Členovia komisie hodnotiacej Najkrajší chotár tento týždeň už trinásty raz začali hľadať tých hospodárov, ktorí vedia, že ekonomika je tu pre ľudí a nie naopak. Že pohľad po chotári, kde gazda môže uprieť zrak na upravené polia, medze a kde spokojní zamestnanci zrkadlia prosperujúcu dedinu sú viac, ako benefitmi pretkaná excelová tabuľka.

Je jedno, či ide o firmy pretrvávajúce pod hlavičkami družstiev, obchodné spoločnosti, niekedy stohektárové, ale i také, ktoré svojou výmerou atakujú štvorciferné čísla, alebo voľný čas nepoznajúci esháerkári. Takýchto hospodárov máme na Slovensku neúrekom. Nie všetci sa ale prihlásili do súťaže, ktorá tento rok už takmer nebola. Našťastie, aktuálne neplatila povera o nešťastnej trinástke, ale o „pánu Bohu pri nás“. Pôvodný organizátor nedostal na súťaž z ministerstva transfér a iniciatívy sa chytili tí, ktorí si poľnohospodárstvo vždy všímali. Agronovinári. Soňa Ludvighová, dlhoročný hlas rozhlasu, ktorý vedel v záujme informovania roľníkov ucho potešiť, zarmútiť, alebo len tak zaujať sa do organizovania tejto aktivity pustila s vervou, na akú sme u nej zvyknutí. Výsledkom je štrnásť prihlásených spoločností, ktoré s komisiou pozostávajúcou zo zástupcov našej jedinej celoslovenskej poľnokomory, Vidieckeho parlamentu, Agroinštitútu, Agentúry pre životné prostredie a samozrejme agronovinárov prejdú u prihlásených gazdov každý kút obhospodarovanej pôdy, alebo hospodárskeho dvora. Nie preto, aby kritickým okom a s horkosťou sliny na jazyku hodnotili a poukazovali na nedostatky. Naopak, aby našich prihlásených aspoň morálne podporili a motivovali nech neprestávajú v činnostiach, ktoré robia dobré meno poľnohospodárstvu u širokej verejnosti. Sú prihlásení, u ktorých je vidieť za posledné roky obrovské pokroky, ale i takí, ktoré svoje úspešné hospodárstva len obrusujú. Na svojich podnikoch pracujú kontinuálne desiatky rokov a to sa prejavuje na výsledku, ale aj hrdosti na to, čo dosiahli a nespokojnosti s tým, čo ešte nestihli.

Taká bola aj pondelňajšia návšteva, keď agronómka sedela takmer medzi samými chlapmi v minibuse, volant zviera konateľ spoločnosti, ktorého nevyrušuje ani niekoľko centimetrov od tváre kolegyňou držaný diktafón. Tá už ixtý raz nahráva skúsenosti manažérov, ktoré sa tento rok znova objavia, svojim vekom už v plnoletej, výročnej publikácii agronovinárov – TOP AGRO. My ostatní sedíme na zadných sedadlách a niekedy žartom a občas i vážnejšie hovoríme s agronómkou. Jej hrdosť keď ukazuje na pšenicu je nehraná. Pri jačmenných lánoch úsmev mizne, ale stavovská česť jej nedovolí sťažovať sa. „My sme stihli zasiať,“ povie konateľ a ja získavam podozrenie, že vie čítať myšlienky. Na agronómke ale vidieť nespokojnosť, akoby sa ospravedlňovala za prírodu „tento rok je riedky, nebude sypať toľko, ako v minulosti“. Keď ale zastavíme priamo pred budúcim základom nášho piva a tej čo drží rastlinnú výrobu v spomínanom podniku pevne v rukách povieme, že je jeden z najkrajších, ktorí sme tento rok videli, uspokojí ju to len nakrátko. Už vidíme, ako sa jej hlavou hrnú myšlienky, čo ešte urobiť, oprobovať, zabezpečiť, aby bol lepší.

A toto je to, čo ťahá našich prihlásených agropodnikateľov dopredu. U niektorých možno i vzájomná rivalita, u iného je to pre začiatok odvaha ísť do porovnania s inými podnikmi. Neuspokojiť sa so status quo.  Tak postupujú aj agronovinári, pretože trinásty ročník súťaže o Najkrajší chotár bude ešte spravodlivejší ako v minulosti. Podniky budú rozdelené podľa výmery na väčšie a menšie. Každý bude mať svoju výkonovú triedu. Už budúci týždeň sa uvidíme na Turci a Orave a potom na Liptove, Záhorí, Spiši, Dolnom Považí a možno i inde.