Zadajte hľadaný výraz

Branding VUB 2020 Jar LEFT
Branding VUB 2020 Jar RIGHT
Branding VUB 2020 Jar TOP
Článok dňa MPRV SR Z domova

Gabriela Matečná: Hľadajme cesty k sebe a nie od seba

chat_bubbleKomentáre: 7 visibilityZobrazenia: 902

Rolu poľnohospodárstva nemožno zužovať na jeho podiel na hrubom domácom produkte. Poľnohospodári rozhodujú o kvalite života krajiny nielen potravinami, ktoré dorábajú, ale prístupom k pôde a životnému prostrediu sú tvorcami dobrého života všetkých občanov. Tvrdí to Gabriela Matečná, nominantka SNS, podpredsedníčka vlády, ktorá štyri roky viedla ministerstvo pôdohospodárstva a rozvoja vidieka. Hovoríme s ňou o kľúčových momentoch pri správe veci verejných, ktoré sa dotýkali života nielen poľnohospodárov, ale každého z nás.

Ministerka: Systémových opatrení sme urobili niekoľko

Onedlho sa vám skončí funkčné obdobie. Stačili štyri roky na to, aby ste uskutočnili zmeny, ktoré ste chceli urobiť, keď ste nastupovali na post ministra?

Máloktorému odvetviu vidno tak do kuchyne ako pôdohospodárstvu, veď je to nielen fabrika pod holým nebom, ale je aj na očiach verejnosti. Niektoré zmeny sú viditeľné a naozaj sme posunuli rezort i niektoré rozpočtové organizácie dopredu. Určite si to všimli poľnohospodári aj spotrebitelia. Lenže v odvetví sa nakopilo príliš veľa problémov, štyri roky na dôkladnú premenu a všestranné posilnenie jeho postavenia v spoločnosti nestačia. Odvetvie zaťažuje stále záporné obchodné saldo. Jedno funkčné obdobie je krátke na to, aby ste ho zmiernili. Krajina a jej poľnohospodárstvo nefungujú vo vákuu, ale v súradniciach Spoločnej poľnohospodárskej politiky, medzinárodného trhu a prebiehajúcej klimatickej zmeny. Osou môjho konceptu boli systémové zmeny, no karty zamiešali mliečna kríza, mrazy, sucho. To všetko menilo a mení prostredie, v ktorom pracujete.

Usilovali ste sa vtlačiť agrárnej politike pečať systémových opatrení. Do akej miery sa vám ich podarilo zrealizovať?

Systémových opatrení sme urobili niekoľko. Napríklad sprehľadnenie činnosti Pôdohospodárskej platobnej agentúry. Dosiahlo sa to digitalizáciiou. Tá ešte nie je dokončená, ale proces je na dobrej ceste. Takmer sto percent žiadostí o platbu na plochu sa realizuje digitálne. Jedným z ďalších systémových opatrení je zelená nafta, už funguje plne digitálne. Tí, ktorí tomu nerozumejú, sa snažia vec bagatelizovať tým, že kontrolujeme nejaké bločky. To vôbec nie je pravda. Výskumný ústav ekonomiky poľnohospodárstva a potravinárstva, ktorý je súčasťou NPCC, nastavil normatívy spotreby nafty na hektár obrábanej plochy danej plodiny, ovocia, zeleniny alebo na jednu veľkú dobytčiu jednotku. Urobili sme kategorizáciu na základe vedecky stanovených noriem. Poľnohospodári dostanú peniaze bez ohľadu na to, či budú alebo nebudú dávať bločky. Žiadne bločky nebudú. V rozpočte je 30 miliónov eur práve na zelenú naftu. Žiadatelia sú s tým úplne stotožnení.

Odkedy manažujem rezort, usilovala som oživiť pozemkové úpravy

Agrárna politika stojí v každej krajine na peniazoch. V prípade koaličnej vlády je financovanie aj o nevyhnutných kompromisoch. Aké boli vaše reálne možnosti?

Neboli a nie sú jednoduché. Poľnohospodárstvo je vo veľkej miere financované z európskych peňazí. Do kapitoly rezortu nejde z verejných zdrojov vysoké percento prostriedkov, bolo treba o ne zabojovať. Za moje obdobie sme vylobovali 30 miliónov eur pre chovateľov dojníc pri mliečnej kríze. Sanovali sme škody z mrazov a sucha. Šlo však viac menej o ad hoc pomoc. Na mimoriadne udalosti, aké prináša život či presnejšie počasie a dynamicky sa meniaca situácia na globálnych trhoch, treba mať pripravené systémové opatrenia kryté peniazmi. Jedným z nich je spomínaná zelená nafta pre poľnohospodárov. Pracujeme na zelenej nafte pre potravinárov. Keď prejde notifikáciou v Bruseli, pripravíme funkčný nástroj ďalšej vláde.

