Jozef Sedlák začal pracovať ako poľnohospodársky novinár v denníku Pravda v roku 1977, kde pôsobí dodnes. Ako hovorí, mal šťastie prežiť obdobie veľkých zmien a podať o nich správu, svedectvo. O pohľadoch na náš rezort sa s dlhoročným redaktorom a predsedom Klubu poľnohospodárskych novinárov rozprával Ján Huba, jeden z vydavateľov mesačníka Agromagazín.

Vydržať 42 rokov v jednom titule, to je obdivuhodné. Počas tejto epochy si sa stal neodmysliteľnou súčasťou jednej generácie poľnohospodárov. Hlavne manažérov agrárnych podnikov, ktorí v súčasnosti riadenie družstiev či obchodných spoločností odovzdávajú svojim nasledovníkom. Poznajú ťa aj tisíce ľudí pracujúcich na poliach a v maštaliach. Ako by si túto – nazvime ju tvoju generáciu charakterizoval, z hľadiska jej rodokmeňa?

Všetci sme sa narodili a vyrástli v nejakom prostredí. Nikto z nás vplyv prostredia úplne nezmyje, prebýva stále v nás a prejavuje sa. Samozrejme, že rodina, škola – učitelia, priatelia, pracoviská, kde sme začínali a našli uplatnenie, zanechali na našej generácii stopu. Nezažili sme ťažké časy združstevňovania ako generácia môjho starého otca. Počas kolektivizácie ho na dva mesiace zatvorili. Babka ho „kolennáce“ prosila: „Jožo – podpíš, lebo už doma nie je čo jesť“. Ak si predstavíme roľníka, ktorý mal okolo 5 hektárov (také hospodárstva mali moji starí rodičia z otcovej i maminej strany), uvedomíme si, že nikto sa nechcel lúčiť s ťažko a často s veľkým uskromňovaním sa viacerých generácií nadobudnutým majetkom. Nieto aby veril, že nedobrovoľnou láskou počaté družstvá raz dokážu prosperovať! A predsa, v 70. a najmä v 80. rokoch už väčšina družstiev dobre fungovala. Odpovedzme si na zásadnú otázku, kto ich riadil? Boli to synovia, ale aj dcéry roľníkov, často úspešných gazdov. Ich rodičia pod nevídaným tlakom štátostrany vstupovali do družstiev.

Vari nesie táto generácia dedičný hriech za to, že sa v osemdesiatych rokoch minulého storočia postarala o sebestačnosť našej krajiny v obilí, mäse, zemiakoch, cukre a ostatných základných potravinách? Bola to generácia hladná po vzdelaní, ktorá s chuťou vyštudovala nitriansku Vysokú školu poľnohospodársku alebo Vysokú školu ekonomickú v Bratislave či veterinu v Košiciach. Z potomkov gazdov, neraz označovaných za kulakov sa stali úspešní manažéri, výskumníci a učitelia. Vtedy sme  pojem manažér nepoznali. Išlo o predsedov, ekonómov, mechanizátorov, agronómov a zootechnikov. To bolo päť kľúčových ľudí v každom družstve. Riadili podniky, ktoré boli často stonásobne väčšie ako hospodárstva ich rodičov. Naskytla sa im profesionálna šanca, aká prichádza raz za čas vyvolaná obrovskými spoločenskými zmenami. Keď som sa ako novinár zoznamoval s ich osudmi, zistil som, že neraz pochádzali z „dobrých“ sedliackych rodín. Ich rodičia často stáli pred voľbou – nemali už majetky, ale ani oni, ani ich deti si nevedeli predstaviť svoj profesionálny život inak, než spojený s prácou na pôde, s pestovaním poľných plodín či s chovom hospodárskych zvierat.

Naznačil si, čo ovplyvnilo tvoj novinársky život, v centre ktorého je slovenské poľnohospodárstvo a potravinárstvo. Mohol by si byť trochu osobný? Ako vyzeralo tvoje detstvo, mladosť?

