Ak chce Slovensko meniť svoju podnikateľskú štruktúru, musí to robiť na základe riadnej analýzy svojho poľnohospodárstva, demografického zloženia obyvateľstva, skutočného záujmu mladých o štúdium stredných aj vysokoškolských odborov v poľnohospodárstve. Zatiaľ je všetko viac o pocitoch, želaniach a túžbach pretláčaných rôznymi malými, mediálne aktívnymi združeniami. Krajina však potrebuje racionálne rozhodovanie. Hovorí v rozhovore pre víkendové vydanie denníka PRAVDA Ladislav Sedmák, úspešný chovateľ ošípaných zo spoločnosti AGRORIS Rimavská Sobota.

„Ukážme, že aj na Slovensku existujú úspešné a moderné farmy. Namiesto toho sa upevňuje negatívny obraz plačlivého odvetvia. Dôsledky sú pritom zdrvujúce. Aj kompetentní ľudia, či už vo vláde, alebo v parlamente, nadobúdajú dojem, že poľnohospodárstvo je sféra ekonomiky, do ktorej nemá zmysel dávať peniaze,“ hovorí Ladislav Sedmák.

Od uplakaného odvetvia pritom bočia aj žiaci základných škôl a najmä ich rodičia. Nedostatok odborníkov sa začína naplno prejavovať vo viacerých oblastiach agrárneho sektora.

„Posilniť domácu výrobu potravín znamená investovať do nej. Automobilky sú mnohonásobne silnejší hráči, ako naši farmári, a dostali štátnu podporu. Okrem priemyslu je poľnohospodárstvo jediný rezort, ktorý dokáže byť ziskový. Kultúra, školstvo, zdravotníctvo, sociálne veci z podstaty veci nemôžu byť ziskové, ale treba samozrejme, do nich investovať. Na to však, aby chlebové odvetvie zarábalo, potrebuje systémové podporné opatrenia. Potom sa tam budú vytvárať zdroje, zvýši sa zamestnanosť, vyberie sa viac daní a nakoniec bude odvetvie samofinancujúce,“ myslí si Ladislav Sedmák.

Medzi najúspešnejších na Slovensku patria zahraniční chovatelia ošípaných. Dokážu vyrábať efektívne a zo ziskom. Napriek tomu sú tŕňom v oku slovenských poľnohospodárov. 

„V otvorenej ekonomike a trhovom hospodárstve je logické, že silnejší nahradí slabšieho. Samozrejme, teraz sú veľkou konkurenciou najmä pri nákupe a prenájme pôdy, ale to je len dôsledok nefunkčného a silne podkapitalizovaného poľnohospodárstva, že im nedokážeme konkurovať. Na druhej strane ale tvoria 80 percent nášho trhu s ošípanými, takže aj tých smiešnych 25-percent reálnej sebestačnosti nie je v našich, ale dánskych rukách. Okrem toho zamestnávajú tu ľudí, investujú veľké peniaze, odvádzajú dane, na rozdiel od väčšiny slovenských chovateľov. Za takýchto okolností nerozumiem averzii voči zahraničným investorom,“ myslí si Ladislav Sedmák.

Poukazuje pritom na to, že know how zahraničných chovateľov je na vysokej úrovni. Dokázať im konkurovať nie je pritom jednoduché. Ako povedal pred niekoľkými týždňami na konferencii Roľníckych novín a VÚEPP, aby to dokázali, aj ich podnik musí dosahovať ročný odstav na prasnicu vo výške 33 odstavčiat. Chovajú viac ako 700 prasníc a samotný Agroris hospodári na 5000 hektároch pôdy. 

„Na to, aby sme išli dopredu, treba podporovať úspešných a nie tých, ktorí to robiť nevedia, lebo sú to dvakrát zbytočne vyhodené peniaze. Je to tvrdý a ťažký biznis, a preto aj solidarita by mala mať svoje limity,“ hovorí L. Sedmák v rozhovore pre Pravdu.

Podľa názoru úspešného chovateľa našinci majú silné sklony k sebaklamu, a keď mu podľahnú, na konci je krach.

„Vo firme potrebujeme ako prvú informáciu vedieť tú zlú. Dobrá nás príliš nezajíma, lebo tam nie je čo riešiť. Musme vedieť o probléme, aby sme ho rýchlo prekonali,“ hovorí Ladislav Sedmák.

K téme týchto dní – malí rovná sa dobrí, veľkí sú, naopak hltači podpôr a teda zlí si myslí, že ide o populistickú a nepravdivú frázu živiacu nádej začínajúcich farmárov.

„Ak vývoj spoločnosti a trhu splodí prirodzenou cestou malé rodinné farmy, nič proti nim. Slovensko má veľmi pestré prírodné podmienky. Ak si niekto myslí, že s podporou 50 -tisíc eur založí prosperujúce farmy mladých farmárov, ktoré budú plošnou alternatívou veľkých poľnohospodárskych podnikov, veľmi sa mýli,“ hovorí Ladislav Sedmák.

Poukazuje pritom na to, že po takýchto mediálnych informáciach sa do odvetvia hrnú ľudia, ktorí nemajú potuchy, čo je to poľnohospodárska prvovýroba, aké nesie riziká a na akej odbornej úrovni ju treba robiť, aby prežili.

„Neuvedomujú si, že si sami viažu slučku na krk,“ hovorí Ladislav Sedmák.