v štátnych inštitúciách často pracujeme s ľuďmi, ktorí ideu nevedia premeniť na životaschopný projekt. Dôvody sú zrejmé. Nízka nezamestnanosť a obrovské množstvo ľudí, ktorých potrebujeme na pretavenie ideí stiahlo zahraničie, súkromný sektor a často pracujú sami na seba. Práca v štátnej správe neláka. V Bratislave s tabuľkovým platom a politickým nominantom ako šéfom sekcie, alebo odboru, ktorý sa dostal do pozície len vďaka politickej príslušnosti asi nie je snom budúceho progresívneho zamestnanca. Tento handicap neodbornosti a politického amaterizmu je stále vypuklejší a nič nenasvedčuje tomu, že by sa mohol zmeniť. Minister, alebo napríklad aj šéf sekcie môže byť sebelepší odborník, ak nemá okolo seba široký team schopných ľudí, realizovať ich myšlienky.

Zelena nafta vulgárne kričí: Vyrábaš, dostaneš. A to je dobre

Napriek tomuto veľmi negatívnemu konštatovaniu môžeme uviesť, že objednávka štátu začína existovať. Kormidlo vedenia agrorezortu  sa veľmi jemne otáča v prospech tých, ktorí vyrábajú. Zelená nafta je po rokoch jediný adresný spôsob ako zvýhodniť tých, ktorí hospodária tak, ako znie objednávka štátu.

Jediná, ale napriek tomu zásadná výhrada k zelenej nafte je k objemu financií na ňu vyčlenenú. Vliať do rezortu 30-miliónov eur nie je úplne málo. Na druhú stranu tváriť sa, že tento objem peňazí je motivujúci pre naštartovanie výroby zeleniny, ovocia alebo mlieka je naivné. Pri normatívoch napríklad na dojnicu a zohľadnení aj ostatných kategórií hovädzieho dobytka sa podpora na liter vyrobeného mlieka len veľmi pomaly približuje k jednému centu! Samozrejme, hovoríme o priemernej slovenskej dojnici. Tí, čo dosahujú nadpriemerné ukazovatele, majú na liter menej a tí, ktorých úžitkovosť je pod slovenským priemerom, viac.

Zelená nafta je dobrý nástroj. V plnej nahote a až vulgárne hovorí, ty robíš to čo požadujeme, tak dostaneš navyše. Ďalší, ktorý vyrába to čo nepožadujeme, nie je obmedzovaný. Len je podporovaný na základnej úrovni. Aby bol systém ešte motivujúcejší, musí byť do neho vliatych ešte viac zdrojov. Buď národných, alebo čo najviac využiť možnosti, ktoré ponúka Strategický plán. Hádzať čísla, či to má byť 100 miliónov eur, alebo 150-miliónov eur by nebolo ničím podložené. Živou vodou by to ale pokropilo našu pôdu. Zrazu by sme sa nestíhali čudovať, čo dokážeme pestovať na poliach, kde sme predtým vídali len repku, alebo kukuricu.

Naštartovať rozvojové projekty nie je zložité

Obrovskú príležitosť ponúka Strategický plán. Ten by mal byť o tom, ako prinútiť poľnohospodárov plniť spoločenskú objednávku a učiť ich spolupracovať na úrovni odbytových organizácií výrobcov. Tie sú základom aj pre naštartovanie spracovania. Od spoločného nákupu vstupov, alebo predaja výrobkov je to už len krok k spoločnému spravovaniu spracovateľských prevádzok. Nehovoríme nič nové, keď poukážeme na to, že mnoho spracovateľských závodov v západnej Európe ovládajú stovky, až tisícky poľnohospodárov.

Strategický plán musí podporovať tie projekty, ktoré si chce štát objednať. Máme vysoký dovoz zemiakov? Nastavme program zemiaky, ktorý nám za niekoľko rokov zrealizujú naši pestovatelia. Vyčleňme prostriedky na výstavbu skladov, technológií a závlahových systémov. Vypočítajme si, koľko daní, odvodov odvedú pestovatelia keď spustia program a akú vytvoria pridanú hodnotu napríklad pri spracovaní. Všetko treba rozpracovať na základe komunikácie s úspešnými aktérmi v rezorte. Takto môžeme ísť po jednotlivých komoditách. Po komoditách, v ktorých dnes kričíme, že nedosahujeme sebestačnosť a ich dovážame.