To však nestačí.

Isteže. Systémovým opatrením je aj preplatenie poistného a vytvorenie Rizikového fondu. Teraz sme tesne pred koncom s jeho prípravou. Ak má byť efektívny, musia spolupracovať poisťovňa, štát a sami poľnohospodári. Kto podniká, má povinnosť sa spolupodieľať na vlastnom riziku. Odkedy manažujem rezort, usilovala som oživiť pozemkové úpravy. Desať rokov fakticky stáli. To vôbec nie je malá vec, ktorá sa nám podarila. Nebolo jednoduché vládu presvedčiť, aby štátny rozpočet rátal každoročne s výdavkom 30 miliónov eur na pozemkové úpravy v priebehu nasledujúcich 30 rokov. Súčasne bolo treba zjednotiť legislatívne, technické a finančné opatrenia a časový harmonogram, aby sme usporiadali vlastníctvo k pôde. To všetko vláda schválila. A nezabudnime, že do ústavy sme aj hlasmi opozície zakotvili, že pôda je „neobnoviteľný prírodný zdroj, ktorý požíva osobitnú ochranu zo strany štátu a spoločnosti.“ To je jedna z najväčších vecí pre rozvoj a stabilizáciu hospodárenia na pôde, ktoré sme dosiahli.

Pri hodnotení poľnohospodárstva je kľúčové, či vie vyrobiť dosť potravín a zabezpečiť zdravú pôdu, vodu pre naše potomstvo. Nie je príčinou straty výkonnosti aj štruktúra, ktorá vznikla v priebehu transformácie bývalých JRD a privatizácie spracovateľského priemyslu?

Nemyslím, že je to jediný problém. Sú tu aj ďalšie nemenej významné. Tí, ktorí hospodária na pôde, sa správajú ekonomicky racionálne. Ak niekto dostáva podporu na plochu a nemá povinnosť produkovať, potom pestuje plodiny s najnižšími nákladmi a najvyšším ziskom. Ako podnikateľ sa správa efektívne. Nečudujme sa, kam sme dospeli. Nuž boli tu aj ministri predo mnou, ktorí mohli nežiaduco sa vyvíjajúcu štruktúru rastlinnej a živočíšnej výroby regulovať. Nástrojom, ako priviesť poľnohospodárov k tomu, aby nepestovali len zopár plodín, bol Program rozvoja vidieka. Umožňoval o. i. motivovať hospodárov správať sa ekologickejšie, rozdeliť hony a tým zadržiavať lepšie vodu v krajine. Tento programový prvok sme v predchádzajúcich obdobiach opomenuli. Či sa nám to páči, alebo nie, budeme musieť prehliadané veci riešiť a potrvá ďalších 5-7 rokov, než sa dostaneme na nejakú úroveň.

Foto: TASR

Štátna pomoc a kofinancovanie majú následok v nízkej konkurencieschopnosti

Správny spôsob hospodárenia je vecou ekonomickej motivácie. Ako ju robíme?

Keď hovoríme o Programe rozvoja vidieka, musíme vidieť spolufinancovanie tohto programu. Kým bohaté krajiny, spolufinancujú druhý pilier od 30 do 80 percent, Slovensko ho v minulom programovom období podporovalo 23 percentami. To vysvetľuje nielen diferencie vo financovaní opatrení z druhého piliera, ale aj výslednú produktívnosť a smerovanie nášho poľnohospodárstva v porovnaní s konkurenciou. Potom je tu štátna pomoc. Tú síce schvaľuje Brusel, ale ak štát má na to, aby financoval napríklad veterinárne či fytosanitárne opatrenia alebo pripoistenie, získava farmár konkurenčnú výhodu. Robia to mnohé krajiny, aj naši susedia. Tieto dve zložky – nedostatočná štátna pomoc a slabšie kofinancovanie druhého piliera (ale nielen ony) majú za následok, že konkurencieschopnosť slovenského poľnohospodárstva a potravinárstva je veľmi nízka.

To, kam sa vložia prostriedky, je napokon politickým rozhodnutím. Ako to, že nevieme nájsť peniaze pre poľnohospodárstvo?

