Odhaduje sa, že človek počas svojej existencie vyšľachtil asi 400 psích plemien. Niektoré sú vhodné na stráženie, iné na durenie zvierat, ďalšie na šport a niektoré aj na stráženie a zaháňanie stád. To je aj prípad slovenského hajčiarika, ktorý by sa v budúcnosti mohol stať ďalším slovenským národným plemenom. Hoci k tomu vedie dlhá cesta, prvé snahy v tomto smere už vyvíja občianske združenie Salašnícke psy – hajčiarik.

„Zatiaľ nejde o plemeno, ale o ráz psa. Je to v podstate pôvodný typ psa, ktorý sa vyskytuje na slovenskom vidieku už stáročia. Nájsť ho bolo možné na salašoch a farmách, tiež na dedinách na gazdovských dvoroch, a to najmä na strednom a východnom Slovensku. Avšak v minulosti sa ovčiarstvo vyskytovalo aj na dolniakoch, a keďže hajčiarik k ovciam patrí, bolo ho možné nájsť aj v južných oblastiach,“ vysvetlil Matej Takáč, chovateľ a zástupca občianskeho združenia.

Sám hajčiarikov chová už niekoľko rokov. Práve z jeho záujmu o tieto psy pramení aj snaha o zápis nového plemena.

„Mám rodinu na strednom Slovensku a vždy som si všímal, že sa v susedstve mojej starej mamy na gazdovstvách vyskytujú tieto psy. Keďže sa zaujímam o kynológiu, mal som prehľad o tom, čo je a čo nie je plemeno – a hajčiarika som v rámci plemien nepoznal. Zvláštne bolo to, že som vnímal tieto psy, ktoré si boli veľmi podobné, mali čiernu alebo bielu kučeravú srsť, boli nižšieho vzrastu a naozaj sa podobali. Začal som teda pátrať a zistil som, že o hajčiarikoch sa hovorilo už v predvojnovej literatúre, ale nikdy k ich zápisu pod oficiálne plemeno nedošlo. Akoby sa na nich zabudlo,“ dodal Takáč.

Ustráži aj stádo

Hajčiarik je pritom podľa neho ideálnym partnerom na gazdovstve aj pri stádach zvierat.

„Má povahové vlastnosti, ktoré ho predurčujú na prácu a prítomnosť na gazdovstve. Je priateľský a húževnatý, dokáže pracovať s veľkými stádami oviec, kráv či kôz. Vie zahnať aj divú zver, takže je to všestranný pomocník,“ vysvetlil chovateľ.

Na rozdiel od čuvačov, ktoré majú charakter strážneho psa, je hajčiarik skôr malým zaháňačom.

„Slovo hajčiar znamená poháňať, zaháňať. Takže tieto psy slúžia na manipuláciu so stádom, na jeho obracanie a zaháňanie aj na väčšie vzdialenosti. Tento pes udržuje neustále očný kontakt so stádom, vie rýchlo obehnúť stovky zvierat, obohnať ich a hnať smerom k pastierovi, alebo preháňať z jedného pasienku na druhý. Dokáže vyháňať ovce na pašu, zaháňať ich na dojenie,“ dodal Matej Takáč.

Je pred nimi dlhá cesta

Spolu s ďalšími chovateľmi sa rozhodol dodať plemenu podporu a pokúsiť sa o jeho oficiálny zápis. Na to je potrebná dostatočne veľká populácia, aby nedochádzalo k príbuzenskej plemenitbe. Taktiež je nutné spraviť analýzu plemena.

„Máme prisľúbenú spoluprácu so Slovenskou poľnohospodárskou univerzitou aj univerzitou vo Viedni. Prisľúbili nám pomoc v rámci genetickej analýzy celej našej populácie. Ak chceme dosiahnuť zápis plemena, musíme vlastne dokázať, že tieto psíky majú rovnaké genetické základy, a že nejde o náhodné kríženie. Teraz sa snažíme kontaktovať ľudí – chovateľov, ktorí hajčiarikov majú a zmapovať celú populáciu na Slovensku aj v Česku,“ vysvetlil chovateľ zo Šale.

Súčasťou celého procesu bude aj zjednotenie plemenného štandardu. Nateraz sa hajčiariky vyskytujú v rôznych farbách a zvláštnosťou je, že niektoré majú chvost a iné nie.

„Od detstva som tieto psy poznal, ako malé kučeravé psy bez chvosta. Myslel som si, že tam dochádza ku kupírovaniu, ale to už bolo zakázané. Zistil som, že hajčiariky sa skutočne rodia niektoré s chvostom a niektoré bez chvosta. Čo sa týka farieb, poznáme biele, čierne a popolavé psíky. Všetky majú rovnakú kvalitu srsti, ktorá je hustá a kučeravá a neprepúšťa vodu. Tieto psy sú tak schopné byť vonku v daždi aj snehu a pracovať so zvieratami za akýchkoľvek podmienok. Sú teda aj nenáročné na chov“ dodal Takáč.

Aj to je dôvod, prečo si hajčiarik podľa neho zápis pod oficiálne plemeno zaslúži.

„Nechceme, aby chov tohto psa zostal len v hobby úrovni, ale aby skutočne raz – a vieme, že sa bavíme zrejme aj o desiatkach rokov, aby sa stal oficiálnym slovenským národným plemenom,“ uzavrel Matej Takáč.