Kukučínov je obec so šesťsto obyvateľmi v okrese Levice. Tamojšie výmerou neveľké, ale štruktúrou výroby rozvetvené družstvo poskytuje prácu necelej štyridsiatke z nich. Tak, ako takmer každému poľnohospodárskemu subjektu na Slovensku, aj im z času na čas chýbajú kvalifikovaní ľudia. Nesiahajú však po obyvateľoch Ukrajiny, či Rumunska, ako sa to občas deje. Zvolili si inú stratégiu.

Jej základom je, že majú oči otvorené a tak vedia, čo sa v dedine deje. Nemôže byť predsa náhoda, že z tejto maličkej obce bez plynu či vodovodu pochádza družstevný agronóm, zootechnik ale aj mechanizátor.

V obci žije aj Boris Madaj študent Strednej odbornej školy poľnohospodárskej v Leviciach, ktorý chcel na tamojšom podniku absolvovať povinnú dvojtýždňovú prax. Zoltánovi Cibulovi, predsedovi družstva sa zapáčilo, že si neprišiel pýtať potvrdenie, ale zaujímal sa najmä o to, kde by mohol byť užitočný.

Od práce vo vinohrade po žatvu na Turci

Krátka povinná prax sa zrazu pre Borisa Madaja zmenila na aktívne prežité leto pri strojoch. Ponúkli mu letnú brigádu a on nezaváhal. Mulčoval vinohrad, bol pri príprave krmovín a zažil aj vrchol poľnohospodárskych prác – žatvu. Dokonca nie len v Kukučínove, ale aj u partnerov na Turci. Roky si v čase žatvy takto poľnohospodári vypomáhajú. Najskôr prichádzajú kombajny zo severu do oblasti Tekova, aby už o niekoľko týždňov Kukučínovčania službu oplatili na Turci.

Nezaplatiteľnú skúsenosť, ktorú Boris Madaj zažil, zdieľa aj s podobne naladenými spolužiakmi. Z dvadsiatich štyroch sú šiesti takí, ktorí svoju budúcnosť spájajú s poľnohospodárstvom. Boris je rád, že v jeho prípade je to priamo s družstvom v Kukučínove.

„Je to zaujímavý podnik. Bol som pri senáži, čo dnes už nezažijete všade, alebo vo vinohrade,“ vymenúva Boris Madaj.

Nepriamo tak poukazuje na štruktúru výroby družstva, ktorá siaha od vinohradov, cez chov ošípaných, produkciu kravského mlieka, pestovanie cukrovej repy, až po bohatý osivársky program.

Družstvo je z pohľadu stredoškolského študenta výnimočne bohato vybavené rôznorodou poľnohospodárskou technikou. Od viacerých výkonných traktorov, cez dva kombajny, samochodný postrekovač a nechýba ani rezačka. Takouto flotilou techniky na Slovensku nedisponuje ani jedna stredná poľnohospodárska škola.

O tom, či nové technológie, ale aj kultúra družstva mladého Borisa zaujmú natoľko, že tu zostane pracovať aj po škole, Zoltán Cibula nešpekuluje.

„V tejto chvíli je to výhodné pre Borisa aj pre nás. Rozhodnutie je na ňom,“ hovorí.

Družstvo vraj poskytne príležitosť každému. Nie každý sa však osvedčí.

Skúsení by už techniku nemenili

„Aj napriek moderným strojom je to namáhavá a ťažká práca. Nie vždy stačí osem hodín denne a nie každý víkend môže byť voľný. Poľnohospodárstvo je jednoducho také. Keď si poviem, že prácu spravím o hodinu, či o deň, už môžem stratiť,“ hovorí predseda družstva.

V závere leta sa to udialo aj v Kukučínove. Parcela neďaleko hospodárskeho dvora nepatrí z hľadiska kvality k najlepším. Skôr naopak. A to sa tamojším poľnohospodárom v posledných augustových dňoch vypomstilo.

Predseda družstva Zoltán Cibula (vpravo) a agronóm Roman Sivák. 

Ílovitej  pôde stačilo niekoľko hodín a hrudy po práci pluhu obschli. Poľnohospodári nestihli pôdu včas zdiskovať a tak následný zásah už nepriniesol požadovaný efekt. Dokonale rozrobiť hrudy sa nepodarilo a nad takto „pripravenou“ pôdou spoločne krútia hlavou tamojší agronóm Roman Sivák aj predseda družstva. Uvedomujú si, že pôda nie je vhodná na sejbu malého semienka repky a tak hľadajú možnosti, ako z problému vykľučkovať s čo najmenšími stratami.

Predpoveď na najbližšie dni ohlasuje zrážky, čo by rozpadu hrudiek výrazne pomohlo. Padnúť by však muselo aspoň 15 či skôr 20 milimetrov vody. Padne toľko? Zvoliť túto možnosť, či pokúsiť sa vyriešiť problém ďalším zásahom techniky? Na záverečné rozhodnutie bežných pracovných problémov sme nepočkali.

Z myšlienok sme ale vyrušili traktoristu Dušana Repiského, ktorý stál s pripravenou sejačkou neďaleko a na družstve odpracoval už takmer 40 rokov. Každý súčasný, ale aj minulý, kukučinovský stroj mu prešiel rukami a tak je povolaný ich porovnať.

„Techniku ako máme teraz by som nikdy nemenil za stroje, ktoré sme využívali pred desiatkami rokov. Nerozumiem tej nostalgii napríklad za starými východonemeckými Fortschrittmi. Ak v tom stroji sedíte denne, tak ten komfort obsluhy musí vplývať na jej pracovný výkon,“ hovorí Repiský.

Po ceste z poľa predseda družstva povie: „na podniku máte vždy aj takých, ktorých životná skúsenosť, vedomosti, ale aj povahové vlastnosti dostali do pozície ťahúňov. Najmä pri dennodennom výkone na strojoch je dôležité mať na družstve takéto osobnosti. Dušan Repiský sa za roky svojej práce u nás, k týmto pracovníkom zaradil.“

To či sa v budúcnosti k ním pridá napríklad dnes ešte študent Boris Madaj je na jeho vlastných rozhodnutiach a ochote učiť sa. Predseda družstva hovorí, že jeho úlohou je vytvárať pre nich podmienky. Keď budú dobré, o budúcnosť kukučínovského družstva sa neobáva.