Oravské polia v Bobrove pripomínajú parcely, ktoré poznáme z južnejších regiónov Slovenska. Zdanie prvého pohľadu ale môže, ako v tomto prípade, klamať. Žiadne celoslovenské rekordy v úrodách sa tu neprepisujú. Pôda je ťažká a po dvadsiatich centimetroch ornice prechádza do nepriepustných ílov. Ak by sa tu v nedávnej minulosti nerealizovali odvodňovacie programy, parcely by boli ešte aj v súčasnosti mokré a studené.

Každoročný prísun organických živín ako jediná možnosť udržania úrodnosti

„Najstarší obyvatelia obce spomínajú, ako keď pokosili lúky, museli čerstvo pokosenú trávu vyviezť na vyvýšené plochy, aby tam uschla,“ hovorí Tomáš Lúchava, predseda bobrovského družstva.

Aj v týchto rokoch sú na Orave obdobia, keď je vlahy viac, ako poľnohospodári potrebujú. Silážne kukurice na prebytok zrážok a následný nedostatok vzduchu v pôde reagujú tak, že prestanú rásť. Aby tomu zamedzili, kúpili vlani hĺbkový podrývak. Na jeseň skyprili prvých sto hektárov pôdy do hĺbky štyridsať centimetrov.

Aký to prinieslo výsledok, zatiaľ presne nevedia. Aj na Orave v tomto roku hovoria o nadpriemernom suchu a tak vyhodnotenie efektu hĺbkového obrobenia pôdy nedokážu presne zhodnotiť.

Ako základný predpoklad budúcich úrod považujú každoročné zaoranie maštaľného hnoja. Mimoriadnu dávku živín dostane pravidelne orná pôda na výmere 200 hektárov. Každoročne vyprodukujú deväť tisíc ton maštaľného hnoja, čo je jeden z veľkých prínosov živočíšnej výroby.

„Orná pôda je tu tak nízkej kvality, že podľa mňa, každoročný prísun organických živín je jedinou možnosťou ako udržať jej úrodnosť,“ hovorí predseda.

Z nosných výrob zostalo mlieko

Aj keď bobrovské družstvo má pravdepodobne najlepšie polia na Orave, ani oni by nedokázali udržať rastlinnú výrobu na súčasnom výkone bez chovu hospodárskych zvierat.

„Skúšame pestovať ľan, ozimnú či jarnú repku alebo ostropestrec. Raz nám úrody vyjdú, inokedy vôbec. Ak dosiahneme pri repke dve tony z hektára, sme spokojní. Pri pozberovej úprave obilia nám na Orave úplne vypadla infraštruktúra. Nemáme tu jedinú sušičku, čistiareň. Najbližšie sú na Liptove či Turci,“ hovorí Tomáš Lúchava o opomínanom probléme.

Ešte pred štyridsiatimi rokmi boli hlavným zameraním družstva zemiaky a produkcia mlieka. Zemiaky neobstáli v globalizovanej konkurencii a zo severných regiónov postupne miznú. V Bobrove sa obávajú, aby aj druhú nosnú oblasť – výrobu kravského mlieka, nepostihol rovnaký ekonomický výsledok.

Momentálne stále prevádzkujú rozsiahly chov dojníc, čo dokazuje aj zaťaženie hospodárskymi zvieratami na hektár poľnohospodárskej pôdy. Dosahuje 0,5 dobytčej jednotky. Od nového programového obdobia pritom stačí na splnenie podmienok na čerpanie podpôr zo znevýhodnených oblastí udržať zaťaženie na polovičnej úrovni, ako momentálne majú v Bobrove.

Mäsový program nie je riešenie

V oravskom družstve zvažujú akou cestou ísť, aby bol podnik samostatný, efektívny, napredoval, no pritom plnil aj záujem štátu o vlastné potraviny. Ak by chceli maximalizovať príjem z podpôr, stačilo by im polovičné stádo hovädzieho dobytka. To by však znamenalo aj polovičné tržby. Po takomto rapídnom znížení výroby by časť ľudí musela odísť. Bola by to však celá polovica? Už teraz podnik dosahuje zisk len v jednotkách tisíc eur. Nasmerovať ekonomiku podniku s výmerou ktorú obhospodaruje do mäsového programu je podľa Tomáša Lúchavu cestou zániku.

„Mäsové farmy prežívajú, pretože majú minimálne tržby a príjem z dotácií je väčší ako príjem z výroby. Toto snáď nechceme. Tento prístup je pritom veľmi nebezpečný aj pre samotného podnikateľa. Ak sa z nejakého dôvodu oneskorí príjem dotácie, tak nie sú obdobie bez podpôr schopní prečkať,“ myslí si Tomáš Lúchava.

Ich podnik bol vždy výrobne zameraný. Na sto hektárov pôdy zamestnávajú troch ľudí. Obhospodarujú tisíc hektárov pôdy a ročne vyrobia tri a pol milióna litrov mlieka. Pri aktuálnej cene dosahujú ročné tržby za mlieko viac ako 1500 eur z hektára. Tržby z predaja trhových plodín rastlinnej výroby dosahujú ďalších 250 eur z hektára.

„Hnevá ma, ak si kolegovia z južného Slovenska myslia, že máme malú produkciu. Vyrábame, máme tržby, no žiaľ nám zo živočíšnej výrobe nezostáva taký profit ako tým, ktorí sa zamerali len na rastlinnú výrobu,“ hovorí Tomáš Luchava.

Budú poľnohospodári len udržiavať krajinu?

Predseda bobrovského družstva si je vedomý, že budúce programové obdobie môže naštartovať záujem mladých a malých poľnohospodárov o pôdu.

„Keď niekto dostane podporu na hektár 500 eur a iný len 300 eur a obaja hospodária v tej istej obci a pôdu majú prenajatú, tak ten s väčšou podporou má možnosť ponúknuť vyššie nájomné. Vďaka nastavenému systému podporíme aj tých, ktorí nebudú vyrábať či produkovať. Nebojujem s tým. Ak niekto má záujem hospodáriť, je to jeho rozhodnutie“ hovorí Tomáš Lúchava.

Prirodzená cesta niektorých oblastí Slovenska tak naozaj môže smerovať k tomu, že poľnohospodári len budú udržiavať krajinu bez reálnej produkcie potravín. Inému výsledku nenahráva ani fakt, že už dnes v Bobrove zápasia s nedostatkom ľudí ochotných pracovať v živočíšnej výrobe.

„Znižujeme počet dojníc z 370 na 300,“ hovorí Tomáš Lúchava.

Rozhodnutie vyplýva z toho, že dnes pracujú bez akejkoľvek personálnej či technologickej rezervy, čo pravidelne prináša do práce stres. Znižovanie počtu dojníc je postupné a naplánované do konca roka. A možno nie konečné.