Smerovanie prostriedkov zo štátneho rozpočtu je, samozrejme, o prioritách, o rozpoznávaní a uvedomení si toho, čo je naozaj dôležité pre prítomnosť a budúcnosť krajiny. V koaličnej vláde je isté rozostavenie síl a možností presadzovať to, čo je naozaj dôležité a správne z hľadiska potrieb krajiny. Dôležité však je, aby sami poľnohospodári hovorili a pripomínali politikom aj občanom, čo prinášajú tejto krajine. Sú vnímaní len tak, že niečo chcú od spoločnosti, ale nesmú zabudnúť vyčísliť, čo prinášajú. To je, samozrejme, úloha nielen pre nás, ale aj pre samotných poľnohospodárov. Ak zamestnávame ľudí, treba vyčísliť, koľko nechávame peňazí na mzdy, odvody. Okrem toho žiada sa znova a znova konkretizovať hodnotu verejných statkov, ktoré vytvára poľnohospodárstvo. Poľnohospodárstvo nie sú len potraviny, dáva krajine tvár, identitu a vôbec utvára základné podmienky na normálny život. Treba to ustavične pripomínať. Naši partneri z SPPK a Agrárnej komory Slovenska musia prízvukovať tieto veci a zdôrazňovať, že je to poľnohospodárstvo, ktoré môže zmierniť klimatické zmeny.

To vari nie je také zložité. Ako však vníma slovenská politika poľnohospodárstvo v širokom kontexte?

Poľnohospodárstvo vytvára len 2,5 percenta HDP, to akoby v očiach niektorých definovalo jeho postavenie. Nemecko je ťahúňom európskej ekonomiky, ale svoje poľnohospodárstvo nemeria jeho podielom na HDP. Bola som viac razy na berlínskej výstave Grüne Woche, ktorá ilustrovala vzťah veľkej nemeckej politiky k poľnohospodárstvu a vidieku. Kancelárka Angela Merkelová sa zhodla s ministrom poľnohospodárstva Nemecka Christianom Schmidtom, že popri hospodárstve je poľnohospodárstvo najvýznamnejším odvetvím ich vnútorného trhu. Tomu konštatovaniu zodpovedajú aj materiálne stimuly. Vtedy sa človek zamyslí, ako naučiť kolegov z vlády, že poľnohospodárstvo je pre Slovensko dôležité. Sme nielen tým, čo čítame, ale aj tým, čo jeme a zároveň tu nechávame krajinu budúcim generáciám. Je dôležitou úlohou budúcich ministrov presvedčiť vládu, že poľnohospodárstvo je pre Slovensko životne dôležité.

Priatelia, spájajte sa a robte odbytové združenia

Možnosti slovenského poľnohospodárstva definuje Spoločná poľnohospodárska politika. Čo čaká krajinu v novom plánovacom období, keď Brusel dáva prednosť menším podnikom, skôr rodinným farmám ako veľkým družstvám a holdingom, ktoré na Slovensku hrajú prím v produkcii?

Paradoxom Spoločnej poľnohospodárskej politiky do budúcna je, že priority sú v digitalizácii, v zmiernení klimatických zmien a v podpore malých fariem. To sú podľa mňa dve nespojiteľné množiny. Ak digitalizujeme precízne poľnohospodárstvo, to sa dá uplatniť najmä vo väčších celkoch, vtedy to prináša 25 až 30-percentný efekt v šetrení nákladov. Isteže, podporovať malé farmy kvôli diverzifikácii samotnej krajiny je krásne a výhodné. Ale my vieme ovplyvňovať hospodárenie aj na veľkých farmách. Programom rozvoja vidieka ich privedieme k tomu, aby zmenšili výmeru honov, aby sa správali šetrne k pôde. Nie je to nič zložité, ide len o spôsob nastavenia a uplatnenia záväzných pravidiel. Súčasne veľké farmy umožňujú precíznym hospodárením šetriť náklady a sú či budú musieť byť vo vlastnom záujme ohľaduplné voči prírode. Napríklad netreba vyhnojiť celý stohektárový hon, ale len časť, tú, ktorá má z hľadiska agrochemických nárokov plodín nižšie zásoby živín. Tak sa ušetria peniaze aj životné prostredie.

Máme dnes okolo 20-tisíc poberateľov dotácií. To je veľmi pestrá štruktúra podnikateľov. Z hľadiska výšky produkcie jasne prevažujú veľké podniky, ale už máme aj dosť stredne veľkých aj malých fariem. Sú tieto subjekty schopné kooperovať a nachádzať cestu k sebe?

Minister sa na stretnutiach s poľnohospodármi stáva aj mediátorom. Od začiatku svojho pôsobenia na ministerstve som vravela: priatelia, spájajte sa a robte odbytové združenia. Bez združovania poľnohospodári nikdy nedosiahnu dobré ceny, najmä vo veľkých reťazcoch. To je naozaj cesta – kooperovať a spájať sa. Dobrým príkladom je združenie ovocinárov, tí sa združili aj bez nárokovania si príspevku z Programu rozvoja vidieka a ide im to.

Poľnohospodári až na výnimky zaostávajú za zahraničnou konkurenciou v produktivite

Súčasťou slovenského poľnohospodárstva a potravinárstva sú zahraniční investori. Sú prínosom pre krajinu alebo, ako občas počuť, novodobými kolonizátormi Slovenska?

