Július Medveď desaťročia patril k ľuďom, ktorí formovali ekonomické mechanizmy slovenského poľnohospodárstva. Ak pred rokom 1990 bol napríklad za systémom diferenciálnych príplatkov, ktoré kompenzovali horšie prírodné a pôdno-klimatické podmienky či za konceptom pridruženej výroby, tak po roku 1990 zásadne ovplyvnil majetkovú transformáciu poľnohospodárskych družstiev. V pondelok 28. septembra 2026, vo veku 92 rokov, odišiel významný poľnohospodársky ekonóm, ktorého práca zasiahla do celej štruktúry slovenského vidieka.

Kolektivizácia bez efektu

Na to, aby sme pochopili Medveďov prínos, musíme sa vrátiť do povojnového obdobia. Vo februári 1949 schválilo Národné zhromaždenie zákon o JRD, čím sa začala násilná a zhora nariadená kolektivizácia, keď boli súkromne hospodáriaci roľníci postupne nútení odovzdávať pôdu a výrobné prostriedky do spoločného hospodárenia v jednotných roľníckych družstvách. Kolektivizácia znamenala radikálny zásah do dovtedajšieho modelu hospodárenia na pôde, no v prvých rokoch po politických zmenách v roku 1948 bol jej efekt mizerný. Poľnohospodárstvo bolo charakterizované nízkou produkčnou schopnosťou vyplývajúcou z nízkych priemerných úrod a úžitkovosti hospodárskych zvierat.

Výrazné problémy spôsobovalo odmeňovanie, keď v roku 1950 bol zavedený systém pracovných jednotiek. Tie mali vyjadrovať množstvo, kvalitu a spoločenskú dôležitosť práce. V praxi ale dochádzalo k nadhodnocovaniu výkonov, čím sa znižovala hodnota pracovných jednotiek. Dôsledkom bolo, že hodnota pracovnej jednotky nebola ustálená a v jednotlivých rokoch mala vysokú variabilitu. V priebehu roka družstvá svojim členom vyplácali zálohu vo výške 50 až maximálne 80 percent pracovnej jednotky. Súčasťou zálohy bola pritom aj hodnota naturálnych odmien, ktorá sa poskytovala v obilninách, zemiakoch, ale napríklad v niektorých oblastiach Slovenska aj vo víne.  Nedostatok finančných prostriedkov spôsobil, že v niektorých JRD boli zálohy pracovných jednotiek často vyplácané raz za dva či tri mesiace. Časový nesúlad medzi vykonanou prácou a výplatou mal výrazný vplyv na produktivitu práce.

Úsilie intenzifikovať obilninárstvo neprinášalo pri nízkych dodávkach priemyselných hnojív, nedostatku mechanizačných prostriedkov a pri všeobecne nízkej úrovni agrotechniky potrebné výsledky. Napríklad v roku 1955 sa aplikovalo na 1 hektár poľnohospodárskej pôdy prostredníctvom priemyselných hnojív len 40 kilogramov čistých živín, čomu zodpovedali aj úrody obilnín od 1,6 do 1,8 ton z hektára. Do roku 1960 sa v porovnaní s predvojnovou úrovňou zvýšili hektárové úrody obilnín v celoslovenskom priemere len o 0,55 tony z hektára. To znamená, že za 25 rokov vzrástli len o necelých 40 percent.

Počiatky ekonomickej reformy

V tejto situácii po roku 1962 nastupuje nová generácia poľnohospodárskych ekonómov, ktorá má za cieľ zmeniť situáciu v poľnohospodárstve. Najznámejší boli Ján Janovic, ktorý sa stal neskôr ministrom a Július Medveď, ktorý je od začiatku sedemdesiatych rokov Janovicovým námestníkom. To už ale hovoríme o období po roku 1969, keď nadobudol účinnosť ústavný zákon o československej federácii a Československo sa formálne stalo federáciou Českej socialistickej republiky a Slovenskej socialistickej republiky spolu s vlastnými národnými vládami. Išlo tak o jednu z mála požiadaviek, ktoré sa v rámci Pražskej jari podarilo presadiť a ktoré boli dodržané aj po príchode vojsk Varšavskej zmluvy.

Ak sa vrátime pred toto obdobie, do polovice šesťdesiatych rokov, ako volanie po náprave stavu v agrosektore začnú pracovať dva tímy. V rámci vtedajších výskumných centier vzniknú koncepčné materiály, ktorých príprava trvala dva roky. V roku 1966 bola následne schválená nová ekonomická sústava v poľnohospodárstve, ktorá okrem ekonomických zmien vyžadovala aj zmeny organizačné.

