Príťažlivosť nepoznaného. Aj tak môžeme parafrázovať význam slova „sexi“, ktoré bolo použité v názve 6. ročníka konferencie Agroprogress. O tom, ktoré systémy sú v poľnohospodárstve známe, ale pritom pre slovenského poľnohospodára dlhodobo nepoznané, sa rozhovoril Jaromír Matoušek, šéf agrobiznisu v UniCredit bank.

„V období posledných dvadsiatich rokov sa nepodarilo vytvoriť potrebné inštitúty a systémy finančnej, zabezpečovacej a poistnej základne. Súčasne chýbajú štruktúry spoločného odbytu a manažmentu tvorby ponukových cien. Odvetviu chýba potrebná odbytová základňa na vytváranie pridanej hodnoty vo vertikále a súčasne absentuje systém riešenia rizík z dopadov straty produkcie a cien. Oproti EÚ dramaticky zostávame v implemetácii vedecko-technických poznatkov,“ uviedol Jaromír Matoušek.

Tento komplex nedostatkov spôsobuje, že v porovnaní so štátmi Európskej únie dosahujeme len štvrtinovú hrubú pridanú hodnotu na hektár poľnohospodárskej pôdy.

„Rozdiel je tamer 750 eur. Príčiny sú predovšetkým v tom, že agrokomplex nie je vybavený nadstavbami a systémami,“ myslí si Jaromír Matoušek.

Prvoplánovo sa pritom ponúka odpoveď v podobe nedostatočných dotácií.

„Z hľadiska prevádzkových transférov je tento argument na mieste. Keď ale pripočítame podpory určené na Program rozvoja vidieka, objem finančných prostriedkov alokovaných na hektár poľnohospodárskej pôdy sa takmer vyrovná priemeru Európskej únie,“ hovorí Jaromír Matoušek.

Bankový analytik vidí príležitosti v zvýšení pridanej hodnoty nášho rezortu vo vybudovaní niekoľkých systémov, ktoré sa za dvadsať rokov nepodarilo vybudovať, alebo oživiť.

Vedecko-technický rozvoj

„Najefektívnejším systémom prinášajúcim vyššiu pridanú hodnotu je čo najširší a najtrvalejší prenos vedecko-technických poznatkov. Na Slovensku sa v rozhodujúcej miere aplikujú nové poznatky najmä cez predajcov technológií, osív, alebo sadív. Špecializované inštitúcie a výskumná základňa sa do procesu transférov poznatkov zapájajú len v malej miere a nekoordinovane. Príčinou je aj obmedzovanie zdrojov na aplikovaný výskum a predovšetkým nesprávne uplatňované koncepty transférov vedy. Omeškanie jednoho roku prináša rozhodujúce zaostávanie v dlhších časových úsekoch a to sa následne reťazí. Je preto nevyhnutné vybudovať nielen celý systém aplikovaných poľnohospodárskych vied, ale stanoviť aj využitie biotechnológií a ostatných technológií tak, aby sa výroba a spracovanie priblížilo vyspelým štátom EÚ,“ hovorí Jaromír Matoušek.

Definovať možné prínosy fungujúceho výskumu je možné len veľmi ťažko. Jednou z možností je preto vychádzať naturálne z toho, aká úžitkovosť živočíšnej výroby, alebo výnosy rastlinných komodít sú v Európskej únii a aké u nás.

„Nebudem ďaleko od pravdy, keď odhadnem, že tento nedostatok spôsobuje zaostávanie v hrubej pridannej hodnote na úrovni 150 – 200 eur na hektár poľnohospodárskej pôdy,“ uvažuje J. Matoušek.

Riešním by podľa neho bol prenos vedecko-výskumného rozvoja na báze komplexných projektov, ktoré by boli koordinované exekutívou a aplikované spoločnými postupmi výskumných ústavov a aplikačných podnikov, za odbornej pomoci koordinačných samosprávnych organizácií.

Spoločný odbyt a centralizovaná ponuka

„Druhým nevybudovaným systémom sú spoločné (vzájomné) odbytové a nákupné organizácie, ktoré by vymedzovali poľnohospodárov ako primerane konkurencieschopný segment. Prosperujúce a trvalo udržateľné systémy Reifeisen, americký CCC, alebo Agricole vo Francúzku sú dostatočne známe. Je potrebné ich budovať vo vzájomnej koordinácii, so súčasnými podnikateľmi v odvetví. K tomu bude potrebné usporiadať aj systémy financovania zásob, aby sa dosahovalo čo najlepších realizačných cien. Plne rozvinutý odbytový systém by priniesol minimálne 150 eur z hektára,“ myslí si Jaromír Matoušek.