Zahraničné investície v poľnohospodárstve sú realitou. Sú produktom nášho vývoja po roku 1989 a názor na ne sa láme na vlastníctve pôdy. Každý je citlivý na svoju pôdu, v prístupových rokovaniach nemalo Slovensko uzákonenú ústavnú ochranu pôdy. Pôda sa mohla akoby predávať. Podotýkam akoby, lebo na priamo predaj pôdy cudzincovi nebol možný. Ale mohlo to ísť cez firmu etablovanú na Slovensku. Najčastejšie investori zvonka (Dánsko, Nemecko, Česko, Taliansko) kupujú celé poľnohospodárske podniky. Ak majú vo svojej majetkovej podstate aj vlastníctvo pôdy – listy vlastníctva k pozemkom, kúpia celý podnik aj s pôdou. Tomu nevieme zabrániť. Sme na voľnom európskom trhu. Takisto akýkoľvek slovenský podnikateľ môže prísť do Rakúska a kúpiť tamojší podnik. Samozrejme, bol by podstatne drahší, lebo cena pôdy v Rakúsku je iná ako na Slovensku. To je však iba jedna stránka problému.

A druhá?

Pozrime sa na hospodárenie podnikov, do ktorých vstúpil zahraničný kapitál. Slovenskí poľnohospodári až na výnimky zaostávajú za zahraničnou konkurenciou v produktivite. Už nás v nej predbehli mnohé členské krajiny. Treba sa pozrieť na to, ako pracujú v úspešných podnikoch so zahraničným kapitálom. Isteže, sú konkurenciou, ale tou je každý dobrý podnik. Možno by bolo správne, keby naši poľnohospodári neboli striktne rezervovaní voči zahraničným, pretože organizácia a spôsob práce, šľachtenie zvierat, techniky chovu, povedzme ošípaných, sú na vysokej úrovni. To, že možno vyvážajú viac zisku do svojej materskej krajiny, nie je vec pre ministerstvo poľnohospodárstva, ale patrí do portfólia ministerstva financií. Inak, pokiaľ ide o samo hospodárenie, stojí viac než za povšimnutie. Spolupracujme, ostatne dejiny Slovenska sú o kooperácií národov, ktoré ho osídľovali a navzájom sa obohacovali.

Foto: TASR

Ministerka: PPA patrí medzi agentúry s najmenším percentom pochybení

Jeden z najvypätejších konfliktov, ktoré ste museli riešiť, boli protesty poľnohospodárov najmä z východného Slovenska. Odštartovali ich spory o dotácie, nespokojnosť s činnosťou PPA. Ako sa pozeráte s odstupom času na túto nie bezvýznamnú záležitosť vo vašej kariére?

Ako na zbytočne spolitizovanú. Hovorila som to od samého začiatku. Na čele pochodov boli dvaja ľudia, ktorí nedávno založili politickú stranu. Ponosy na PPA sme sa snažili riešiť tým, že sme sprehľadnili všetky procesy. Najmä ak ide o podpory, je dôležité mať čistý stôl. Musím podotknúť, že PPA patrí v EÚ medzi agentúry s najmenším percentom pochybení. Nemožno urobiť z plochy 0,4 ha systémovú chybu. Platíme podpory na výmeru takmer 2 milióny hektárov poľnohospodárskej pôdy a s jedným percentom chybovosti sme druhá alebo tretia krajina v Európe s najnižším podielom chýb. Prieky vznikajúce pre pôdu súvisia s neuveriteľne rozdrobeným vlastníctvom k nej. Na Slovensku je v súčasnosti 8,4 miliónov vlastníckych parciel, 4,4 milióna evidovaných vlastníkov pozemkov a 100,7 milióna spoluvlastníckych vzťahov. Priemerný počet spoluvlastníkov na jednu parcelu je 11,93 a jeden vlastník vlastní priemerne 22,74 parciel. To nemá obdobu v Európe.

Čo sa s tým dá robiť?

Jediným možným riešením sú pozemkové úpravy. Samotné konflikty nemôže riešiť PPA, lebo sú to spory o užívanie. Z hľadiska vecnej podstaty patrí ich riešenie prokuratúre, polícii a súdom.

Poľnohospodárstvo starne. Ako vôbec udržať kontinuitu v práci na poliach a maštaliach a dosiahnuť plynulé striedanie generácií?

