Komentár poľnohospodára Petra Badiara z decembra minulého roka, ktorý sme zverejnili na portáli poľnoinfo.sk pod titulkom – Opäť tá repka, ale teraz z druhej strany, vzbudil značný záujem čitateľov. V uplynulých dňoch tento poľnohospodár opäť zverejnil článok na blogu denníka Pravda. Komentár so súhlasom autora preberáme a čitateľov portálu poľnoinfo.sk upozorňujeme, že bol písaný pre laickú verejnosť. Možno práve vďaka tomu, zaujme aj poľnohospodárov. Do dnešného dňa si článok na podstránke Pravdy prečítalo viac ako 4 200 čitateľov.

Po potravinovej sebestačnosti túžime všetci

V posledných dňoch sa akoby vrece roztrhlo s vyjadreniami a požiadavkami týkajúcimi sa potravinovej sebestačnosti. Samozrejme, mňa ako poľnohospodára sa táto téma bytostne dotýka a vzhľadom na viac ako 25 ročné pôsobenie v tejto oblasti si dovolím tvrdiť, že jej pomerne rozumiem a to z viacerých uhlov pohľadu. Za svoj profesijný život som bol obchodníkom s agrokomoditami ale aj poľnohospodárskymi potrebami, konvenčným ale aj ekologickým poľnohospodárom, pestovateľom repky ale aj hrášku, chovateľom oviec i dobytka, prvovýrobcom ale aj spracovateľom.

V tejto chvíli túžime po potravinovej sebestačnosti všetci. Je v tom v kus chladného racia ale zároveň nám to dáva prirodzený pocity stability a bezpečia, ktorý dnes všetci prirodzene hľadáme.

Riešenia laickej ale aj „odbornej“ verejnosti sú zmätené a iracionálne

No pokým spoločnosť sa dá dlhodobo riadiť pocitmi a emóciami, tak ekonomika len do momentu zúčtovania. No a príroda sa riadi takmer výlučne fyzikálnymi a chemickými zákonmi. Samozrejme nemám nič proti homeopatii vo veterinárnej medicíne, ale podvýživenú kravu Vám ocsillococcinum nezachráni. Rovnako plesňami napadnutý porast nevyliečite krásnym západom slnka. A život ma naučil, že je veľmi ťažké nahradiť skúsenosti a vedomosti láskou a empatiou. Aby sme si rozumeli, ja sám používam homeopatiká, teším sa z každého západu slnka a lásku považujem popri viere za najdôležitejšiu hnaciu silu môjho života, ale len na týchto atribútoch sa funkčné poľnohospodárstvo postaviť nedá.

Dlho som zvažoval či vôbec mám písať tento blog. Opäť idem takmer proti všetkým. Prepáčte mi, ale očakávania a zároveň aj riešenia, ktoré prezentuje laická ale aj „odborná“ verejnosť mi pripadajú natoľko zmätené a iracionálne, že neviem, či sa mám smiať alebo plakať. Keďže nechcem sám pred sebou pôsobiť ako generál po bitke, uvádzam niekoľko skutočností a riešení, tak ako ich dnes vnímam ja:

Potravinová sebestačnosť pod 40 % a zlí „agrobaróni“

Ja nie som „agrobarón“. Pravidelne smrdím od hnoja. Ale nevidím dôvod, aby som za svoj osud  a chýbajúcich 60 % do potravinovej sebestačnosti vinil „veľkopoľnohospodárov“. Nemám a ani sa mi nechce dohľadávať štatistické údaje, ale použitím vedeckej metódy „pozriem-vidím“ mi vychádza, že gro z tých 40% produkujú práve tí „nenávidení“ pestovatelia kukurice, repky a pšenice. A ešte jedna dôležitá záležitosť do dnešných dní: Skutočnosť, že títo zlí veľkopoľnohospodári produkujú približne raz toľko obilnín ako je spotreba SR, nás môže ochrániť pred tým, aby sme nepociťovali skutočný hlad.

Problém chýbajúcich 60 percent v našej potravinovej sebestačnosti nie je v tých čo robia, ale v tých čo nerobia

Slovensko určite nie je Mekkou pestovateľov repky

Viem, že vety o nekonečných žltých lánoch repky olejnej sú už povinná jazda každého blogera a facebookového odborníka na poľnohospodárstvo, ale mali by sme sa vrátiť k faktom. Zaokrúhlené čísla: výmera SR 4,9 miliónov hektárov, z toho poľnohospodárska pôda 2,4 milióna, z toho orná pôda 1,4 milióna, z toho repka olejná 155 tisíc hektárov.

Výsledok: podiel repky na výmere SR 3,16 %, na výmere poľnohospodárskej pôdy 6,4 % a na výmere ornej pôdy 11%. Pri všetkej úcte, z týchto čísiel je snáď úplne jasné že Slovensko určite nie je Mekkou pestovateľov repky. Nechcem aby to vyzeralo, že mám nejakú úchylku týkajúcu sa bezplatnej obhajoby repky, ale vyhlásenia o monokultúrach repky a pod. považujem za lakmusový papierik, resp. rýchlotest na vyhodnotenie odbornosti môjho názorového oponenta. A takto by sme mohli pokračovať s každou jednou plodinou, proti ktorej verejnosť tak vehementne bojuje.