Efekt zo spoločného speňažovania môžu pritom posilniť zabezpečovacie operácie, poistenia kontraktov a opcie cien. Pre väčšinu agropodnikateľov ide zatiaľ o neprebádanú cestu, ktorá by však už pri súčasnej veľkosti poľnohospodárskych podnikov mohla priniesť želaný výsledok.

„Chceme iniciovať pre záujemcov úvod do tejto problematiky a založenie systému. Spoločný odbyt a tvorba centralizovanej ponuky je závažný systém, bez ktorého budú poľnohospodári vždy na konci reťazca prisvojenia si pridanej hodnoty. V tejto súvislosti je to plne na poľnohospodároch, ako získať dodatočnú pridanú hodnotu a zvýšiť udržateľnosť podnikania. Napríklad UniCredit Bank je pripravená prevádzkovo financovať aktivity obchodných zoskupení farmárov,“ hovorí J. Matoušek.

Špeciálne projekty diverzifikácie a finalizácie

Značný prínos pre poľnohospodára znamenajú aj špeciálne projekty. To sú tie, ktoré prinášajú vysokú pridanú hodnotou v podobe skleníkového pestovania plodín, bioplynových staníc, alebo finalizácie na potraviny alebo výrobky pre ostatné odvetvia. Práve v tomto smere by mala pomôcť vedecko-výskumná základňa

„Realizovať tieto projekty len v zmysle jedného poľnohospodára je zložité. Preto je dôležité, aby boli poľnohospodári statoční, odhodlaní a ochotní púšťať sa do spoločných projektov odbytu,“ myslí si Jaromír Matoušek.

Ten pritom poukazuje na fakt, že systém spoločných investícií a vzniku odbytových organizácií musia koordinovať najmä štátne inštitúcie. Ako príklad uviedol situáciu z Holandska, kde tamojší poľnohospodári prešli k chovu dojníc s vyššou bielkovinovou zložkou v mlieku, ktorá je nevyhnutná k výrobe syrov. Prvotnú požiadavku pritom na základe potrieb mliekarní musel zadať štát vlastnej vedecko-výskumnej základni. Výsledkom je, že 80 percent mliečnej produkcie s vysokou pridannou hodnotou Holandsko vyváža do tretích krajín. A pokiaľ je vysoká pridaná hodnota v mliekarni, potom sa môže zvýšiť i nákupná cena mlieka pre prvovýrobcu.

Záručné a poistné systémy

„Poľnohospodárstvo je odvetvie, ktoré znáša v maximálnej miere dôsledky globálneho oteplovania. Výkyvy produkcie dosahujú až 40% a výkyvy cien sú také, že ohrozujú stabilitu poľnohospodárskych podnikov. Pritom spoločná politika EÚ nemá zavedený spoločný systém na primeranú elimináciu týchto rizík. Pokusy o zriadenie vzájomného fondu sa v konečnom dôsledku nezrealizovali ani na Slovensku. Som presvedčený, že zavedenie systému eliminácie rizík je rozhodujúcim opatrením, ktoré v budúcnosti pomôže stabilizovať výkyvy v poľnohospodárstve,“ hovorí Jaromír Matoušek. 

Bankový analytik si myslí, že zriadenie takéhoto systému by malo byť prvoradou úlohou pre exekutívu, samosprávu a samotných roľníkov.

„Samozrejme sa to neoíde bez finančných zdrojov. Znamená to podporu finančných a poisťovacích inštitúcií. Organizačne bude potrebné rozšíriť najmä poistné systémy, skvalitniť ich, zaviesť poistenie skutočných rizík a naviazať to na dotačný a podporný systém tak, aby poistenie bolo dostupné a stimulujúce. V druhej línii je dôležité prehĺbiť a v zásade novovybudovať záručné systémy, ktoré by umožnili preklenúť nedostatky finančných prostriedkov v rokoch pádov cien a produkcie. Na vytvorenie tohto systému sa dajú použiť zdroje Slovenskej záručnej a rozvojovej banky, ktoré sú v súčasnosti využívané najmä k úverovaniu. To umožní vyššie využitie týchto prostriedkov. Možno až 10 násobne,“ myslí si J. Matoušek.

Ten považuje za dôležité, aby do daného systému boli zapojené aj banky.

„Vybudovanie takýchto opatrení bude potrebovať odvahu a invenciu ako exekutívy, tak samosprávy. Bude to vyžadovať ťažkú prácu vo vzťahu k EÚ a presvedčovaní v tom zmysle, že EÚ stojí pred hrozbou, ale i výzvou starej politiky a jej premeny na novú,“ hovorí Jaromír Matoušek.