Na prvý pohľad je to obyčajná dedina, s kostolom a hlavnou ulicou. Gravelbourg, stratený uprostred kanadských prérií, má ale čosi unikátneho: jeho polia sú hlavnou oblasťou produkcie horčičných zrniek na svete. A niektorí tam snívajú o tom, že jedného dňa vyhodia zo sedla slávnu dijónsku horčicu.

Aby sme sa dostali do tejto malej frankofónnej obce s 1200 obyvateľmi, musíme z metropoly provincie Saskatchewan Reginy ísť dve hodiny autom medzi poľnohospodárskymi pozemkami, ktoré sa strácajú v obzore. Zdá sa, že monotónnu cestu na tomto mimoriadne plochom území ktosi vymeriaval podľa pravítka.

V čase, keď sa mladí obyvatelia provincie stále viac odvracajú od poľnohospodárstva a odchádzajú do baní na kálium a urán, chce Gravelbourg prosperovať. Obec, založená v roku 1906 štyrmi bratmi z Quebecu, chce byť centrom produkcie horčice, pýši sa jej starosta Réal Forest.

Kanada je totiž najväčším svetovým producentom horčice, z ktorej 50 percent ide na export. Tri štvrtiny malých hnedých zrniek v krajine rastú práve na poliach Saskatchewanu, najmä okolo Gravelbourgu.

Horčica sa v provincii začala pestovať až v 40. rokoch minulého storočia, zatiaľ čo vo východofrancúzskom Dijone, ktorý je historickým srdcom tejto kultúry, táto tradícia spadá do 14. storočia.

A zatiaľ čo sídlo burgundských vojvodov už zrnká neprodukuje a v roku 2008 prišlo o svoju firmu Amora Maille, ktorú odkúpil britsko-holandský gigant Unilever, Gravelbourg sa začína presadzovať ako metropola horčice.

„Predávame surovinu, ktorá ide inam a zisk smeruje tiež inde,“ sťažuje sa starosta, ktorý by bol rád, keby investori podporili miestne snahy o rozvoj tohto sektora.

Kanadský minister poľnohospodárstva Lyle Stewart vysvetľuje, že úrady chcú dodať miestnym poľnohospodárskym výrobkom vyššiu hodnotu, zvlášť horčici.

„Stále viac produktov sa tu priamo vyrába,“ hovorí.

Situácia sa už pomaly zlepšuje. Jedna miestna rodina začala vyrábať sériu potravinových prísad Gravelbourg Gourmet Mustard.

„Naším cieľom je využívať miestne zdroje,“ vysvetľuje Val Michaudová, ktorá predala svoje kaderníctvo a s manželom začala vyrábať horčicu.

Zatiaľ sa ich malé hrnčeky predávajú iba na kanadskom východe, ale čoskoro chcú manželia založiť pobočku v provincii Ontario, ktorá je najbohatšia a najľudnatejšia. A neskôr tiež vyvážať do zahraničia.

Dnes ich firma nemá ani vlastné kuchyne: horčica sa pripravujú v miestnostiach frankofónnej školy v Gravelbourg.

„Chcela by som, aby sme čoskoro mali vlastné priestory,“ hovorí Michaudová a pritom neustále preskakuje z francúzštiny, rodnej reči rodičov, do angličtiny, ktorá v Kanade prevláda.

Bývalá kaderníčka vytvorila niekoľko druhov horčice: nemeckú, francúzsku, s cesnakom a bobulovým ovocím.

„Priala by som si, aby sa vďaka nášmu podniku dostal Gravelbourg na mapu,“ hovorí.

Je presvedčená, že táto obec je „najlepšie miesto na svete k životu a výchove detí“.
Gravelbourskú horčicu ale čaká ešte dlhá cesta, kým bude môcť otriasť postavením tej dijonskej.