Keď sa minister pôdohospodárstva Richard Takáč nedávno rozhovoril o Zelenej nafte na rok 2026, prekvapil vyhlásením, že sa podpora z kľúčovej štátnej schémy zrejme zastropuje. Podľa neoficiálnych informácií bude limit na jeden podnik stotisíc eur. Či to tak naozaj bude, zatiaľ nevieme. Zaujímavé ale je vysvetlenie, prečo takýto krok agrorezort vôbec zvažuje.

„Je to podľa mňa viac spravodlivé,“ uviedol minister, čím sa pustil do filozoficko-psychologickej diskusie, ktorú Európska únia vedie už dlhé roky.

Hodné pozornosti to je preto, že prvýkrát sa dostal na tú stranu názorovej barikády, ktorá tvrdí, že keď je množstvo finančných zdrojov obmedzené, nemá väčšina podpory končiť u malej skupiny najväčších hráčov.

Toto je dlhoročná argumentačná línia inštitúcií EÚ: už tradične Európskeho parlamentu a s blížiacim sa novým programovým obdobím ju o niečo silnejšie tlačí aj Európska komisia.

Situácia je taká, že 80 percent priamych podpôr končí na účtoch pätiny najväčších poľnohospodárskych podnikov v EÚ. To v očiach bežných ľudí nepôsobí úplne najlepšie a aj preto eurokomisár Christophe Hansen tvrdí, že priame platby nevyhnutne potrebujú napraviť reputáciu.

Riešením má byť tvrdý strop, zhodou okolnosti rovnaký, ako vypočítalo naše ministerstvo – stotisíc eur. Už iný je ale náš postoj. Na úrovni EÚ je to pre ministra Takáča červenou čiarou, prekročenie ktorej zlikviduje slovenský agrosektor.

Stropovanie je marketingovo lákavé, ale je aj spravodlivé? Čo je to férová poľnohospodárska politika a prečo je domáci strop spravodlivý a európsky nie?

Štyri druhy spravodlivosti

Diskusia o obmedzovaní dotačnej podpory veľkým poľnohospodárskym podnikom sa vlastne veľmi nelíši klasickej ľavo-pravej diskusii o zdaňovaní.

Niekto chápe spravodlivosť ako rovnaké pravidlá, iný zase ako vyrovnávanie nerovností, pre niekoho je to odmena za výkon a ďalší uprednostňuje ochranu spoločného dobra.

Skúsme si to dať do kontextu súčasnej logiky rozdeľovania hektárových dotácií. Rôzne predstavy o férovom systéme totiž vedú k úplne odlišným odpovediam na otázku, či viac podpory majú dostať veľké alebo malé farmy.

Spravodlivosť ako rovnosť. Ide vlastne o trhový pohľad, kde koncentrácia dotácií u veľkých hráčov nie je problém. Veľké podniky dostávajú viac preto, že vlastnia viac pôdy a produkujú viac. Z tohto pohľadu je systém „férový“. Pravidlá platia rovnako pre všetkých.

Spravodlivosť ako solidarita. Vychádza z predstavy, že malé a rodinné farmy sú zraniteľnejšie, majú horší prístup ku kapitálu a bez podpory môžu zaniknúť. Spravodlivý systém by preto mal viac podporovať prvé hektáre, zavádzať stropy na veľké platby a presúvať viac peňazí k menším hospodárstvam. Cieľom totiž nie je len efektivita výroby, ale aj udržanie života na vidieku, zamestnanosti a regionálnej stability.

Spravodlivosť ako zásluhovosť. Tá ju chápe ako odmenu za výkon alebo služby. Dotácie by mali smerovať k tým, ktorí produkujú kvalitnejšie potraviny, hospodária efektívnejšie alebo prinášajú inovácie. Zvýhodnené môžu byť veľké farmy, ak dokážu vyrábať lacnejšie a produktívnejšie, no podporu môžu získať aj malé ekofarmy s vyššou pridanou hodnotou. Už len zostáva odpovedať na otázku, čo je zásluha, ktorú chceme odmeňovať.

