Ján Kopšo sa stal predsedom družstva v Pruskom tak trochu náhodou. Funkciu zobral na zastupovanie. Stará hlava podniku odišla a nový predseda ešte nebol zvolený.  Bol rok 2000 a on si myslel, že ho v novej pozícii nič nezaskočí. Nebol a nie je priateľom veľkých kotrmelcov. Preto veril, že podnik bude viesť zabehnutým spôsobom a tak aj počká na riadne zvoleného predsedu. Z informácií prezentovaných v minulosti na poradách sa mu zdalo, že družstvo a najmä chov dojníc fungujú relatívne dobre.

„Reči sú jedna vec, ale konto v banke druhá. Zrazu som videl, že prostriedky určené napríklad na výplaty chýbali. Časť z nich zhltla splátka úveru vo výške 16-miliónov korún, čo vzhľadom na ekonomickú veľkosť nášho družstva nebola maličkosť. Obával som sa, čo bude ďalej,“ spomína Ján Kopšo, ktorý je už takmer 20 rokov predseda PD „Vršatec“ Pruské.

Vtedy, aj dnes bolo základnou komoditou kravské mlieko.

„Som v Nitre vyštudovaný mechanizátor. Strednú školu som absolvoval v Dubnici nad Váhom. Išlo o stredné odborné učilište strojárske, ktoré pripravovalo strojárov do vtedajších Závodov ťažkého strojárstva. Čo som len ja vedel o kravách?“ pýta sa so smiechom Ján Kopšo.

Priznáva, že v tom období si na družstve, a isto nie len v Pruskom, mechanizátori zo zootechnikov často uťahovali. Pokiaľ mechanizátori sa vždy vnímali ako strojári, ktorým titul inžinier patrí, na zootechnikov sa pozerali zvrchu. Odrazu bol ale vo funkcii predsedu, aj keď len zastupujúceho, a jeho zodpovednosťou bolo cez vedomosti zootechnikov zabezpečiť peniaze na výplaty.

Družstvo bolo pred krachom

Gazdovský rozum mu hovoril, že cesta je získať viac tržieb z mlieka a náklady na jeho výrobu okresať na kosť. Rezerv bolo mnoho. V časoch, keď takmer v každej obci stredného Považia vyrábali mlieko a do pôvodného okresu patrili aj obce okolo Púchova, Ilavy a Považskej Bystrice, boli v úžitkovosti v pôvodnom „veľkom okrese“ na štvrtom mieste odspodu.

„Keď som sa dozvedel o našom katastrofálnom stave vo výrobe mlieka, bol som zhrozený. Uvažoval som, ako z toho von. Spomínam si, že v jednej takejto chvíli som si sadol na válov v kravíne a pozeral na uviazané kravy a potrubia, do ktorých sme v tom čase dojili. Nevedel som, čo s tým robiť. Len pri kravách pracovalo viac ako 30-ľudí. Družstvo bolo pred krachom. Prvé čo som urobil, obišiel som všetky pracovné kolektívy. Informoval som ich o stave v družstve. Povedal som im, že ak majú lepšiu ponuku zamestnania, nech odídu, lebo najbližšie tri roky ich nič dobré nečaká,“ spomína Ján Kopšo.

Ten dnes konštatuje, že v časovom odhade finančnej konsolidácie družstva sa naozaj nemýlil.

„Situácia nebola ľahká, ale všetci ju pochopili a zostali pracovať na družstve. Prvé peniaze sme vedeli ušetriť na výplatách. Nezabudnem, ako nám po odovzdaní jedného výkazu na Štatistický úrad volali, či nemáme v dokumente chybu. Priemerná mzda THP pracovníkov bola nižšia, ako mzda robotníkov,“ spomína Ján Kopšo.

Cieľom je 10-tisíc litrov na dojnicu

Najhoršie prečkali najmä z dôvodu škrtenia nákladov. To ale žiadnu spoločnosť nenaštartuje k prosperite. Ján Kopšo preto začal so záujmom študovať to, čo podniku v podhorskej výrobnej oblasti môže priniesť úspech.

„Orientovali sme sa na kvalitu objemových krmív a na dobrú genetiku. Pokiaľ ešte v roku 2014 sme boli spokojní, že sme dokázali ročne vyrobiť 2,6-milióna litrov mlieka, tak dnes vyrábame o milión litrov viac. Ide o historicky najvyššiu dodávku družstva. Dnes chováme 500-dojníc a mojim cieľom je ročná dodávka 5-miliónov litrov mlieka. To znamená desaťtisíc litrov na dojnicu a rok,“ hovorí predseda družstva.

Tento objem už niektoré subjekty na južnom Slovensku dosahujú. Pre spoločnosť v podhorských oblastiach ide ale o výnimočný ukazovateľ. Pomôcť dosiahnuť cieľ v horizonte niekoľkých rokov má prekrižovanie z červeného holsteinu na čierny, ďalšie zlepšovanie kvality objemových krmív aj cez značné investície do silážnych žľabov, alebo modernizácia technológií.

Čo hektár, to kus dobytka

 „Samozrejme, alfou a omegou nemôže byť len úžitkovosť, ale aj to, za čo vieme mlieko vyrobiť. Hospodárime v oblasti, kde sa dá realizovať len veľmi skromná rastlinná výroba. Z tohto dôvodu musíme každoročne časť slamy dokupovať. Vlani sme sa preto rozhodli investovať do separátora hnojovice so sterizlizátorom,“ hovorí predseda družstva.

Ide o zariadenie, ktoré z hnojovice vyrába fugát, ktorý je vhodný na podstielanie. Niektoré špičkové podniky na Slovensku už toto zariadenie na recykláciu hnojovice majú. Pre tamojšie družstvo, kde pripadá na hektár pôdy jeden kus dobytka, ide o nutnosť. Obilniny totiž pestujú len na výmere 180-hektárov pôdy.

Z trhových plodín sa orientujú ešte na repku a cukrovú repu. Olejninu pestujú na 100-hektároch pôdy a pri cukrovej repe sa stali vlani, podľa vyhodnotenia cukrovaru v Trenčianskej Teplej, už druhý raz po sebe jej najlepším pestovateľom s výmerou do 50-hektárov. Úroda zastala len pár stotín pred hranicou 80-ton z hektára.

„Výnosy v našom regióne dosahujeme nadpriemerné. Pripisujeme to aj organickej hmote, ktorú vďaka našej živočíšnej výrobe každoročne vraciame do pôdy,“ uzatvára predseda družstva.