Prvý krok ale musí byť spolupráca. Práve s ohľadom na situáciu z posledných mesiacov sa zdá, že to nebude jednoduché. Spoluprácu musí podporiť motivujúci Strategický plán postavený aj na podpore Odbytových organizácii výrobcov. Svet sa globalizuje a naše farmy bez náznaku vzájomnej spolupráce mu nebudú stačiť.

Autor článku: Juraj Huba – príspevok bol uverejnený v zborníku konferencie Strategický plán – príležitosť obnoviť lesk nášho poľnohospodárstva?
Zdroj obrázku: archív poľnoinfo.sk

Odber nových článkov na e-mail

Máte záujem stať sa pravidelným odoberateľom článkov z portálu poľnoinfo.sk? 1336 čitateľov od nás dostáva čerstvé informácie priamo na email každé ráno. Nečakajte a pridajte sa k nim aj vy.

3 komentáre

  1. Martin Hulec
    20. júna 2019

    Poviem to len za RV, lebo ŽV nemáme. Súhlasím, robme to, robme špeciálnu RV, zemiaky, zeleninu, ovocie, chmeľ, ľany, konope, šošovicu aj hrášok, lahôdkovú kukuricu aj karotku. Len sa mi zdá akoby ten, čo dokáže úspešne pestovať obilniny a olejniny bol zrazu nepriateľ. V mnohých okresoch ale nič iné pestovať ani nejde. Patríme medzi tých vyvolených, ktorí svoj osevný postup musia prispôsobovať nie optimálnej rotácii, ale migrácii zvierat. Jelene, diviaky, daniele. Vďaka desiatkam rokov nesystému, sme tam kde sme. To, že pred 30 rokmi sme pestovali pri lese zemiaky a mali sme slušnú úrodu sa dnes zdá ako sci fi. Či by závlahy boli riešením sa asi netreba baviť. Rád by som pestoval strukoviny a mám aj zabezpečený odbyt, ale zatiaľ je to ekonomické fiasko, keby som nemyslel dopredu, aká dobrá predplodina to pre obilniny je, tak to nerobím. Rovnako špeciálne plodiny, mám ale môžem ich pestovať len tam, kde viem že ekonomicky ma štvornohý kamaráti nezrujnujú, takže tam dám osinatú pšenicu, ktorá má nižší výnosový potenciál ako holá, čo ma zase ekonomicky zráža. Aby som to skrátil. Súhlasím s napísaným, ale mám, a asi nebudem sám, výhrady. V prvom rade dobré zákony, a vyhlášky, potom dôsledná kontrola a nie šikana, menej byrokracie a podpora sektorov kde máme podmienky byť sebestačný. Ale nie zase systémom poručíme vetru dažďu. Len taka mini odbočka k ŽV. Bol som pri znovuzavádzaní systému školského mlieka. Keď našim veterinárom povedali rakúski kolegovia, ktorí nás školili, že u nich bežne lokálny farmár dáva mlieko do školy, škôlky, skoro vybuchli. (moje deti majú v škôlke najlacnejšie UHT v krabici-najskôr z ČR) To len na margo prečo sú oni tam a my tu😂

    Odpovedať
    1. jan
      24. júna 2019

      p.Hulec vyborne napisane a poukazane problemi

  2. Starý Gazda
    21. júna 2019

    vyborny članok k panovy Hudecovy aj pšenicu možne mliet v mlynoch združeni farmarov tak isto mlieko maso cukrovary konzervarne zver tiež sa da regulovat polovnici navrhnu plan odstrelu a škody zaplatia nech si to ustražia tiž sa da podporitohradniky smerom na Donovali v 17 ohradniky a krasna kukurica v 18 bez arozryta CO PAN PROSI TO BYT MOSI ten pan je štat doteraz potreboval oligarchov teraz by mohol aj funkčne a ziskove polnohospodarstvo da sa to len…….

    Odpovedať

Komentujte

Všetky polia sú povinné. Vaša emailová adresa nebude zverejnená a slúži iba ako ochrana pred spamom. Ak sa váš komentár v článku nezobrazí ihneď po jeho odoslaní, zachytila ho automatická antispamová ochrana. V tom prípade nás prosím kontaktujte a my daný komentár dohľadáme a manuálne schválime.