Najemotívnejšou časťou stredajších osláv 35. výročia založenia Slovenského mliekarenského zväzu bolo udelenie ocenia špičkovému potravinárskemu odborníkovi Karolovi Herianovi, ktorý navždy odišiel v decembri 2025. Dlhoročný šéf mliekarenského výskumného ústavu a uznávaný praktik celý život posúval slovenskú výrobu mliečnych výrobkov, čo vo svojom krátkom poďakovaní spomenula aj manželka oceneného.

„Uprednostňoval svoju profesiu pred všetkým, a niekedy, poviem pravdu, sa nám to aj nepáčilo. No, zanechal po sebe obrovskú stopu. Cenu za jeho prácu preberám s veľkou pokorou a vďakou,“ povedal s pohnutím v hlase Karolova manželka Viera.

Ocenení

Zoznam ocenených nebol dlhý. Mliekari pravdepodobne dôkladne zvažovali, kto vynikal entuziazmom a kto dokázal zapáliť ostatných. Okolnosti v takýchto prípadoch musia byť žičlivé, aby sa podaril výsledok, ktorý posúva celý sektor dopredu. Medzi tými, ktorým sa to darilo a na ktorých si mliekari v čase svojho výročia spomenuli, boli praktici ako Ján Kresák z Liptovskej mliekarne či Ján Johanes, ktorý veľkú časť života spojil s mliekarňou v Bratislave.

Za zväzovú činnosť ocenili Jána Bročku prvého riaditeľa zväzu či Janu Plánkovú, ktorá v SMZ pracuje od roku 2000.  Ocenenie získal aj Ján Keresteš, ktorý v istom období chŕlil knihy o histórii a súčasnosti výroby mliečnych produktov na Slovensku. Jozef Bíreš, bývalý hlavný veterinár, agrominister a dnes pedagóg si taktiež prebral cenu, rovnako ako aj výskumník Martin Polovka a pedagóg Ľubomír Valík. Posledné ocenenie smerovalo za rieku Moravu šéfovi partnerského zväzu a syrárskemu odborníkovi Jiřímu Kopáčkovi.

Zväz ocenil aj štátne a samosprávne organizácie.

Vstup do ťažších časov

Celé slávnostné popoludnie organizátori poňali ako poďakovanie za spoluprácu partnerom a možnosť spomenúť si na bývalých kolegov či spolupracovníkov. V asi najdôležitejšom priestore, aký Slovensko má – Zrkadlovej sieni Primaciálneho paláca, kde pred dvesto rokmi podpísal Napoleon Bonaparte s cisárom Františkom I. mier, či kde bolo o niekoľko desaťročí neskôr zrušené v Uhorsku poddanstvo sa stretli potravinári, poľnohospodári, bankári, obchodníci či štátni úradníci. A zachovali medzi sebou mier a noblesu napriek tomu, že slovenská výroba mlieka vstúpila do ťažších časov.

Poľnohospodári z regiónov denne hlásia, že cena padá rýchlejšie, ako by si predstavovali. Niekde sa ešte drží na čísle začínajúcom štvorkou, inde sa už ale dostala na číslo tri. Celosvetových prepadov cien mlieka už prvovýrobcovia spolu so spracovateľmi zažili niekoľko. Spomenul to vo svojom vystúpení aj Marián Šolty – jedenásty šéf mliekarenského zväzu, keď poukázal na dôležitosť budovania vzájomnej dôvery. Podľa neho, nový základ dostala spolupráca po prvej mliečnej kríze v roku 2009.

„Vtedy padli medzi nami a prvovýrobcami mlieka aj ostré slová, no obloha sa vďaka tomu vyčistila. To zlé sme si už povedali, už sme sa vyvadili a už sa nemusíme. A výsledok je tu,“ uviedol Marián Šolty.

Zodpovednosť k rezortu

Mliečna kríza vtedy zrazila ceny na neuveriteľných 17 centov za kilogram. Výrazný problém, ak si uvedomíme, že ešte v deväťdesiatych rokoch mali poľnohospodári garantované ceny na úrovni 9,30 Sk bez príplatkov, čo je vlastne dnešných 31 centov. Chovatelia dojníc, vtedy, v čase vrcholiacej mliečnej krízy usporiadali jednu z najväčších svojich demonštrácii, ktorá sa uskutočnila pred mliekarňou. Prevádzku vtedy radšej obliali mliekom z lyžice nakladača či vystriekali mlieko z cisterny smerom k vrátnici prevádzky, akoby ho predávali spracovateľom za smiešnu cenu.

Na mimoriadne náročnú situáciu si spomenul aj Marián Šolty, ktorý sa vtedy o probléme rozprával so svojou manželkou Máriou. Sedemdesiatnik Šolty je poslednou generáciou, ktorá si pamätá na hospodárenie doma, a tak to bolo aj v prípade jeho manželky. Tá mu povedala, že ako mladé dievča, v čase, keď ešte ani nechodila do školy, pásla kravu.