Poľnohospodárstvo bolo dlho vnímané ako sektor, ktorý sa, zjednodušene povedané, zaoberá len kravami a kydaním hnoja. Dnes môžeme pritiahnuť mladých ľudí do odvetvia práve cez digitálne technológie. Musíme o nich viac hovoriť, zatraktívňujú agroprofesie. No nielen Slovensko má problém s tým, že ľudia strácajú kontakt s pôdou. Strácajú ho aj krajiny ako Rakúsko, Nemecko, Francúzsko. Nezažili kolektivizáciu, pôdu tam obhospodarujú rodinné farmy a napriek tomu im mladí masovo utekajú do miest. Nezabúdajme, že práca na malých farmách nie je ľahká, nevonia aj preto, lebo je to úväzok na 365 dní do roka. Stojíme pred tým ako vysvetliť, že práca, podnikanie v poľnohospodárstve je svojím spôsobom údel aj poslanie. Slovenským problémom je, že v družstvách boli príliš dlho zaujatí vlastníckou transformáciou. Dokiaľ sa dalo, žilo sa z prednovembrovej zásobárne pracovných síl. Tá zostarla, minula sa. Rolu a význam poľnohospodárskeho školstva podcenili štát, vyššie územné celky, ale aj samotní poľnohospodári. Nezostáva nič iné len združiť sily na úrovni štátu a samospráv, rozvíjať duálne školstvo a trpezlivo pracovať s rodičmi detí a mládežou. Musíme ich presvedčiť, že má zmysel spojiť svoju budúcnosť s poľnohospodárstvom.

Ministerstvo nemôže suplovať niektoré granty, ktoré dáva EÚ

V spracovateľskom sektore vznikli celé čierne diery a potravinárstvo ťaží aj veľký investičný dlh. Aké opatrenie ste prijali na postupné oživenie tohto odvetvia?

Spomenula som pripravovanú systémovú podporu prostredníctvom zelenej nafty. Ale máme tu aj otázku reťazcov a vzťahu spotrebiteľov k slovenským potravinám. Novelizovali sme zákon o neprimeraných obchodných podmienkach. V dodávateľskom reťazci poľnohospodári a potravinári stále ťahajú za kratší koniec. Najväčšiu maržu, najväčší kus koláča si vždy odhryznú obchodníci. To nie je len problém Slovenska, jej európsky. Počas slovenského predsedníctva v Rade Európy v roku 2016 sa nám podaril zázrak, keď sme hlasmi všetkých členských krajín zaviazali Európsku komisiu, aby vytvorila zákon o nekalých obchodných praktikách. A verte, že takú krajinu, ako je Nemecko, nebolo jednoduché presvedčiť. Veľmi nám pomohlo Francúzsko. V tom čase vrcholila mliečna kríza a 600 francúzskych farmárov spáchalo v bezvýchodiskovej situácii samovraždu. Európska legislatíva ich donútila investovať do bezpečnosti a kvality potravín, ale zároveň nedostávali od spracovateľov mlieka a od reťazcov peniaze, aké si zaslúžili. Aj preto Francúzsko podporilo náš návrh. Dokonca som za túto aktivitu dostala francúzske štátne vyznamenanie.

Otvára zákon potierajúci nekalé obchodné praktiky cestu k spravodlivejším vzťahom v potravinovom reťazci?

Áno, ministerstvo je tu preto, aby nastavilo legislatívne podmienky. Hovorili sme o nich priamo s výrobcami, pomáhali nám zväzy pekárov, cukrárov aj ostatné zväzy. V legislatíve sa premietlo to, čo vyžadovali. Je len na nich, aby využili zákon a popasovali sa sami s obchodnými reťazcami. Skrátenie splatnosti faktúr, to je veľká vec. Oceňujú to najmä pekári, veď nebolo normálne, aby za pečivo dodávané na pulty každý deň, reťazce zaplatili až o 60-80 dní. Ak obchodník získa peniaze v ten deň, nie je dôvod, aby do 15 dní nezaplatil za čerstvé pečivo. Ozvalo sa veľa krajín, ktoré chcú anglickú verziu slovenského zákona. Inšpirovali sa ním, a to nielen krajiny V4.

V akom stave je poľnohospodárska a potravinárska veda a výskum?

To je neuralgický bod, myslela som si, že sa tento problém vyriešime rýchlejšie. Nešlo to tak jednoducho bez ohľadu na úsilie Národného poľnohospodárskeho a potravinárskeho centra (NPPC), ktoré združuje bývalé výskumné ústavy. Dlh, ktorý máme vo vede a výskume, je nielen finančný, ale aj generačný. Česť a sláva starým výskumníkom, ktorí robili vedu na vysokej úrovni, dnes sa však treba preorientovať na dopytové výzvy v rámci celej Európy, a to sa ešte nerobí. Ministerstvo nemôže suplovať niektoré granty, ktoré dáva EÚ alebo Nórske fondy. Ľudia nevedia alebo nie sú zvyknutí ich využívať. Áno, máme niektoré ústavy, ktoré sú súčasťou projektu Horizont 2020, alebo robíme embryonálne transfery na Výskumnom ústave živočíšnej výroby, využívame aj genomické dáta, ale to je strašne málo. Máme dlh voči rastlinnej výrobe, aj africký mor ošípaných je výzvou pre vedu. Aktuálnou otázkou je skúmanie vakcíny, šľachtenia plodín odolných voči suchu. Sú to také výzvy, na ktoré mala veda a výskum a predchádzajúce vedenia rezortu už dávno reflektovať.