„Poľnohospodárstvo pred rokom 1965 veľmi trpelo kolektivizačnými dôsledkami. My sme nastupovali do poľnohospodárstva, tá garnitúra Janovicova, ako postkolektivizačná generácia vedúcich pracovníkov. A podobne sa menila situácia v kvalite obsadenia rezortu aj v Prahe. Sformovala sa početná skupina odborníkov, vrátane profesorov z vysokých škôl a výskumných ústavov, ktorá pripravila ekonomickú reformu a bolo treba výraznejšie stimulovať poľnohospodárstvo, počnúc mzdovou oblasťou, po investičné podpory, pričom súbežne sa rozvinula príprava kádrov, napríklad na Slovensku mnoho mladých predsedov družstiev alebo iných funkcionárov družstiev prešlo trojročnou prípravou na nitrianskej vysokej škole. Takže nastalo výrazné kvalifikačné kádrové posilnenie poľnohospodárstva, prišla výraznejšia podpora v ochrane rastlín či v biologickom materiáli,“ uviedol pred dvoma rokmi v rozhovore pre poľnoinfo.sk Július Medveď.

Pridružená výroba ako riešenie sezónnosti

V podcaste portálu spomína aj na to, že v rámci vtedajšej reformy došlo k uvoľneniu podnikateľskej iniciatívy a plán sa tvoril medzi návrhmi z podnikov a požiadavkami, ktoré vyplývali z potrieb v spotrebe či v obchode.

„Pridružená výroba vznikla tak, že bola veľká kritika brigádnických výpomocí z fabrík a zo škôl pri sezónnych poľnohospodárskych prácach, najmä pri zbere. Bol som spoluautorom tejto koncepcie. Keď inžinier Bruthans z Brna, z Ústavu ekonomiky, zmeral mesačnú sezónnosť práce v poľnohospodárstve, vysvitlo, že je veľmi rozkolísaná. A bol problém: buď budeme držať pracovné sily na úrovni sezónnej najvyššej spotreby, alebo tie špičkové potreby budeme kryť inak. Vyšli sme z toho, ako to robili maloroľníci, povedzme na dvoch tretinách Slovenska. Keď boli sezónne práce v poľnohospodárstve, boli na poliach aj s volkami a podobne. Keď neboli, pracovali v lesoch, na pílach alebo v inom zamestnaní. Takto vznikla koncepcia pridruženej výroby a presadili sme, aby bola daňovo zvýhodnená a cenovo nebola regulovaná,“ uviedol pred dvoma rokmi Medveď.

Práve to bol ale problém. V počiatku boli pridružené výroby v plánovanom socialistickom hospodárstve napádané za neregulované ceny aj mzdy a vyčítalo sa im, že podnikanie je živelné a špekulatívne.

„Dokonca sme boli stranícky prešetrovaní sekretariátom ÚV KSČ za Novotného (prezident ČSR v rokoch 1957 – 1968, ktorý skončil práve v období Pražskej jari). S Janovicom nás čakala stranícka previerka a zisťovalo sa, kto je pôvodcom tejto koncepcie. Robili posudky a čakali sme, že nás vyhodia z partaje aj z funkcií. Po mesiaci prišiel list, že až na čiastkové nedostatky je to v poriadku. Hovorím to ako príklad, do akých vecí bol Janovic schopný ísť. On to videl vo všetkých týchto súvislostiach už vtedy,“ spomínal na svojho bývalého kolegu v roku 2014 Július Medveď.

V sedemdesiatych rokoch, keď už bol námestníkom vtedajšieho ministra Janovica, si rozdelili úlohy.

„Vyústilo to do toho, že mi povedal (pozn. Janovic): ty sa budeš venovať pozdvihnutiu dlhodobo zaostávajúcich a ja sa budem venovať popredným, aby sme ich pokrok, ich skúsenosti, ich štandard sústredili a šírili. Takto to fungovalo 8 až 10 rokov. A vždy som sa hneval, že ja som zdvíhal tých z blata a z kaluže,“ spomínal v roku 2014 Medveď.

Diferenciálne príplatky

Práve pri podpore dlhodobo zaostávajúcich podnikov bolo dôležité dobre nastaviť systém diferenciálnych príplatkov, za ktorými stál Medveď. Základná myšlienka tejto podpory bola, že rovnaká nákupná cena poľnohospodárskeho produktu neznamenala rovnaké ekonomické podmienky pre podniky. Poľnohospodár v úrodnej nížine mal pri rovnakej cene iné náklady a výnosové podmienky než podnik v horskej alebo inak znevýhodnenej oblasti. Systém diferenciálnych príplatkov mu mal tento rozdiel čo najspravodlivejšie kompenzovať.

