V čase spoločensko-ekonomických zmien patril Ľubor Paulen k mladej generácii slovenských vedcov, ktorá svoje uplatnenie videla v Slovenskej akadémii vied. Zameriaval sa na výskum letokruhov, ktoré sú výnimočnými dokumentmi uplynulých desaťročí aj storočí. Ponúkajú nám odpovede na mnohé otázky. Napríklad aj na dnes výnimočne aktuálnej klimatickej zmeny.

Bonmot osobitého amerického režiséra Woodyho Allena hovorí, že ak chcete rozosmiať Boha, povedzte mu svoje plány do budúcnosti. A tak sa z vedca – lesníka stáva pestovateľ, chovateľ ošípaných, hospodár v lese, ale aj správca krajiny. Na začiatku roľníckeho príbehu Ľubora Paulena bolo slovo reštitúcia. Pojem, ktorý sa s príchodom deväťdesiatych rokov skloňoval veľmi často a zosobňoval prinavrátenie zobratého majetku. Ľubor Paulen bol vtedy mladý a tento spoločenský obrat vnímal ako príležitosť.

Gazdovstvo v centre obce

„Nepoznal som ani dedka, ani babku, ktorým zobrali majetok. Ako štvanci boli presunutí na Vysočinu a neskôr zomreli veľmi mladí, pravdepodobne aj v dôsledku zásahov v päťdesiatych rokoch. Otec o tejto časti rodinnej histórie hovoril veľmi málo,“ rozpráva Ľubor Paulen, ktorý dokonca ani netušil, kde žili.

Až na začiatku deväťdesiatych rokov sa dozvedel, že hospodárili v Malých Bedzanoch, neďaleko Topoľčian. Sídlo farmy Ľubora Paulena je presne v strede tejto maličkej obce, ktorej počet obyvateľov len mierne prevyšuje dvesto. Hospodárska budova nepôsobí medzi rodinnými domami rušivo. Dominuje jej veľká brána a ak by ste nehľadali gazdovský dvor, ani vám nenapadne, že tu sídli 200-hektárová farma, ktorá poskytuje stálu prácu desiatim zamestnancom.

Pred vyše tridsiatimi rokmi sa však spoza brány súčasného gazdovstva neozývali stroje. V priestoroch sídlila krčma, klub zväzu mládeže a ešte sa v areáli nachádzalo detské ihrisko.

„Vrátili nám priestor, na ktorý si už generácie miestnych zvykli, ako na obecný. Samozrejme, že časť domácich túto zmenu neprijala dobre. No na všetky výčitky som hovoril, že nechcem nič, len svoje hospodárstvo, ktoré nám vrátili,“ spomína Ľ. Paulen.

Život na slobode je oveľa ťažší ako v klietke

V roku 1996 si musel vybrať, či bude svoj čas deliť medzi výskumom a hospodárením. Ku konečnému rozhodnutiu ho nakoplo niekoľko situácií, ktoré odzrkadľovali biedu našej vedy.

„Ak ste chceli publikáciu za sto dolárov, vyvolávalo to množstvo otázok medzi nadriadenými a aj platovo sme boli na úrovni, že uživiť rozrastajúcu sa rodinu nebolo jednoduché,“ vysvetľuje dnešný hospodár.

Niektorí kolegovia mu predpovedali, že krok do nového, neistého odvetvia, oľutuje. Nestalo sa tak.

„Nie je to asi rakúska farmárska idylka, ale žijem si slobodný život. A život na slobode je oveľa ťažší ako v klietke. Na slobode žijú aj predátori ako orol alebo medveď. Zdanlivá rovnováha medzi nimi je však vykúpená neustálym bojom o prežitie,“ prirovnáva Ľ. Paulen.

Výskumník a ekonóm

Tento životný postoj sa v plnej miere prejavuje aj v samotnej skladbe podnikateľských aktivít. Cítiť z nich výskumnícku dušu aj premysleného ekonóma. V pestovateľskej štruktúre nechýba tabak, pukancová kukurica, konopa siata a v tomto roku dokonca ani Bučiansky žltý valec, pôvodná slovenská odroda kŕmnej repy. Jej história siaha až do obdobia II. svetovej vojny, pričom pestovanie vo veľkovýrobných podmienkach sa dávno skončilo.

„Nemám jej zasiatej veľa. Možno hektár, ale s bývalými pracovníkmi výskumného ústavu sme použili posledné osivo, ktoré mali uchované. Nevedeli mi dokonca ani garantovať, aká bude jeho klíčivosť. Vyrástli z neho však nádherné repy a dnes sme spoločne dohodnutí, že na množenie osiva vyberieme tie najkrajšie,“ tvrdí Ľubor Paulen.

Samozrejme, gro pestovanej produkcie netvoria takéto „špecialitky“, ale klasická poľná výroba pozostávajúca z pestovania pšenice, repky, slnečnice, jačmeňa či kukurice.

„Roľníci by mali byť ohodnotení podľa toho, akú pridanú hodnotu vytvárajú pre slovenský vidiek,“ myslí si Ľubor Paulen, ktorý okrem sídla v centre Malých Bedzian hospodári aj na dvoch ďalších dvoroch, kde chová ošípané.

Jeden priestor získal ešte v deväťdesiatych rokoch, tiež v reštitúcii, istý pracovník ministerstva financií. Vyhliadol si hospodára od Topoľčian a rovno ho oslovil s ponukou na využitie stopäťdesiatročného objektu, ktorého história siaha až do čias grófa Stummera.

Druhý dvor si postavil jeden z najznámejších poľnohospodárskych subjektov v krajine – PPD Prašice. Keď tam pred rokmi zrušili chov ošípaných, hospodársky dvor mu ponúkli. Družstvo nechcelo, aby chov zvierat, ktorý tu fungoval desaťročia, vystriedal napríklad autoservis, ako sa to na Slovensku v mnohých prípadoch stáva. Dvor je maličký. Pozostáva len z dvoch väčších stavieb, ale to nebránilo Ľuborovi Paulenovi využiť každý meter pôdy, ktorý sa v areáli nachádza. Dnes sú ošipárne obkolesené broskyňovým sadom, kde je zhruba šesťsto stromov.

Tie najstaršie vrhajú už riadny tieň

Vášeň k stromom, ktorá stála na začiatku profesijnej kariéry Ľubora Paulena, ho neopustila ani desaťročia od začiatku hospodárenia na pôde. Pre niekoľko obcí zabezpečuje sadovnícke a záhradnícke práce. Okrasné dreviny vysádza aj po výstavbe priemyselných parkov či rýchlostných ciest. Vysadil už desaťtisíc stromov a tie najstaršie už vrhajú riadny tieň! Ako štvrťstoročné javory, lipy a borovice pred Ekonomickou univerzitou v Bratislave. To, čo si uviedol v logu na začiatku podnikania, platí dodnes. Paulen – okrasné dreviny, farmárske produkty.