Prostredie, v ktorom som vyrastal, rozohrávalo od jari do jesene všetky vône zeme, rastlín, zvierat a strojov, ktoré k nej vtedy patrili. Chodieval som s kanvičkou po mlieko do kravína, fascinovaný pozeral ako sa štartuje pásak, podkúvajú kone v kováčni, pamätám si dnes zabudnuté konope aj prvé kombajny. Neboli to SK-3 ani SK-4, ale československé ŽM. Vyrástol som na Šľachtiteľskej stanici v Horných Chlebanoch, ktorú viedol môj otec. Bol synom roľníka z Krakovian pri Piešťanoch, chcel byť pilotom, ale dedo ho poslal na Vyššiu roľnícku školu v Rakoviciach. Dostal umiestenku do Bučian, odtiaľ ho poslali do Semčíc v stredných Čechách k akademikovi Stehlíkovi , aby sa naučil šľachtiť repu. Nemal ani 30 rokov, keď dostal príležitosť viesť čerstvo založenú Šľachtiteľskú stanicu v Horných Chlebanoch. Bol to podnik so 400 hektármi pôdy v okrese Topoľčany, zameraný na šľachtenie a množenie kŕmnej repy, zeleniny, hrachu, pelušky. Od rána do večera som behal po stanici, majeri, laboratóriách, rátal semienka, alebo ,,asistoval“ pri rozboroch kašičiek z kŕmnej repy. Ako štvorročného ma celý deň rodičia hľadali a ja som sa pritom vozil v pásaku s Rudom Dovičínom. Po roku 1967 sa na pozemkoch stanice testovali odrody pšenice zo Sovietskeho zväzu. Ako ôsmak som na váhe zaznamenával každú fúru pšenice od kombajnov. Všetci netrpezlivo čakali, koľko tá ktorá parcela dala. Niektoré „sypali“ aj niečo medzi 5 až 6 tonami po hektári.

Neskôr ako študent v Roľníckych novinách a potom ako elév v Pravde som prešiel desiatky podnikov, ktoré stabilizovali hektárové úrody pšenice na šiestich a špičkové družstvá na siedmich tonách. Po roku 1989 sa v médiách hovorilo, že úrody boli skreslené, zveličené, nadsadené. Politika, isteže preferovala produkciu obilia, za špičkové úrody vyznamenávali družstvá, aj ich predsedov a agronómov. Jedno je však isté, v pestovaní obilnín Slovensko dosiahlo solídnu európsku úroveň a rozsiahly chov ošípaných, okolo 2,5 milióna zvierat sa opieral práve o domácu produkciu zrna.

Nemožno sa tváriť, že všetko vtedy bolo s kostolným riadom, v honbe za obilím sa napríklad rozorávali trávne porasty, niekde namiesto vykázaných krmovín vysiali o pár hektárov viac pšenice, ale to nebol hlavný prúd poľnohospodárov. Ten tvorili poctiví pestovatelia. Nemožno opomenúť rolu slovenského výskumu a vedy – na jednej strane stál akademik Emil Špaldon, ako rektor univerzity a súčasne otec vedecky riadenej výživy a ochrany obilnín a na druhej trio šľachtiteľov Bohumír Kábrt, Melicher Bartalos a Štefan Szamák. Prínos novo vyšľachtených odrôd z dielne týchto šľachtiteľských mágov pre našu ekonomiku bol s odstupom času vyčíslený na 2 miliardy československých korún. Nedá sa inak než s úctou vyjadrovať o práci, ktorú odviedla táto generácia moderných slovenských poľnohospodárov.

Zdá sa teda, že si sa v detstve zoznámil hlavne s rastlinnou výrobou?

Áno, aj, ale vtedy sa poľnohospodárstvo chápalo celostne, ako jednota rastlinnej a živočíšnej výroby. Moji starí rodičia pracovali so zvieratami. Jeden starý otec sa vášnivo staral o kone. Starí rodičia z maminej strany pracovali v družstve v kravíne K – 96. Pamätám si technológiu v týchto maštaliach, často som pomáhal pri kŕmení kráv a napájaní teliatok. Patrím vari k poslednej generácii, ktorá v detstve a mladosti zažila poľnohospodárstvo na vlastnej koži. Doma sa o inom ani nerozprávalo. Nečudo, dedovia chovali, babičky pestovali. S jednou z nich som chodil na rínok do Vrbového predávať zemiaky a uhorky. V nedeľu o trinástej muselo byť ticho, lebo otec počúval rozhlasovú Roľnícku besedu.

Takže si spoznal vtedajšie poľnohospodárstvo, zvonku i znútra. Bolo jednoznačnou voľbou pri výbere tvojho štúdia?

Ako sa to vezme. Nedávno som robil rozhovor s Gyulom Zalabaiom, vynikajúcim šľachtiteľom obilnín zo Solár. Povedal, že ľudský život je jedna náhoda, ale osud aj tak stiahne človeka k prostrediu, z ktorého vzišiel. Súhlasím s ním. Po strednej škole sa mi naskytla príležitosť študovať v zahraničí. Chcel som sa dostať do NDR – do Drážďan. To sa mi nepodarilo, za miesto štúdia mi bola určená Moskva. Mal som záujem o žurnalistiku, ale oni potrebovali obsadiť umenovedu. Dosť dobre som nevedel, čo to obnáša, ale náhle po prílete do Moskvy sa všetko zmenilo. Ešte v ten deň ako padlo ono rozhodnutie, ma poslali polnočným rýchlikom do vtedajšieho Leningradu, dnes Petrohradu. V 3. ročníku sme si vyberali špecializáciu. Keďže som chodil na prázdninovú prax do Roľníckych novín, moja voľba padla na poľnohospodárstvo. Mali sme výborného učiteľa poľnohospodárskych predmetov profesora Guliča. Súčasťou štúdia boli prednášky z literatúry – ruskej aj svetovej. Nečítali sme preto, že sme museli, ale chceli. Do školy v krásnom meste som chodil rád. Bolo to v rokoch 1972 – 1977.