Foto: MPRV SR

Cielene sa venovať exportu potravín

Čo považujete za najväčší úspech počas vášho riadenia rezortu? A čo sa nepodarilo dotiahnuť do konca?

Naozaj veľkým úspechom bolo schválenie ústavného zákona o pôde a vytvorenie podmienok na pozemkové úpravy. Nepodarila sa transformácia vedy a výskumu a ešte efektívnejšie šetrenie nákladov v jednotlivých inštitúciách. Hoci sme prešli revíziou výdavkov, vidím tam rezervy. Inak na webovej stránke máme podrobný odpočet, čo sme urobili. Zmienila by som sa ešte o lesoch, sme predsa siedmou najlesnatejšou krajinou únie. Podaril sa nám, aj napriek všetkým vyjadreniam neziskových organizácií, veľký krok dopredu.

V čom najmä?

Predložili sme zákon o lese, ktorý definuje prales. Nikdy neboli v zákone definované, teraz sme určili osobitné spôsoby hospodárenia na pôde, zadefinovali, ako sa má spracovať drevo z kalamitnej ťažby. Zákon o lesoch je mimoriadne progresívny, hoci pani prezidentka má k nemu výhrady a nepodpísala ho, celá odborná verejnosť, ktorá na ňom pracovala – akademici z lesníckej školy, Národné lesnícke centrum – hovoria, že tento zákon je najlepší, aký sa podarilo pripraviť. Je reakciou na zmeny, ktorými prešlo Slovensko za uplynulých 30 rokov.

Čo by ste odporučili tým, ktorí budú kreovať poľnohospodársku politiku v novom desaťročí?

Aby jej kostrou boli systémové opatrenia, ktoré sme nastavili. Slovensko nesmie otáľať s pozemkovými úpravami. Tiež si myslím, že sa cielene treba venovať aj exportu potravín vrátane podpory účasti potravinárov na výstavách, kde sú perspektívne trhy – Dubaj, Moskva, Čína.

Idú voľby a jednou z tém bude nepochybne stav a perspektíva slovenského poľnohospodárstva. Sú strany schopné zhodnúť sa na základných princípoch rozvoja poľnohospodárstva a rozvoja vidieka?

Bolo by veľmi dobré dosiahnuť spoločenskú dohodu naprieč celým politickým spektrom o základných princípoch rozvoja poľnohospodárstva a jeho podpory. Nebude to však vôbec ľahké. Je to o zmene myslenia v hlavách rozhašterených politikov predovšetkým. No ak sa nám podarilo trpezlivou edukáciou nakloniť si na svoju stranu spotrebiteľov, aby kúpou slovenských potravín podporili slovenských poľnohospodárov, potom musíme pracovať aj s politikou a politikmi. To je úloha pre budúceho ministra, ale aj samosprávu. Musíme hľadať cesty k sebe a nie od seba.

Autor článku: Jozef Sedlák - predseda Klubu poľnohospodárskych novinárov
Zdroj obrázku: archív poľnoinfo.sk

Odber nových článkov na e-mail

Máte záujem stať sa pravidelným odoberateľom článkov z portálu poľnoinfo.sk? 1496 čitateľov od nás dostáva čerstvé informácie priamo na email každé ráno. Nečakajte a pridajte sa k nim aj vy.

