Jesenné zaháňanie oviec z pastvín patrilo kedysi k udalostiam aj na Slovensku. Dnes je to je už iba záležitosť pár ľudí. Na Islande ale stále ide o celonárodnú udalosť, nazývanú rettír. Pochopiteľne, veď stále tam chovajú okolo 500-tisíc oviec, čo je takmer dvojnásobok počtu obyvateľstva.

Oproti Slovákom majú Islanďania mesačný predstih. Postarala sa o to príroda. Chladné a nevľúdne počasie, keď ovciam na pastvinách, čo ešte ako zelených, už nie je dobre, prichádza na tomto ostrove kúpajúcom sa v Atlantickom oceáne dotýkajúceho sa polárneho kruhu, už v septembri.

Farmári, ich priatelia i najatí či dobrovoľní pomocníci sa rozbehnú na koňoch, dnes už mnohí aj na silných džípoch, po kopcoch a dolinách. Za pomoci skúsených ovčiarskych psov zháňajú voľne sa pasúce ovce k cestám. Tam ich potom naložia na nákladiaky a zvezú k centrálnym ohradám.

Chcú tam byť všetci

Zaháňanie oviec trvá tak dva týždne. Potom nasleduje rettír, čo je islandský názov pre triedenie oviec. Pozbierané ovce naženú do centrálnej okrúhlej ohrady a začne sa triedenie do menších bočných ohrád patriacich jednotlivým farmárom.

Ako ich spoznajú? Niektorí si svoje ovečky poznajú hneď. A keď nie, majú rokmi vypracovaný trojnásobný systém označovania. Značka na rohu prezrádza región, platová známka na uchu okres a ďalšia farmu. História ale pozná aj rôzne susedské zvady kvôli určeniu vlastníka, ba aj krviprelievanie. Pojednáva o tom aj mnoho islandských povestí, piesní i románov.

Medzitým už iní, najmä ženy, chystajú jedlo a pitie. Rettíru sa totiž zúčastňujú celé rodiny, priatelia, susedia, ba nechýbajú ani ľudia, ktorí s farmárčením nemajú nič spoločné. V posledných rokoch si účasť zaplatí ako dobrodružný autentický výlet aj množstvo turistov.

Potom už sa griluje, hoduje, pije, spieva, žartuje, ohovára, ba niekedy sa to nezaobíde ani bez škriepok, tancuje… A nechýbajú ani svadby.

Narodené v divočine

Všetko sa ale začína v skorú jar, keď sa ovce bahnia. Čerstvo narodené jahňatá zostanú pár týždňov v maštali pri matkách, ale čoskoro ich čaká samostatný život.  Farmári jednoducho otvoria vráta a vypustia ich do prírody. Pravda, záleží, kde sa farma nachádza. Niekedy zostanú iba na neďalekých pastvinách, kde stáročné kamenné múriky čoraz viac nahrádzajú elektrické oplôtky.

Väčšina oviec sa však vyberie popásajúc sa do voľnej prírody a celé leto si užíva voľnosť. Poživne nájdu počas celého leta dostatok. Islandské pastviny sú vďaka dostatku dažďa šťavnaté, bohaté na rôzne bylinky, vresoviská ponúkajú chutné bobule, napríklad koncom leta sladké čučoriedky. Strach, že by trpeli smädom, tiež nemá nik. Potokov, jazier a iných vodných zdrojov nestále sa naplňujúcich topiacim sa snehom z hôr alebo ľadovcov, ale pravidelne aj dažďovou vodou, je dostatok.

O komfortnom živote ovečiek svedčia aj prírastky. Z približne sedem kilogramového jahňaťa sa na jeseň po troch mesiacoch vráti 35 kilogramový „macko“. Na deň to vychádza tak na 400 gramov. Samozrejme, v nevľúdnych, na počasie nevydarených rokoch, to býva menej.

Niektoré ovce prejdú za leto na svojej púti za poživňou aj 200 kilometrov. Vidíte ich zvyčajne vo dvojici či trojici, lebo ide najmä o súrodencov. Šoférom najmä v zlom daždivom, či hmlistom počasí sa oplatí byť ostražitým. Nehôd, ktoré zapríčinili po ceste sa potulujúce jedince i stáda, býva každým rokom neúrekom.

TASR/AP Photo-Egill Bjarnason – Farmárka má oblečený ručne pletený vlnený sveter (lopi) počas pasenia ovcí v Skeidine na juhu Islandu.

Prišli s Vikingami

Ovce údajne doviezli na Island na lodiach v 9. storočí prví osídlenci – Vikingovia. Dnešné plemeno je s nimi geneticky identické. Stretnete ich rovnako ako malé strapaté islandské koníky na každom kroku. Nečudo, trávy, machu i kríčia je tam požehnane.

Typické pre islandské ovce sú krátke nohy, neveľké územčisté telo a väčšina má zaguľatené krátke rohy. Ich telo pokrýva dvojvrstvová vlna. Horná chráni pred chladom a vetrom, spodná dáva telu teplo. Aj  preto ich farmári môžu nechať vonku bez ujmy na zdraví aj v zime. A farba? Uvidíte všetky odtiene čiernej, hnedej a žltej, aj ich kombinácie, ale najčastejšie špinavobielu.

Ovčie farmy na Islande sú takmer na sto percent rodinnými podnikmi. Farmári majú k ovciam doslova osobný prístup. Laureát Nobelovej ceny Halldór Laxness to napísal trefne: „Kde žijú ovce, žijú aj ľudia.“

Lahodné mäsko

Plemeno islandských oviec sa považuje za najčistejšie na svete, rovnako mäso z neho. Bez pesticídov, herbicídov, rastových hormónov, antibiotík či GMO. Preto sa islandskému jahňaciemu máločo vyrovná. Charakterizuje ho jemná textúra, lahodná korenistá chuť prenesená z bylín a drobných plodov, ktoré ovce spásajú. Obsahuje veľa omega-3 kyselín a železa.

Letná bodkovaná krajina

Ak  tam zavítate uprostred leta, bude mať pocit, že sa pohybujete po zelenej bodkovanej krajine. Lúky pokrývajú tisícky veľkých bielych okrúhlych balíkov. Technológia fermentácie zavädnutej trávy následne zabalenej do fólii akoby bola vymyslená práve pre tento ostrov. Tamojší farmári vedia, že pri striedaní počasia, keď spŕchne ale často zleje aj niekoľko raz do dňa, sa seno ťažko dorába. A keď aj napokon uschne, dažde z neho často stihnú vymlátiť to najlepšie, teda kvety a mladé lístky aj so živinami a vitamínmi, čo zvieratám tak prospieva. Senážovanie veľa zachráni.

Počet oviec klesá

Nie všetko je však také ideálne, ako to na prvý pohľad vyzerá. Oficiálne islandské štatistiky prezrádzajú, že počet oviec na ostrove v posledných rokoch prudko klesá na úkor dobytka. Oproti roku 1980 z 800-tisíc na takmer polovicu. Dôvod je potrebné vidieť pravdepodobne aj v cenových reláciách, postupnom zabúdaní na tradície, nechuti mladých ťažko pracovať na farmách a v uprednostňovaní moderných technológií, ktoré sa pri chove dobytka ľahšie uplatňujú.