Dobá minulá (rovnako ako dnešok) bola plná paradoxov. Pozitívnych i negatívnych. Jedným z príkladov je aj zákon o jednotných roľníckych družstvách. Vstúpil do platnosti pred 70-rokmi a priniesol radikálny obrat do života slovenskej dediny.

Na jednej strane násilná kolektivizácia a krivdy páchané najmä na bohatých roľníkoch, na druhej strane postupné zlepšovanie hospodárenia až k potravinovej sebestačnosti. Kým 50.-roky boli v hospodárení družstiev skutočne komplikované, 70.-roky im priniesli zlatú éru. Družstvá sa začali spájať do veľkých celkov a rozvíja sa pridružená výroba. Z dnešného pohľadu môžeme skonštatovať, že paradoxne najlepšie v porevolučnom chaose obstáli tie družstvá, ktoré sa nerozdelili, ale zostali spojené vo väčšom celku.

„Zákon z roku 1949 nadväzoval na družstvá ešte z čias prvej republiky. V zákone z roku 1949 nie je zmienka, že by mali spoločne rozvíjať rastlinnú a živočíšnu výrobu. Išlo podľa formulácie o dobrovoľný spolok a tí, čo vstúpili, dostali od 100 do 500 korún. Nebola to teda vysoká motivácia,“ hovorí Miroslav Sabol z Historického ústavu SAV, ktorý sa venuje hospodárskym dejinám.

Najmenší odpor bol na juhu, najväčší na severe

Stav roľníctva pred vznikom JRD bol katastrofálny. Prechodom frontu bol v roku 1945 zničený pôdny fond na východnom a južnom Slovensku a bolo vybitých okolo 50-percent koní a 40-percent hospodárskych zvierat. Roľníci nemali ani záprahy a do toho prišiel v roku 1947 veľmi neúrodný rok.

„Veľký problém bol v rozdrobenosti. Hospodárilo 420-tisíc samostatne hospodáriacich rodín a priemerná parcela mala 20-árov. Asi 75-percent roľníkov vlastnilo pôdu len do 5-hektárov a 1-percento malo pôdu nad 50-hektárov. To boli zväčša potomkovia starej maďarskej šľachty, ktorým sa pôda skonfiškovala. Malí roľníci, ktorí nemali mechanizáciu a mali vybitú časť zvierat, zväčša nemali problém vstupovať do družstva,“ hovorí Sabol a pripomína aj odvrátenú stránku kolektivizácie.

„Zaujímavé je sledovať vznik JRD z geografického priestoru. Najmenší odpor voči družstvám bol na južnom Slovensku, kde bolo bonitnej pôdy najviac a boli tam aj veľkostatky s mechanizáciou. Tí sa nebránili. Odpor bol v horských oblastiach severného a severovýchodného Slovenska. V rokoch 1949 – 53 sa to dá nazvať násilné verbovanie roľníkov. V rokoch 1953 – 1955 prišlo k úpadku JRD. Dokonca na východnom Slovensku veľká časť členov vystúpila z JRD a v niektorých družstvách zostalo len 4-pecentá pôdy. Od roku 1955 neboli metódy už tak násilné, ale nátlak zostal. Napríklad akcia kulak sa zameriavala na bohatších statkárov, aj keď na Slovensku ich bolo menej ako v západnej časti spoločnej krajiny,“ hovorí Miroslav Sabol.

Ako pripomenul, tieto etapy vzniku družstiev sa prekrývajú s typmi družstiev: V prvom type hospodárili roľníci spolu od roku 1949. Každý mal svoju parcelu a aj výnos. Ako keď pretrvávalo spoločné vlastníctvo. Tento typ našich roľníkov nezachytil, skôr českých. V družstvách druhého typu zabezpečovalo družstvo osev, chemikálie a zvieratá. U nás bol najčastejší III. a IV. typ od konca 50. rokov, keď sa rozorali medze a hospodárilo sa spolu, a aj vyplácanie odmien bolo závislé od úrody bez ohľadu na vklad každého člena družstva.

Raketový rozvoj domácej výroby

Zlatá éra JRD bola v rokoch 1966 – 1975. Skokovo narastala úroda a zvyšoval sa živočíšny erár v družstvách. Po roku 1975 neprišlo k zlomu, ale JRD nadväzujú na obdobie mnohými inováciami.

„Oproti 60.-rokom sa zvyšuje aj počet viníc, chmeľníc, začína sa špecializácia zeleninárstva alebo sa pestujú strukoviny, v ktorých sme boli špičkoví. V niektorých častiach Slovenska pestovali družstvá kvety. Postupne sa sebestačnosť zvyšovala. V rastlinnej a živočíšnej výrobe sme ju napokon dosiahli na 95-%. Koncom 80.-rokov sme boli siedmi na svete a ťahúňmi v rámci RVHP. Takisto vo výnosoch z jedného hektára sú neporovnateľné čísla v porovnaní s 50. rokmi,“ hovorí Miroslav Sabol.

Do JRD začali vstupovať ľudia z iných odvetví a zvyšuje sa priemerná mzda.

„Roľnícke rodiny sa dostávajú na úroveň robotníckych. Navyše, roľníci dostávali aj naturálie a začína sa uplatňovať záhumienkový systém do 2 hektárov,“ hovorí Miroslav Sabol a pripomína, že sa od konca 60. rokov vyrovnáva život dediny so životom s mestami. JRD investovali veľa prostriedkov do budovania kultúrneho a spoločenského života v obciach.

Keď družstvá (ne)šijú dupačky

„Veľká časť potravín išla na export v rámci RVHP, u nás sa občas vyskytol nedostatok potravín, no bol to skôr problém organizačný na úrovni obchodu. Problém bol skôr so spotrebným tovarom,“ hovorí Miroslav Sabol a pokračuje aj o fenoméne pridružene výroby.

„Extrémna podoba pridruženej výroby bola v JZD Agrokombinát Slušovice na Morave. Mali stovky odborníkov, infraštruktúru, vývoj, pracovali ako akciová spoločnosť. V menších JRD sa finalizovala produkcia, napríklad chovali a finalizovali králiky, brojlery, dokonca aj mäso z nutrií. Družstvá sa správali trhovo, a tak okrem potravín vyrábali aj nábytok a dokonca kusový textil. Napríklad, napriek tomu, že sa v republike plánovalo, že časť detského textilu budú vyrábať JRD v rámci pridružených výrob, pre družstvá bol viac výnosný kusový textil pre dospelých. A tak sa zameriavali na ten, a detský sa stal nedostatkovým,“ uzatvára zaujímavosťou Miroslav Sabol.