7 komentárov

  1. jozef r.
    31. októbra 2019

    Nič nové pod slnkom. Pani ministerka opäť dáva najavo, že malé a stredné farmy sú jej z nejakých dôvodov tŕňom v oku. Vraj priority spoločnej poľnohospodárskej politiky do budúcna – digitalizácia, zmiernenie klimatických zmien a podpora malých fariem sú paradoxom. Vraj dve nespojiteľné množiny. A to už prečo ? Zase ten fetiš veľkých, vo veľkom… Ale veď to takto robíme už celé desaťročia a výsledok je taký, aký je. Tiež mi nie je jasné, čo vyriešila ústavná ochrana pôdy, keď akýkoľvek zákon ktorý by obmedzoval jej nadobúdanie kýmkoľvek dopadne zrejme rovnako ako zákon 140/2014. Takto je to len fráza. A čo to vlastne chceme dosiahnuť ? Aby Dáni, Holanďania, Nemci, Rakúšania, neskupovali podniky aj s pôdou ? Im stačí, keď kúpia podnik s nájomnými zmluvami, s ich pohľadu s komickou výškou nájomného s prednostným nájmom do budúcna za „obvyklé nájomné“ – čiže určia si jeho výšku sami. Samozrejme, ak je vlastník pôdy ochotný predať im pôdu po 20 centov, tak to využívajú a takých ľudí sa nájde dosť, však zo samotného vlastníctva takmer žiadny osoh nemajú. Čiže nachádzajú u nás veľmi priaznivé podmienky, preto prichádzajú a rastú. Lenže sú následky do budúcna predvídateľné ?O tomto sme ale vedeli, že sa to bude diať a že sa s tým, ako správne pani ministerka hovorí, nedá veľa urobiť. Jediné ako tak účinné opatrenie, čo sa v minulosti presadilo do zákona je, že po predaji podniku má vlastník pol roka na vypovedanie nájomnej zmluvy, ale ak vlastní pár desiatok árov ako tomu u nás zväčša je, asi ťažko to začne obrábať a už vonkoncom nezaloží vlastnú farmu. A že agrosektor starne ? Myslím, že sa tu opäť zamieňajú príčiny s následkami.Do prosperujúceho odvetvia nie je problém dostať dostatok kvalitných ľudí. Takže si myslím, že keď sa pozdvihne úroveň nášho pôdohospodárstva, ani o dostatok mladých šikovných ľudí nebude núdza.

    Odpovedať
  2. j.k.
    31. októbra 2019

    dcera my hovori ,naco to vobec citas aj tak nic konkretneho sa nedozvies.už aby bolo po volbach.len dufam ze tuto nasu babujagu obsadia v nejakej komickej klobukovej tragikomedii.

    Odpovedať
  3. Jozef Bulla
    31. októbra 2019

    Nie neuralgický,ale už chronický je problém slovenskej pôdohospodárskej vedy. V ostatnom období zvlášť viditeľný a reálny. Žiadne tzv. systémové zmeny reštrukturalizácie a koncentrácie vedy a výskumu do centier(CVŽV,CVRV,NPPC a pod.) vládnych štruktúr v ostatných 10.rokoch neprinieslo nič dobré v prospech rozvoja poznania pre teóriu a hlavne prax. Jediný prínos pre tzv.kaliňákove ESO bol zdroj znižovania pracovníkov a ďalších nákladov v štátnej sfére. Ten ťažko splatiteľný dlh je skutočne nielen finančný a generačný ,ale aj morány a historický. Uplynulo 95 rokov od založenia Československé Akademie Zemědělské ,ktorej pôvodcom a zakladateľom bol Slovák Dr.Milan HODŽA,minister a neskôr predseda vlády 1.ČSR. Nástupcom po rozdelení je Slovenská akadémia pôdohospodárskych vied. Už vtedy bola pregnantne zdôraznená úloha vedy a poznania pre rozvoj poľnohospodárstva. Podpora týchto aktivít zo súčasného Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR je minimálne problematická (viac verbálna ako reálna).Je pritom paradoxné,že zakladateľom štruturalizovanej vedeckej základne bol Slovák a ministerstvo,ktoré má v kompetencii pôdohospdársku vedu a výskum je v rukách Slovenskej národnej strany! V ČR je práve Ministerstvo zemědělství stálym spolugarantom rozvoja týchto oblastí. Na Slovensku od čias osvieteného ministra P.Baca existovala Agentúra SAPV,ktorá ako nepotrebná bola za ministrovania p.Jahnátka (Smer-SD) zrušená. Učená spoločnosť SAPV tak stratila svoju dôležitú organizačnú štruktúru,ktorej doterajšia náhrada v NPPC nie je adekvátna. V tom,že aj predchádzajúce vedenia rezortu majú podiel viny má p. ministerka pravdu. Je však významné,že do dnešných dní si p. ministerka počas pôsobenia nenašla čas na stretnutie nielen s členskou základňou SAPV,ale ani neprijala predsedu tejto inštitúcie ! Ďakujem za vyjadrenie uznania tzv. starým výskumníkom ,ku ktorým sa už počítam. Pripomínam tých mladších kolegov získavajúcich národné či európske granty,z ktorých financujú aj prevádzku či štruktúru pracovísk. Pre účasť v grantoch EU či iných musí byť rozhodujúca osobnosť a podmienky jej činnosti. To štát a rezort nevytvára. Poznámka k dlhom VVZ: Prof. Ing. Marián Brestič,PhD sa stal osobnosťou ESET Science Award s cenou verejnosti s najvyšším počtom hlasov za poznanie a riešenie vplyvu klimatických extrémov na poľnohospodárske rastliny,produkciu a kvalitu. Dúfam,že ESSET nie je triedny nepriateľ v hodnotení príspevku menovaného. Sú kolektívy a jedinci,ktorí sa venujú aj uvedeným problémom zaujímajúcim svetovú vedu. Pre riešenie a progres musí byť vytvorené aj kultúrne ,hygienické a estetické prostredie,ktorého realizáciu má v kompetencii zriaďovateľ MPRV SR,aby nevznikla epopeja Výskumného ústavu na kraji či v stred mesta. Prof.Ing. Jozef Bulla,DrSc