Jožko, keď ťa počúvam, stáva sa mi jasným, prečo si po roku 1989 nenaskočil na vlnu väčšiny médií, ktoré pri informovaní o poľnohospodárstve hľadali iba jeho negatíva. Iste, dôvodom mohlo byť i to, že do roku 1989 bolo vyzdvihovanie úspechov roľníkov v masmédiách akousi povinnou jazdou. Televízne správy začínali pohľadom na prácu kombajnu. Nasledovali reportáže z úspešných podnikov, predstavovanie rekordérov v úrodách či úžitkovosti. No a keď sa zmenil režim, téma poctivo pracujúcich poľnohospodárov sa z médií temer vytratila. Možno nebyť tvojich „srdcom“ písaných článkov, ľudia by na prácu poľnohospodárov boli úplne zabudli.

Nezveličoval by som moju rolu. Mal som šťastie prežiť obdobie veľkých zmien a podať o nich správu, svedectvo. Ale stále je to iba fragment z veľkej mozaiky, do ktorej prispieva novinár. Navyše, nie každý s mojím pohľadom súhlasí. Je pravdou, že počas prvých 12 rokov mojej redaktorskej kariéry malo poľnohospodárstvo zelenú. V našom denníku vzniklo samostatné oddelenie, ktoré sa venovalo len poľnohospodárstvu a potravinárstvu. Precestoval som Slovensko krížom krážom, stretával sa s poľnohospodármi na všetkých úrovniach. Objavil som veľa vzácnych ľudí a neuveriteľné  osudy.

Transformácia poľnohospodárstva po roku 1990 nebola jednoduchá. Za jeden z hlavných problémov, z ktorých sa hlavne živočíšna výroba nedokázala dodnes spamätať, považujem zastavenie toku peňazí na linke prvovýrobca – spracovateľ – obchodník. Za obrovský objem produkcie mäsa a mlieka z tých čias neuvideli poľnohospodári peniaze dodnes. Nemali následne z čoho splácať úvery, mzdy a krachovali. V podnikoch sa na dlhé roky strhol zápas o ich majetkové ovládnutie, ktorý nadlho zatienil pozornosť od samotnej podstaty hospodárenia. Aj v dôsledku rozporuplnej privatizácie sa de facto rozpadol potravinársky priemysel. V dôsledku jednostrannej liberalizácie trhu získavali na ňom prevahu zahraničné výrobky. Patriotizmus, aký pri nákupe potravín už, našťastie, začíname zaznamenávať, vtedy takmer neexistoval. Ľudí lákali pekné, moderné obaly zahraničných výrobkov. Sen o dobrom nakupovaní mnohým splnili obchodné reťazce.

Aj ich pričinením sa začala meniť štruktúra nášho poľnohospodárstva a ani sme nezbadali, zmenila sa aj naša dedina. Stále sme síce vidiecka krajina – typom osídlenia, ale s nejasnou rolou poľnohospodárstva v nej. V priebehu posledných tridsiatich rokov sa zmenila skladba slovenskej spoločnosti, aj na vidieku. Už spomínaný Július Zalabai, čerstvý držiteľ prestížneho vyznamenania od prezidenta republiky za úspechy v šľachtení, si všimol, čo najviac chýba slovenskému poľnohospodárstvu – v širšom zmysle potravinovému hospodárstvu – je to štruktúra, vzájomná previazanosť poľnohospodárstva a potravinárstva. Tá, ktorú sme mali, sa takmer rozpadla a novú sme z najrozličnejších dôvodov nevybudovali. Aj preto máme pasívnu obchodnú bilanciu  v agroobchode.

Teraz sa pozrime na súčasnosť nášho poľnohospodárstva.

