Hudba slovenského rapera Separa sa rozlieha dvorom Poľnohospodárskeho družstva podielnikov v Kežmarku. Je možné, že starším ročníkom jeho umelecký pseudonym nič nehovorí. Faktom však je, že ide o mimoriadne populárneho interpreta najmladšej generácie. Čím viac sa blížite k objektom živočíšnej výroby, tým sú texty piesní zreteľnejšie a hudba hlasnejšia. Je akurát obedná pauza a ošetrovatelia s dojičmi sedia v altáne, ktorý sa opiera o dojáreň. Pijú kávu, počúvajú hudbu, občas niečo povedia, no väčšinu času majú hlavu sklonenú nad telefónom.

„Keď niekomu poviem, že polovicu pracovníkov živočíšnej výroby tvoria ľudia do 35 rokov, tak mi nechce veriť,“ hovorí Vladimír Baran, predseda družstva.

Nízky vek je charakteristický pre všetky profesie. Ošetrovateľka v teľatníku má 23 rokov, ďalšie dojičky do dvadsaťpäť a viac nemajú ani zásobovači. Hlavný zootechnik je tridsiatnik Marek Benč. Pred pár dňami mu pribudla nová kolegyňa. Dvadsaťštyriročná Katka Kromková, ktorá skĺbila zootechnickú prácu s denným štúdiom na Slovenskej poľnohospodárskej univerzite. Nová posila družstvo v Kežmarku dobre pozná. Ako stredoškoláčka tu praxovala. V minulom roku po odovzdaní bakalárskej práce sa išla spýtať, či by na kežmarskom družstve nemohla cez leto brigádovať. Mohla. Prešla dojením aj ošetrovaním zvierat.

V tomto roku sa situácia zopakovala, no Vladimír Baran mal už iné plány. V priebehu roka mu odišli dve staršie odborníčky, ktoré musel nahradiť. A tak Katka dostala príležitosť nepracovať len cez leto, ale stať sa farmovou zootechničkou popri kolegovi Jánovi Irhovi, ktorý má dvadsaťšesť rokov a ako farmový zootechnik pracuje už tri roky.

„S pánom predsedom sme hľadali riešenie, ako zvládnuť školu aj prácu. Študujem posledný ročník výživu a krásne sa to dopĺňa. Počas štúdia som o mnohom čítala a teraz to vidím v skutočnosti. Momentálne napríklad robím s dvoma počítačovými programami. To, čo som v škole počítala ručne, aby som pochopila princíp, dnes nahrávam do softvéru,“ hovorí Katarína Kromková, zootechnička farmy.

Ľudia musia spolu vychádzať

V piatom ročníku momentálne študuje zootechnické odbory na nitrianskej univerzite necelá päťdesiatka študentov. Časy, keď mechanizátorov, agronómov či spomínaných zootechnikov odchádzali do praxe každoročne stovky sú dávno preč. Preto je Vladimír Baran vďačný, že on núdzu o mladých ľudí nemá.

„Musí tu byť pohoda bez psychického nátlaku. Ak sa nám vyskytne v kolektíve niekto, kto robí problém, musí ísť preč. Aj keď dva týždne nespím pokiaľ ho prepustím, ale iná cesta nie je. Ľudia musia spolu dobre vychádzať. Potešilo ma, že napríklad aj keď dojenie u nás končí o pol ôsmej večer, minule ešte o hodinu neskôr všetci spolu sedeli v altáne pred dojárňou a rozprávali sa. Samozrejme, tuším, že tie mladé dievčatá sú časovanou bombou, vydajú sa, pôjdu na materskú dovolenku, no dnes odvádzajú dobrý výkon,“ hovorí predseda.

Nie je naivný a vie, že aj keď dnes je situácia s pracovnou silou stabilizovaná, nemusí to platiť o rok alebo päť. Preto hľadá riešenie, aby v období, keď bude získanie zamestnancov náročnejšie, mal v ponuke ďalšie možnosti. Jedno z nich v Kežmarku nazývajú genomika. Už pri päťmesačnom teľati vedia, akú bude mať úžitkovosť. Jedným z ich chovateľských cieľov je zlepšenie tvaru vemena.

„Dôležité je postavenie vemena a tvar ceckov, aby v prípade prechodu na dojacie automaty boli zvieratá pripravené,“ vysvetľuje Vladimír Baran.

Rok bohatý na investície

Dojacie roboty sú mimoriadne náročnou investíciou a v PDP Kežmarok nie sú zatiaľ na programe dňa. Z technológií a stavieb do živočíšnej výroby mali záujem v najbližšom období postaviť odchovňu mladého dobytka, ktorú chceli financovať z projektových podpôr.

„Katalógová cena z dokumentu platobnej agentúry nám vyšla 417 tisíc eur. No podľa nášho projektu by cena bola až 1,5 milióna. Spolufinancovanie investície bolo pre nás tak vysoké, že sme sa rozhodli projekt stiahnuť,“ hovorí Vladimír Baran.

Úspešní však boli pri obstaraní strojov z fondov Európskej únie. Kúpia tak nový traktor, žací stroj na zber krmovín a vlečku.

Minulý rok bol pritom na investície bohatý. Pokiaľ v bežnom roku vkladajú do nového majetku približne 400 tisíc eur, vlani to bolo až 600 tisíc eur.

„Žili sme ako v rozprávke. Komodity sme vyrobili s nízkymi nákladmi a predávali za vysoké ceny. Ak bolo potrebné do niečoho investovať, mali sme na to. Bolo potrebné kúpiť mliečne taxi pre teľatá, kúpilo sa. Bol to výborný rok, no teraz to je opačne. Vyrobili sme za drahé náklady, no predávame lacno,“ hovorí predseda družstva.

Pšenica z dôvodu výdatných zrážok v závere júla nedosiahla pod Tatrami potravinárske parametre, aj keď úroda bola slušná – takmer 7 ton z hektára. Spokojní sú však so sladovníckym jačmeňom. Má žiadanú kvalitu a aj výnos 6,5 ton z hektára spĺňa ich predstavy. Najviac ich však prekvapila repka. Na ploche 146 hektárov dosiahla priemernú úrodu 4,8 ton, čo je na tamojšie podmienky výnimočný výnos.

„Naše pôdy sú rok od roku v lepšej kondícii. To, že máme živočíšnu výrobu vidieť na našich úrodách. Maštaľný hnoj nevnímam len cez zúrodňovanie pôdy, ale v čase meniacich sa klimatických podmienok prináša oveľa lepšiu vodozádržnú schopnosť pôdy. A to je mimoriadne dôležité. Len kto udrží vlahu v pôde, vyhrá,“ uzatvára Vladimír Baran.