Spravodlivosť ako udržateľnosť. Environmentálne chápanie spravodlivosti testujeme v tomto období na ekoschémach. Podľa neho by verejné peniaze nemali odmeňovať len vlastníctvo pôdy či objem výroby, ale aj ochranu pôdy, biodiverzity, vody a krajiny. Spravodlivosť sa nevzťahuje len na dnešných poľnohospodárov, ale aj na budúce generácie.

Prišiel čas na odpovede

Každý model zvýhodňuje niekoho iného a ambíciou tohto textu nie je rozhodnúť, kto by to mal byť.

Problémom je, že túto diskusiu v domácom agrosektore vôbec nemáme, čo vedie aj k názorovým kotrmelcom na ministerstve pôdohospodárstva. Potrebujeme ju pritom ako soľ z dvoch dôvodov.

Stropovanie je v európskej politike už veľmi rýchlo rozbehnutý vlak a ak ho chceme zastaviť alebo zabrzdiť, musíme pred inštitúcie EÚ položiť jasné argumenty. Odbiť to tým, že máme veľké farmy, lebo história, nestačí. Úniu to nemusí zaujímať tak, ako predstaviteľov slovenského agrosektora nezaujíma, ako sa pôda a výroba skoncentrovala na Ukrajine, ktorá sa snaží dostať do európskeho spolku.

No súčasne si to potrebujeme vydiskutovať aj doma, aby sa minimalizoval počet roľníkov s pocitom krivdy a aby sme tiež predišli intuitívnemu pocitu neférovosti vo zvyšku spoločnosti.

Ak ostaneme pri koncepte spravodlivosti, nakoniec v každom prípade pôjde o politické rozhodnutie. No keď si za hlavný cieľ určíme rozvoj a výkon poľnohospodárstva, otázky už budú iné.

Skúsme niekoľko z nich: Ako súčasná výrobná štruktúra na Slovensku prispieva k potravinovej produkcii sebestačnosti a zamestnanosti na vidieku? Chceme ju zmeniť a ak áno, ako nám v tom vie pomôcť obmedzovanie dotácií veľkým agroholdingom? Vieme, ako využiť peniaze uvoľnené zastropovaním? Máme u nás zástupy netrpezlivých malých poľnohospodárov, ku ktorým presmerujeme dotačnú podporu?

To je len zlomok z nich. Bez ucelenej štátnej poľnohospodárskej politiky s jasne definovaným smerovaním a cieľmi sa odpovede hľadajú ťažko.

Čo náš čaká

Otázku spravodlivosti určite otvorí aj ďalšia téma, ktorú má teraz na stole Slovenská poľnohospodárska a potravinárska komora. Už na najbližšom Valnom zhromaždení bude rozhodovať o povinnom členstve poľnohospodárov v Komore. Podľa jej bývalého šéfa Andreja Gajdoša je to aj otázka férovosti. Komora pracuje pre všetkých poľnohospodárov, no výhody (členské príspevky) čerpáme len od niektorých z nich, ktorí sú členmi,“ vysvetľuje s tým, že SPPK už má hotový dokument o tom, ako by to malo fungovať v praxi.

Môžeme teda pokračovať vo filozofických otázkach: Je fér nútiť farmárov? Ktorých áno a ktorých už nie? Budú ma noví členovia rovnako silné slovo? Dostanú šancu spomedzi seba vybrať novú hlavu Komory? Môže jej šéfovať roľník s 20 hektármi pôdy, ak sa nové členstvo na tom demokraticky zhodne?

Čo sa stalo

Zdá sa, že obavy o nekontrolovanom prúde potravín z Južnej Ameriky po podpise dohody Mercosur neboli úplne na mieste. Po tom, čo sa v dodávkach brazílskeho mäsa do EÚ našli hormóny zakázané na európskom trhu, eurokomisia zablokovala dovoz všetkých živočíšnych produktov z Brazílie do Európskej únie.

„Obchodné dohody nemenia naše pravidlá. Komisia zaviedla záväzné hygienické a fytosanitárne normy, ktoré musia dodržiavať naši poľnohospodári aj exportéri z tretích krajín,“ poznamenala Hrnčířová, hovorkyňa Komisie pre zdravie, v písomnom vyjadrení zdieľanom s Euractivom.