Súčasnosť? Pár slovami sa nedá opísať. Všetko je v pohybe. Konštatujeme, že nemáme dosť ľudí ochotných pracovať v poľnohospodárstve. Až príliš sme sa mu vzdialili aj v dedinách. Ale to je celoeurópsky problém. Družstvá už nie sú zamestnávateľmi ani poskytovateľmi ekonomických a sociálnych istôt ako v minulosti. S tým súvisí celková príťažlivosť poľnohospodárstva. Poľnohospodári často hovoria, že za to, čo sa stalo, môže štát, teda doterajšie vlády. Áno, štát mal udržať napríklad aj poľnohospodárske školstvo. No aj poľnohospodári by mali prispieť k obnove poľnohospodárskeho školstva, veď potrebujú mladých, je to v ich životnom záujme. Máme prevažne veľké podniky a tam funguje kontinuita inak ako v rodinnom hospodárstve. Položil si niekto otázku ako dostať do podniku deti traktoristov dnes agromechatronikov, deti ošetrovateľov dobytka, ošípaných? Čo im ponúknuť? Žijeme z noci na ráno. Väčšina stredných škôl zostala vybavením na úrovni 80. rokov. Mnohé školské hospodárstva sa rozpadli, študenti sa učia zručnostiam na zastaranej technike.

Ľahko sa nadáva na štát. Ale štát sú predsa ľudia a ich reprezentantmi politické strany. Tie  rozprávajú o poľnohospodárstve pred voľbami. Teraz, zdá sa, predsa len sa stalo poľnohospodárstvo politickou témou. Prispeli k tomu strata sebestačnosti, potravinové aféry a, žiaľ, hrozná vražda novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice. Otázka dneška  znie: Z čoho začať? Možno z toho, že v čase, keď náš život ovplyvňujú počítače a digitálna technika, pripomenieme spoločnosti, že zdravú výživu ľudí a usporiadanú krajinu môžu zabezpečiť len inteligentné poľnohospodárstvo a potravinárstvo. Jednoducho, že pestovanie rastlín, chov zvierat, spracovanie mlieka, mäsa atď. môže byť a je atraktívne zásluhou toho, že ľudia pracujú jednak s čoraz vzácnejšou živou pôdou a všetkým čo na nej žije, ale aj fantastickými technológiami. Roľník, poľnohospodár, farmár, vstúpil takisto do 21. storočia ako objaviteľ nových možností podnikania na pôde a pritom je stále garantom dobrého života celej spoločnosti. Prečo viac nehovoríme o jedinečnosti profesie, ktorá civilizovala ľudstvo?

Aká nás čaká budúcnosť?

Ak máme radi svoju domovinu, starajme sa o ňu viac. Ak si to osvojíme, musíme sa začať starať viac aj o poľnohospodárstvo. Myslím si, že štruktúra (či skôr neštruktúra) poľnohospodárstva, ktorá vznikla, bude podliehať zmenám. Objavuje sa vrstva nových hospodárov. Otázkou je, s akými predstavami novici prichádzajú – do akej miery romantickými a do akej s realistickými. Celkom prirodzenou otázkou je, či majú pôdu. Slovenský pozemkový fond spravuje okolo 140 tisíc hektárov štátnej pôdy, všetka ostatná z vyše polmilióna hektárov patrí nezisteným vlastníkom.  Komu ju prenajať? Stačí len dobrý úmysel? Samotná pôda a s ňou spojené otázky od pozemkových úprav až po užívanie a vlastníctvo je témou tém.

Slovenská dedina sa veľmi zmenila. Do života vstúpila nová generácia, ktorá má svoje predstavy o stravovaní, ale aj o bývaní na vidieku. Ľudia chcú jesť slovenské potraviny, teda čerstvé, spracované podľa osvedčených receptúr. To je šanca pre poľnohospodárstvo. Vidiečania nemajú problém so založením ovocného sadu či zeleninárskej plantáže pri dedine, lebo nesmrdia, ale vadia im farmy zvierat.

Ako malé deti získajú návyk na vôňu zvierat? Návštevou dvoch pavilónov hmýriacich sa zvieratami raz ročne na Agrokomplexe? Dostať deti do podnikov je kvôli veterinárnym predpisom zložité a reálne tiež maximálne raz či dva razy ročne. Ďalšou veľmi významnou vecou je, ako zmeniť štruktúru veľkých podnikov. Napríklad v tom, aby bola pestrejšia rastlinná no aj živočíšna výroba. Myslím si, že dozrel čas na poctivú diskusiu o prítomnosti a budúcnosti slovenského poľnohospodárstva a potravinárstva. Nemali by v nej dominovať vášne, len vášeň k tomu ako chytiť druhý dych. Potrebujeme lepšie spoznať názory generácie dvadsiatnikov, tridsiatnikov, štyridsiatnikov, ako aj názory ich otcov, vyhodnotiť ich a najmä vytvoriť program akceptovaný naprieč všetkými politickými stranami. Často sa zaklíname zodpovednosťou voči deťom. Ak majú žiť v krajine, ktorá im zabezpečí zdravé jedlo z vlastných zdrojov, je najvyšší čas konať.