Šíri sa nekontrolovateľne po našich lúkách a poliach – subsidia vulgaris

Na druhej strane, v spoločnosti sa takmer vôbec nerozpráva o plodine, ktorá je čo do výmery jednoznačne najúspešnejšia. Je to invázna plodina, ktorá sa začala na našich lúkách a poliach nekontrolovateľne šíriť najmä po našom vstupe do EÚ. Konkrétne ide o porasty plodiny subsidia vulgaris. Slovenský preklad: Dotácia obyčajná.

Táto plodina dokáže veľmi úspešne mutovať, veľmi dobre sa prispôsobuje takmer každému dotačnému pravidlu a vyskytuje sa v najrozličnejších formách. Najčastejšie má podobu nechcenej lúky, ale veľmi často sa vie transformovať aj do podoby pôdy ležiacej úhorom, ale niektorí „agronómovia“ už experimentujú aj so samovýsevom obilnín.

Pokým tržba z hektára ornej pôdy s repkou, kukuricou alebo obilninou je cca 1000 €, tak hektár bezzásahovo – biodiverzitno – pseudoekologickej lúky vyprodukuje 100, maximálne však 200 €. A aj to veľakrát vo forme, že sa naši dedovia musia v hrobe obracať. Verte mi, viem o čom hovorím.

„Ja nič nechovám, takže trávu nepotrebujem“

Nesmieme si zamieňať ochranu životného prostredia s rabovaním verejných financií. Všetky naše porevolučné experimenty zo slovenským vidiekom nás doviedli do stavu, že napríklad môj sused z juhu stredného Slovenska kŕmi svoje kravy senom, ktoré dováža zo severnej Moravy. Slamu na podstielku pre svoj dobytok zas musím do Zvolena voziť až od Popradu a ďalší sused, ktorý obhospodaruje celý kataster, nevie nakŕmiť svojich 20 kráv a musí si senáž kupovať odo mňa. A to som vymenoval príklady ľudí, ktorý sa snažia a niečo produkujú.

Úplne najvyššiu formu „virtuálneho poľnohospodárstva“ dosiahli niektorí „tiež farmári“, ktorí mi vypovedali nájomné zmluvy a vybrali si pôdu s tým, že ju budú sami obhospodarovať. Následne ku mne koncom júla prišli s nasledovnou ponukou: „Dobrý deň. Vidím, že vaše zvieratá sa už nemajú kde pásť. Nechceli by ste ich poslať na moju lúku? Ja nič nechovám, takže trávu nepotrebujem.“ Stačí prikývnuť a stvorí sa dokonalé poľnohospodárstvo:

„Malý poľnohospodár“ má pri nulových nákladoch tržbu z hektára 200 € priamych platieb + 60 € príplatok za to že je malý, takže má zisk o akom sa nesnívalo ani Escobarovi. Slováci sa dostanú k mäsu zo slovenských zvierat, takže potravinová sebestačnosť je zabezpečená. A nespálil sa ani liter nafty, takže všetko je „Greta Thunberg proof“. Takmer dokonalý svet. Až na ten horký pocit, ktorý vo mne takéto „poľnohospodárstvo“ zanecháva.

Veľa repky, málo rajčín

Tento podnadpis som si síce požičal z článku v denníku SME, ale takto približne uvažuje majorita slovenskej spoločnosti. Pocitovo viem túto úvahu pochopiť, ale vecne je považujem za iracionálnu. V reálnom živote sú to takmer nekompatibilné podnikania, ktoré si v skutočnosti takmer vôbec nekonkurujú a je naivné sa domnievať, že keď niekoho zničíme ako pestovateľa repky a obilnín, tak ten od samej radosti začne pestovať rajčiny.

Poľnohospodári potrebujú najmä stabilitu. A o to viac ju potrebujú tí poľnohospodári, ktorí nám tak chýbajú: ovocinári, zeleninári, chovatelia. Nechcem byť zlým prorokom a kritizovať programové vyhlásenie vlády, ktoré sa ešte len píše, ale čítajúc volebné programy niektorých koaličných strán, mám veľké obavy. To, že sa mnohí potencionálni poľnohospodári nevedia dostať ku svojej pôde je len polovica pravdy. Druhá polovica pravdy je tá, že keď prestaneme podporovať produkciu subsidie vulgaris, bude dosť pôdy pre každého, kto bude chcieť skutočne niečo pestovať alebo chovať.

Záver

Nedeľme poľnohospodárov na malých a veľkých, mladých a starých ale na tých, čo niečo produkujú a na tých, čo len drzo zneužívajú verejné finančné zdroje. Detailom sa skúsim povenovať v ďalších blogoch ale nateraz len veľmi zjednodušene. Súčasné dotačné ale aj legislatívne a spoločenské nastavenie je naozaj také, že sa viac oplatí nerobiť nič, ako niečo produkovať.

To znamená, treba výrazne obmedziť dotácie, ktorých jediným výsledkom je v najlepšom prípade pomulčovaná lúka. A na druhej strane ušetrené peniaze dajme tým, ktorí niečo produkujú. Prípadne špeciálne podporme tých, ktorí budú  produkovať to, čo chceme my. A ak to bude v súlade so spoločenskou objednávkou, finančne podporme niektoré zmysluplné environmentálne opatrenia. Ale s rozumom. Pretože očakávať, že sa dajú na jednom území pestovať zemiaky a zároveň chovať stotisíc diviakov je presne tá naivno-insitná predstava, pri ktorej neviem či mám plakať alebo sa smiať.