V zasadačke akciovej spoločnosti AGROCOOP IMEĽ je ako obraz umiestnená letecká snímka obce Imeľ, kde spoločnosť vznikla a hospodári od polovice deväťdesiatych rokov. Z približne rovnakého obdobia je aj mapa zavesená na stene, ktorá zaujme na prvý pohľad tým, že za takmer každým domom je umiestnený fóliovník. Sú ich stovky.

Dnešný pohľad na obec v komárňanskom okrese cez fotosnímku na najznámejšom mapovom portáli vyzerá inak. Folióvnikov v obci výrazne ubudlo. Je ich možno desatina z toho, ako ich bolo pred tridsiatimi rokmi.

Alexander Pastorek, predseda predstavenstva spoločnosti AGROCOOP IMEĽ hovorí, že ide o jeden zo znakov zmien, ktorými obec, jej obyvatelia, ale aj samotné poľnohospodárstvo v ostatných desaťročiach prešli. Hospodárenie na pôde sa zmenilo a poľnohospodár na to musí reflektovať.

Investície

Spoločnosť z Imeľa mala záujem dlhodobo udržať a rozvíjať výrobu mlieka. Bez postupných krokov v modernizácii by možno aj oni bol dnes subjektom, akých sú na južnom Slovensku desiatky. Aktuálne sa napríklad v okrese Komárno vyrába mlieko len v šiestich poľnohospodárskych podnikoch. V čase vstupu do Európskej únie bolo takýchto fariem v okrese dvadsať. V tomto období, v roku 2004, v Imeli otvárali prvé dve nové maštale.

Nechceli viac vyrábať mlieko v objektoch z 50. rokov minulého storočia. Dlhodobo to považovali za neudržateľné. Pre nové stavby si vtedy vybrali strategické miesto na konci rozľahlého hospodárskeho dvora, ktorý je situovaný na okraji obce, ďaleko od domov obyvateľov Imeľa. V roku 2021 pribudol vedľa dvoch stavieb z roku 2004 ďalší nový kravín.

„Využíva systém automatického vetrania alebo svietenia. Niektoré vymoženosti sme si mysleli, že nie sú dôležité, no dojnice rozhodli, že sú. Dôkazom, že sa v objektoch cítia dobre je zlepšenie zdravotného stavu a stabilizovanie úžitkovosti aj cez leto, keď sa na Slovensku pravidelne prepisujú teplotné rekordy,“ hovorí Alexander Pastorek.

Ak po roku 1989 klesol počet dojníc na Slovensku z 560 tisíc, na menej ako 120 tisíc kusov, tak v Imeli stúpol z 300 na 850. A to pritom ešte pred dvoma rokmi dosahovali stavy dojníc 700 kusov.

Výroba mlieka bude v Imeli rásť aj v nasledujúcom období, pretože boli úspešní so žiadosťou o investičnú podporu. K maštali, ktorú postavili pred dvoma rokmi len z vlastných a bankových úverov pribudne čoskoro dvojička spolufinancovaná z fondov Európskej únie. Celkovo sa tak počet dojníc dostane na úroveň 1000.

„Stav, ktorý dosiahneme v roku 2024 alebo 2025 považujem za našu hornú hranicu. Zvieratá produkujú emisie, ktoré nie sú žiadané zo strany obyvateľstva a obcí. Musíme byť spoločensky prijateľní,“ povedal Alexander Pastorek.

Dobré životné podmienky

Samotné stavby pripravujú tak, aby v nich mal dobytok čo najlepšie podmienky.

„Od dojníc očakávame produkciu, no v prvom rade sa musia cítiť ako zvieratá, nie ako stroje. Musia mať pohodu. Objekty nerobíme priemyselne, kde dojnicu zaparkujeme do boxu ako automobil. Zvieratá sa môžu prejsť, ležať na slame. Cieľom je priblížiť ich prostredie čo najviac k tomu, ako žili. Vďaka tomuto prístupu dosahujeme úžitkovosť na úrovni 10 až 11 tisíc litrov mlieka na dojnicu a rok, čo nám zabezpečuje dobrý základ pre ekonomickú efektívnosť chovu,“ hovorí Alexander Pastorek.

Silvester Šimonič – pomocný zootechnik, Róbert Číri – hlavný zootechnik a Dávid Markovics – pomocný zootechnik.

Motivácia

Personálna politika je otázka, ktorá zamestnáva čím ďalej častejšie manažérov poľnohospodárskych podnikov. V Imeli ju vyriešili jednoducho. Cez peniaze. Výsledkom je, že dnes je väčšina ich zamestnancov z obce kde hospodária a zvyšok dochádza zo susedných Nesvád.

„Ktorý zo súčasných rodičov by chcel, aby jeho dcéra bola dojička alebo jeho syn krmič, či vyhŕňal maštaľný hnoj? Možno to nedobre znie, ale je to tak. Takýchto mladých ľudí je veľmi málo. Samozrejme, každý ale nemôže byť ani vedec a vysokoškolský učiteľ. My musíme motiváciou zaujať a podchytiť tých, ktorí vedia nášmu podniku pomôcť,“ myslí si A. Pastorek.

Upozorňuje, že ľudia neodchádzajú pracovať do zahraničia preto, že sa im tu nepáči vzduch, či kolegovia. Jednoducho chcú mať len viac peňazí. Priemerný plat zamestnancov v poľnohospodárstve je pritom podľa dlhodobých štatistík zverejnených v Zelenej správe len približne vo výške 85 percent priemeru národného hospodárstva.

„Trápili sme sa s pracovnými silami. Ešte pred piatimi rokmi bolo také obdobie, že generácia, čo tu robila od svojich osemnástich rokov postupne odchádzala do dôchodku. Z ôsmich dojičiek nám odišlo šesť. Urobili sme rázny krok v podobe 20 dňového pracovného týždňa a zvýšenia platu na úroveň približne 120 percent mzdy v národnom hospodárstve,“ vymenúva Alexander Pastorek.

Odvtedy problém s ľuďmi nemajú. Zvýšené mzdové náklady musí uniesť vyrobený produkt – v tomto prípade mlieko.

„Musíme to robiť tak dobre a efektívne, aby aj pri aktuálnych mzdových nárokoch sme vedeli vygenerovať takú nákladovú cenu, ktorá je prijateľná pre ten trh. V polstoročných objektoch by sme to nezvládli. To mám možno zlú správu pre kolegov, ktorí dvadsať či tridsať rokov čakali na zázrak. Nie, treba ísť do moderných stavieb a technológií čo najskôr,“ odporúča Alexander Pastorek.