Príbeh, ktorý sme počuli od rodičov či starých rodičov všetci. Starší a zodpovednejší dostali na starosť kravu, ktorá zosobňovala istotu prežitia do ďalších časov a mladšie deti neraz húsatá či inú hydinu. Detská zodpovednosť spojená s bezpodmienečnou láskou Máriu prirodzene nútila k tomu, aby sa o zviera dobre starala. S kravkou sa vtedy delila o všetko, čo dostala od rodičov – o chlieb aj o čaj.

V Šoltym tieto manželkine slová rezonovali a sám sebe sľúbil, že napriek bezprecedentnému cenovému tlaku, ktorý dovtedy nezažili, musia nájsť spôsob ako mliečnou krízou prejsť a slovenské dojnice preniesť do lepších časov. Čiastočne sa to podarilo. Slovenská produkcia mlieka po veľkej mliečnej kríze klesla o približne 13 percent, no po tomto poklese sa paradoxne stabilizovala. Tempo poklesu sa výrazne spomalilo. Počet dojníc v krajine síce každoročne klesal, no vďaka rastu priemernej úžitkovosti na dojnicu zostávala celková produkcia mlieka roky približne rovnaká.

Transformácia

Podobne to bolo aj s mliekarňami. Ak ešte v prvej polovici deväťdesiatych rokov mal Slovenský mliekarenský zväz 53 členov a takmer ku každému okresu prislúchala mliekareň, už o niekoľko rokov neskôr sa situácia začala radikálne meniť. Mliekarne začali padať jedna za druhou.

Posledných dvadsať rokov je ich štruktúra takmer nemenná a z trhu odišli len dvaja regionálni spracovatelia – z východného Slovenska a z Gemera. Výrazne nahnuté to mala pred takmer dvoma desaťročiami aj mliekareň v Nitre, ktorú po odchode holandského kapitálu zachránila slovenská skupina. Niekoľko rokov predtým také šťastie nemali mliekarne sústredné v talianskej skupine Sole ako novozámocký Mliekospol, Tamilk v Trnave, Krupinská mliekareň či závod v Malom Krtíši, ktoré s odchodom zahraničného investora zostali už navždy zatvorené.

Zmeny v obchode

Po často bolestivej reštrukturalizácii a koncentrácii výroby, za ktorú neraz platili prvovýrobcovia mlieka neuhradenými faktúrami, sa vykryštalizovali životaschopné mliekarne. Už čoskoro tieto prevádzky stáli pred ďalším ohrozením v podobe nástupu obchodných reťazcov. Ako spomenul šéf mliekarov, prvých desať rokov od ich príchodu bolo najťažších. Možno aj preto, ako jedinú obchodnú sieť mliekari ocenili počas podujatia domácu COOP Jednotu Slovensko. Aj s nastupujúcou dominanciou zahraničných reťazcov sa však podľa Šoltyho vzťahy postupne utriasli a zlepšili.

Spotreba poskočila

Z podujatia mliekarov bola cítiť skúsenosť predošlých rokov, ktoré sú zapísané v pamäti zväzu. Klesajúce ceny masla, mlieka či syrov na pultoch ich opäť dostávajú pod tlak na jednej strane prvovýrobcov a na druhej obchodu.

V posledných rokoch by slovenskému mlieku mohol pomôcť aj domáci spotrebiteľ, ktorý dnes konzumuje o 40 kilogramov mlieka ročne viac ako pred pätnástimi rokmi. Je to aj zásluhou Mliečneho fondu, ktorý začal jednotne propagovať najskôr len mlieko a následne slovenské mlieko.

Jednoduchý prepočet hovorí, že za toto obdobie zvýšená spotreba mala priniesť nárast výroby o približne 210 miliónov kilogramov mlieka. U nás by tak za pätnásť rokov, aj pri nadpriemernej úžitkovosti, malo pribudnúť minimálne 20 tisíc dojníc. Nestalo sa to. Zvýšenú spotrebu začal vykrývať často dovoz lacnejších produktov vyrábaných masovo s nízkymi fixnými nákladmi vo veľkých spracovateľských prevádzkach v zahraničí. Dobieha nás vysoký investičný dlh, ktorý samotní mliekari odhadujú na asi 500 miliónov eur.

Zásadná úloha v transformácii

Na prahu nastupujúcej mliečnej krízy sa dovtedy silný Slovenský mliekarenský zväz zlomil. Dnes majú slovenské mliekarne možnosť voľby medzi novým a starým zväzom. V časoch, ktoré sú turbulentné, neisté a náročné, je tento krok odvážny.

Až história zhodnotí, aké budú nasledujúce roky po oslavách 35. výročia zväzu, ktorý zásadne formoval to, že mliekarstvo sa stalo odvetvím, ktoré na Slovensku prežilo v širokej štruktúre. Spomeňme si, kde sa nachádzame napríklad z hľadiska spracovania bravčového a hovädzieho mäsa a k akému fatálnemu rozpadu výrobných vertikál u nás v tejto oblasti došlo, čo malo trvalý dopad aj na samotných chovateľov. Najstaršia slovenská agropotravinárska organizácia, Slovenský mliekarenský zväz, takéto scenáre nedopustila a tým splnila zásadnú úlohu v transformácii slovenského poľnohospodárstva.