Bratia Ján, Peter a Pavol Šutorovci sa pred piatimi rokmi rozhodli založiť biofarmu v Nižných Ružbachoch, v okrese Stará Ľubovňa, aby nadviazali na rodinnú tradíciu. Ich dedo Ján Šutor bol známy gazda. Hospodáril celý život na vlastnom, až kým neprišla kolektivizácia a pozemky im združstevnili. Vnukovia sa časom vydali za zárobkom a starý otec mohol len smútiť za zmareným snom. Práve ten sa dnes jeho potomkovia pokúšajú naplniť. Nebolo to ľahké, no zatiaľ sa im to darí.

Goraľská farma ležiaca pod vrchom Kycora sa v duchu odkazu goralských predkov vracia k poctivému farmárskemu remeslu. Práca farmára je nesmierne náročná. Dokáže ju robiť iba ten, kto ju robí naozaj zo srdca a s láskou.

„Naša história nie je dlhá. Na tejto farme sme päť rokov. Keď sme sa spolu s bratmi vrátili do Ružbách a založili si tu rodiny, uvažovali sme, ako nadviazať na odkaz našich starých otcov. Obaja dedovia sa živili gazdovaním, chceli sme sa k tomu vrátiť. Dali sme dokopy peniaze, zadlžili sa a kúpili sme si starý podolínsky ovčín, dnes už 40 – ročný areál aj so zvieratami,“ spomína na začiatky farmy Pavol Šutor.

Prevzali tiež staré nájomné zmluvy, ktoré museli najskôr obnoviť, dohodnúť sa s vlastníkmi, aby mali pasienky.

Začali s ovcami, cez pandémiu prikúpili hovädzí dobytok

Na začiatku mali 1 200 oviec – dojky, jahničky, jarky, barany. Dnes ich majú zhruba polovicu. Ovčí trh je podľa bratov roľníkov dosť problematický, preto sa preorientovali.

„Ovčie mlieko nie je problém predať, ale cena by mohla byť podstatne vyššia. Jahňacina bola dlhodobo problém. Slováci ju nekonzumovali a všetka odchádzala prevažne do Talianska. Za smiešne ceny. Ďalší problém je vlna. Náklady na strihanie jednej ovce sú 1,20 eur a z predaja vlny získame späť zhruba 20-30 centov. Striháme dvakrát do roka. Cena výkupu nepokryje ani náklady. Pri počte tisíc oviec to bola pre nás čistá strata,“ dodáva Pavol.

Pandémia ich naučila, že sa musia prispôsobiť, a tak prikúpili hovädzí dobytok. Medzi chovateľmi obľúbené mäsové plemeno Charolais, ktoré má svoje korene vo Francúzsku. Momentálne majú 110 kusov aj s teľatami. V čase našej návštevy farmy nás privítalo čerstvé „novorodeniatko“ – býček Rudo, ktorý prišiel na svet nadránom. Nevedel ešte, ani stáť na nohách.

Mladá jalovica, pre ktorú to bol prvý pôrod, to mala ťažké a bez pomoci farmárov by to nezvládla – ona, ani Rudo. Dnes 40- kilový býček dorastie až do hmotnosti 1200 kilogramov.

Plemeno Charolais je síce náročnejšie na pastvu, ako ovce, no jednoduchšie na starostlivosť.

„Toto plemeno nám vyhovuje, lebo kravy netreba dojiť. To nám ušetrí kopec práce, v čom vidíme výhodu, lebo nemáme dostatok ľudí. Máme len štyroch zamestnancov – prevažne chlapov pred dôchodkom. Mladí radšej pôjdu pracovať do zahraničia, ako farmárčiť. Toto odvetvie pre nich jednoducho nie je finančne zaujímavé. Problémom je tiež sezónnosť,“ dodáva Pavol Šutor.

Naháňačka s vlkom

Starosti im robia aj vlci. V zime sú ovce v maštali, problém nastal, keď ich vyhnali na pašu. Roľník mal psov, mal zavreté ovce a napriek tomu mu niekoľko z nich vlk roztrhal.

Prvú návštevu vlka samotára zaznamenali zhruba pred mesiacom – zo strhnutej ovce zostalo doslova, len torzo.

„Tri dni nato zaútočil znova a prišli sme o ďalšie tri ovce, preto sme sa rozhodli zahnať ich z paše späť do maštale,“ vysvetľuje Ján Šutor.

Ani v maštali však neboli pred vlkom v bezpečí a poľnohospodári prišli o ďalšie štyri ovce.

„Zákonom chránime vlka, ale nie hospodárske zvieratá. Sme frustrovaní, máme zviazané ruky a nemáme sa ako brániť. Nepomáhajú strážne psy, ani elektricky ohradník,“ dodáva Ján.

Štátna ochrana prírody navrhla opatrenia, ktoré sme prijali, aby vlk nechodil, no nepomohlo.

Štát vyčísľuje škodu od 60 do 135 eur za každú mŕtvu ovcu, podľa veku, čo je málo. Háčik je aj v tom, že telo strhnutej ovce musíte nájsť. Mnoho vlčích obetí ostáva nedohľadateľných, a teda neodškodnených. Opakujúce sa útoky vlka sa prejavili aj na znížení úžitkovosti ostatných oviec, čo sa na Farme Kycora odzrkadlilo v poklese produkcie mlieka o 25%. Tieto škody im nikto neuhradí.

Poctivá biofarma

Poľnohospodárov, podľa bratov, by mal vo väčšej miere podporovať nielen štát, ale nepriamo aj samotní ľudia.

„Naše ovce a kravy – odchované na pasienkoch a bez antibiotík – vyvážame do západnej Európy, kde si kvalitu vedia oceniť. Slováci, naopak, radšej kupujú predražené „hovädzie steaky“ z Brazílie,“ uzatvára Pavol.

Bratia Šutorovci vedú k poctivému farmárčeniu aj svojich potomkov. Veria, že sa im spoločne podarí prinavrátiť ľudom pracujúcim na farmách ich hrdosť, pretože na konci dňa sú to práve oni, ktorí nám na stôl prinášajú poctivé a zdravé farmárske výrobky.