Samosprávne organizácie roľníkov na Slovensku majú svoju históriu. Spomeňte si napríklad na Vinohradnícky spolok v sfilmovanom románe Františka Hečku Červené víno. Vytvárali si ich sami hospodári, aby si tak vzájomne pomohli, alebo vydobyli lepšie podmienky, či obhájili svoje práva.

Podnikanie na pôde sa v priebehu jedného ľudského života zmenilo na nepoznanie. Slovensko ako máloktorá krajina na svete riešilo a rieši za pochodu hneď tri mimoriadne úlohy: spoločenskú transformáciu poľnohospodárstva, jeho začlenenie do štruktúr európskeho a v širšom slova zmysle celosvetového obchodu s potravinami a zároveň muselo a musí prispôsobiť podnikanie na pôde prebiehajúcej klimatickej zmene, ktorá očividne mení podmienky života na zemi. Kľúčovú rolu v zvládnutí týchto procesov zohrávajú agromanažéri.

Za ostatné roky (až desaťročia) na Slovensku klesá nielen spotreba čerstvej zeleniny na osobu, ale oveľa dramatickejšie jej domáca produkcia. Na konci letnej, ale vôbec nie „uhorkovej“ sezóny hodnotíme situáciu a hľadáme riešenia s Ing. Oliverom Šiatkovským, výkonným riaditeľom Zeleninárskej únie Slovenska.

Áno, doma na Slovensku máme kopec roboty! Len sa nám akosi nechce. Alebo len nevieme robiť? Ale to by mi na Slovákov nesedelo. Na národ, ktorý mal väčšinu času v histórii ohnutý chrbát nad motykou, v bani, nad hrnčiarskym kruhom, nad konským kopytom... Nie, nie! Slováci robiť vedia. Aj bojovať, ak treba. Ale – chce sa nám?

Vstup Slovenska do Európskej únie nám priniesol a naďalej prináša nielen výhody, ale aj ohrozenia. Mnohí pri upozorneniach na škody, vznikajúce v súvislosti s pokračujúcou európskou integráciou argumentujú tým, že nikto si nemôže z koláča vyberať iba hrozienka, lepšia cesta pre Slovensko nebola, prínosy prevažujú a občas treba prehltnúť aj nejakú tú horkú pilulku.

Povojnové roky päťdesiate. Dr. Robert Schuman práve spriada myšlienky o „Montánnej únii“ – budúcej spoločnej Európe, ktorá pracuje v mieri na svojom rozvoji. U nás sa politické kádre zamýšľajú nad tým, ako vo vojnou zničenej krajine dorobiť dosť potravín pre vyhladovaných obyvateľov obcí Československa.

Už od 18. storočia, kedy nástupom priemyselnej revolúcie prišlo k zlomu vo vývoji európskej spoločnosti, prichádza ku konfliktu medzi vedeckým a technickým rozvojom na jednej strane a nedôverou a opatrnosťou mnohých ľudí pri pohľade na pokrok.

Poľnohospodárstvo sa dostáva v ostatných rokoch na okraj záujmu spoločnosti nielen na Slovensku, ale aj vo väčšine krajín Európskej únie. Okrem mierneho údivu, s akým ľudia sledujú občas razantnejšie protesty roľníkov vo Francúzsku, Španielsku alebo Rakúsku ich už poľnohospodár, či farmár veľmi nezaujíma.

Poľnohospodárstvo Slovenska bolo položené na oltár ako obeť nášho vstupu do Európskej únie.

Za posledné roky možno objektívne konštatovať, že sme práve v ovčom mliekarstve dosiahli výrazné úspechy. Na salašoch, aj u malovýrobcov sa podstatne zlepšila hygiena a aj kvalita ovčích mliečnych výrobkov.

Valné zhromaždenie SPPK sa aj dva mesiace pred slovenským predsedníctvom viedlo v tradičnom duchu problémov nášho odvetvia. Od legislatívnej náročnosti mnohých procesov, ktoré odrádzajú od výroby, cez nerovnosť podpôr, až po obavu z ďalšieho cenového vývoja komodít.

Najväčší problém slovenskej prvovýroby mlieka nie je v tom, že by neexistovali možnosti na jej spracovanie. Práve naopak. Ponúkané kapacity sú nevyužité, na čo dopláca najmä slovenský roľník. Nová britská investícia do spracovania mlieka nie je preto riešením aktuálnej mliečnej krízy a nezamedzí ani vzniku ďalších.