Rezort sa podarilo pozdvihnúť najmä v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch aj uplatňovaním nových odrôd, chovateľským prístupom a mimoriadnymi investíciami do technológií a stavieb. Výrazne ekonomike a investíciám pomohla pridružená výroba, ktorá neskôr prekročila aj pôvodný úmysel sezónneho využitia pracovnej sily. Jej produkty neraz vykrývali nedostatky socialistického trhu a plánovania.

V roku 1989 pridruženú výrobu prevádzkovalo 91 percent všetkých slovenských JRD (priemer ČSSR bol 84,6 percenta) a zisk z nej dosahoval 2,85 miliardy korún, čo tvorilo v tom čase 85 percent celkového zisku JRD. V prepočte na súčasnú menu a aktuálnu hodnotu peňazí, podľa inflačnej kalkulačky zverejnenej na stránke Inštitútu pre ekonomické a sociálne reformy, je to suma rovnajúca sa aktuálne 993 miliónom eur, takže takmer jednej miliarde eur ročne.

Transformácia po roku 1989

Po roku 1989 začal Medveď spolupracovať s vtedajším Zväzom poľnohospodárskych družstiev a obchodných spoločností, čo vyplynulo z jeho prirodzeného preferovania právnej formy poľnohospodárskych družstiev. Družstvá vtedy boli pred zložitou situáciou a prechádzali majetkovou transformáciou, ktorej sa zúčastnilo zhruba 680-tisíc oprávnených osôb.

Pôvodná legislatíva zabezpečovala sedemročné moratórium na vybratie tohto majetku z transformovaného podnikateľského subjektu. V roku 1995 bola prijatá novela transformačného zákona, ktorá nariadila subjektom do polovice roka 1996 vydať vlastnícke listy vo forme obchodovateľných cenných papierov, tzv. „družstevných podielových listov“. Za touto myšlienkou stál Július Medveď, aby sa zamedzilo úplnému rozpadu družstiev a umožnilo sa postupné vyrovnávanie záväzkov, čo umožnilo stabilný prechod do podmienok trhového prostredia. Výsledkom novely bolo aj to, že sa zrušila možnosť výberu majetku z družstiev po roku 1999 a nahradená bola obchodovateľnými cennými papiermi.

„Novela transformačného zákona nielen umožňuje, ale, ako sa očakáva, bude tiež stimulovať prevody majetkovej účasti v družstvách na skutočných podnikateľov a aktívnych družstevníkov,“ informoval na prelome tisícročí na podujatí Slovenskej poľnohospodárskej univerzity Július Medveď.

Malo k tomu dôjsť tak, že novela ustanovila princíp prepojenia výšky majetkovej účasti na podnikaní družstva s účasťou na rozhodovaní.

„Pôjde teda o proces koncentrácie majetkovej účasti na podnikaní družstiev na menší počet členov, pričom možno predpokladať aj majoritnú majetkovú účasť niektorých skupín, vrátane majoritného majetkového manažmentu v časti družstiev,“ uviedol.

Chýbajúci pravdivý obraz

Július Medveď si uvedomoval, že samotná transformácia majetku ešte neznamená väčšiu efektívnosť výroby. Na prelome tisícročí predpokladal, že transformačné procesy prejdú do novej fázy, v ktorej pôjde o skutočné oživenie a rozvinutie podnikateľských funkcií družstiev. V rozhovore o štvrťstoročie neskôr bol už vo vzťahu k súčasnosti podstatne kritickejší.

„Rezortu predovšetkým chýba pravdivý obraz o tom, v akom je stave, kde sú základné príčiny problémov a ako z tohto krízového stavu von,“ uviedol.

Július Medveď videl agrosektor v národohospodárskych súvislostiach a tieto pohľady prenášal do reálnej hospodárskej politiky. Pokiaľ bol presvedčený o svojej pravde, nebál sa ju presadzovať. Pamätníci dôb minulých dokonca tvrdia, že ešte v čase socializmu pripravoval koncepciu prechodu na trhovú ekonomiku. Ten nakoniec v pôdohospodárstve prebehol živelne, so zásadnými chybami najmä v prvých rokoch po roku 1989, čo výrazne ovplyvnilo ďalšie smerovanie slovenského poľnohospodárstva a jeho transformáciu. Už žiadne ďalšie koncepcie a dokumenty sa nepodarilo dôsledne napĺňať a to najmä pre chýbajúcu politickú vôľu, ktorá poľnohospodárstvo nevnímala predovšetkým ako hospodársky rezort.

Rozlúčka s Júliusom Medveďom bude v utorok 6. októbra 2026 o 11:40 v bratislavskom krematóriu.