    Odpovedať
  4. DoesntMatter
    31. októbra 2019

    ad „Napríklad sprehľadnenie činnosti Pôdohospodárskej platobnej agentúry.“
    Tak komplikovane cerpanie prostriedkov z projektovych podpor nema ziadna krajina na svete. Katastrofa. Okrem toho, kym vyjde vyzva, vyhodnoti sa a mozu sa projekty realizovat, casto prejdu 4 roky. To je v tomto rychlom svete nezmysel.

    ad „Takmer sto percent žiadostí o platbu na plochu sa realizuje digitálne.“
    Napriek tomu je vyplatenych menej podpor do konca decembra aktualneho roku ako v predchadzajucich rokoch, ked sme plochy zakreslovali ceruzou. Toto rolnikovi neprinieslo nic, ale VOBEC nic. Prave naopak.

    ad „Výskumný ústav ekonomiky poľnohospodárstva a potravinárstva, ktorý je súčasťou NPCC, nastavil normatívy spotreby nafty na hektár obrábanej plochy…“ VUEPP je uplne mimo reality, staci si spomenut na ich prieskum o cene pody. Skoda len, ze ministerstvo tieto veci nekomunikuje aj so samospravou. Len nas postavia pred hotovu vec.

    ad „Sanovali sme škody z mrazov a sucha. Šlo však viac menej o ad hoc pomoc.“ Tak toto je vysmech. Trvalo to 3 roky a neviem, ci niekto nejake peniaze uz dostal. Kto vcas dava, dvakrat dava. Dotknute podniky uz davno mohli aj skrachovat. Z mojho pohladu je tato tema ukazkou neschopnosti celeho ministerstva, kde je uz tolko odbornikov, ze aj jednoruky ma kompletnu evidenciu…

    Zakon o polovnictve je vysmech zdraveho rozumu a ukazka lobizmu.

    Zakon 504 je totalny paskvil a zlepenec. Presne ako tato vladna koalicia, kde kazdy riesi len „svoju“ agendu. Preto nemame doriesenych brigadnikov, nadcasy, atd.

    Uz aby sa to skoncilo a prisli este vacsi neschopaci a „odbornici“…

    Takto to uz dlho nebude trvat a budeme aj psenicu dovazat.

    A teraz ma tu pokojne ukamenujte…

    Odpovedať
    1. jozef r
      1. novembra 2019

      Áno, zákon 504/2003 je jednoducho nehoráznosť. Stačí si prečítať §24 ods.1 – Ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona. Takže je retroaktívny. Porušuje právo slobodného nakladania s majetkom keďže nájomné si určuje nájomca cez nový fenomén z hlávky Milky Fialovej – s názvom“obvyklé nájomné“ a zároveň nariaďuje vlastníkovi za takýchto nehoráznych podmienok prednostne prenajať svoj majetok doterajšiemu nájomcovi. Ale toto nie je len tak. Tu ide o zámer, aby sa pôda stala pre vlastníka skôr príťažou a aby sa jej zbavil predajom Dánom, Rakúšanom, Nemcom atď. Rozpredali zahraničiu všetky strategické a iné podniky a teraz niekto tvrdo ide za slovenskou pôdou a má dostatok národných, hrdých, odborných a neviem ešte akých spojencov.

  5. Starý Gazda
    2. novembra 2019

    ako možo slovenske firmy zvyšovat produktivitu čo si vyžaduje investicie ked peniaze idu Vadalovcom a dalšim maf……m firmam

    Odpovedať
  6. dedo jozef
    4. novembra 2019

    čo sa tyka šlachtenia a vyskumu stači sa prisť pozrieť na všuz Velka Lomnica,ktori dostali dotaciu 500000 eur na šlachtenie zemiakov v akom je stave a kto ho doteraz riadil,kto ho prevzal a ideme,, šlachtiť“ dalej,to v eu nikoho netrapi?

    Odpovedať

Komentujte

Všetky polia sú povinné. Vaša emailová adresa nebude zverejnená a slúži iba ako ochrana pred spamom. Ak sa váš komentár v článku nezobrazí ihneď po jeho odoslaní, zachytila ho automatická antispamová ochrana. V tom prípade nás prosím kontaktujte a my daný komentár dohľadáme a manuálne schválime.