Mnohí poľnohospodárski manažéri sa zhodujú v tom, že keby mali vyriešené vlastnícke vzťahy pod objektmi hospodárskych dvorov, že by im to zľahčilo modernizáciu budov. Tieto stavby by sa dali využiť napríklad aj pre prenajatie priestorov tretím osobám a zároveň by ich podniky mali v zálohe pri rozširovaní skladových kapacít či priestorov, ktoré by sa po úprave dali využiť pre potreby živočíšnej výroby.

Súčasný stav však častejšie reprezentujú zarastené a opustené objekty, ktoré sa neraz stávajú terčom ekologickej kriminality. Za posledných dvadsať rokov sa totiž mnohokrát stalo, že sa stali zdrojom vyvážania napríklad starých agrochemikálií.

„Je to dedičstvo minulosti v ktorom absentuje aj štát, pretože sa dostatočne jasne nevyjadril. Vlastníci pôdy pod strediskami, ktoré ich majú v liste vlastníctva sú ich majiteľmi. My sme majiteľmi maštalí, hospodárskych budov a silážnych žľabov. Majitelia pôdy si často za pozemkami pod hospodárskymi budovami nárokujú na komerčné ceny, čo nevedia mnohé poľnohospodárske podniky zaplatiť a bráni im to v ďalšom rozvoji,“ hovorí o svojich skúsenostiach Ľubomír Grell z Poľnohospodárskeho družstva Plavé Vozokany okres Levice.

Problémom nie sú len vysoké komerčné ceny za niektoré časti pozemkov, ale aj problematické administratívne tortúry.

„Klasifikácia je taká, že už to nie je orná pôda, ale klasifikuje sa to ako stavebný pozemok a tam je cena vyššia. Keď sú objekty napríklad na výmere niekoľkých hektárov, tak sú to značné prostriedky na to, aby sa to mohlo v jednom podniku vysporiadať,“ pripomína Grell problémy, ktoré riešia mnohí jeho kolegovia najmä v nástupníckych organizáciách po niekdajších JRD.

Aj v Plavých Vozokanoch sa im časti scelených parciel podarilo odkúpiť od Slovenského pozemkového fondu, no to vzhľadom na rozsah pozemkov pod poľnohospodárskymi objektmi je to zanedbateľná časť plôch.

„Okrem toho, v prípade Slovenského pozemkového fondu je daná cena, za ktorú je možné pôdu odkúpiť. Tam je to jednoduchšie. Máme ale objekt skladového hospodárstva a bývalého objektu živočíšnej výroby a tam je približne 50 vlastníkov. Každý vlastní po 15-20 árov. Niektorí súhlasia s odpredaním, iní nie. Ak do toho ešte zasiahne smrť vlastníka, tak sa stratí ďalšie množstvo času, keďže to musí prejsť cez dedičské konanie,“ pripomína Grell.

Ministerstvo je však roky k rôznym návrhom riešení rezervované, aj preto, že ide o dedičstvo z minulosti, ktoré ani jedna z agropotravinárskych garnitúr nepovažuje vzhľadom na stav slovenského poľnohospodárstva za prioritnú.

„Najlepšie by bolo, keby štát presne určil cenu takéhoto pozemku, aj keby to bolo regionálne odstupňované, napríklad podľa charakteru územia, bonity pôdy a podobne. Nemyslím si, že v takto rozbitých strediskách by sme mali nejakú budúcnosť. Každý predseda to radšej nerieši a investuje na tom, kde má vysporiadané vlastnícke vzťahy,“ dodáva Ľubomír Grell.