Zadajte hľadaný výraz

Rozhovory Zaujímavosti

Nedarí sa odstraňovať extrémnu chudobu a hlad

Nedarí sa odstraňovať extrémnu chudobu a hlad
insert_photoarchív polnoinfo.sk

Skrátený prepis referátu, ktorý predniesla Mária Kadlečíková, riaditeľka regionálnej kancelárie FAO pre Európu a strednú Áziu, počas Svetového dňa potravín vzbudil u našich čitateľov enormný záujem. Preto sme sa rozhodli ponúknuť Vám rozhovor s touto významnou odborníčkou nie len na tému hladu vo svete, ale aj o rezervách svetového pôdohospodárstva, potravinovej bezpečnosti a biopalivách.

Právo na potraviny je jedným zo základných ľudských práv Charty OSN. Napriek tomu každú siedmu sekundu umiera na svete dieťa od podvýživy. Svetová Banka a OSN definujú ako hranicu chudoby príjem nižší ako dva doláre na deň. Z takejto sumy žije takmer polovica ľudí na Zemi.
Aby boli informácie kompletné, treba dodať, že jeden dolár na deň predstavuje hranicu takzvanej extrémnej chudoby – chudoby, ktorá zabíja. Kým vlani FAO – Organizácia pre výživu a poľnohospodárstvo k 16. októbru, ktorý je Svetovým dňom potravín pred rokom uvádzalo, že na svete hladuje 852 miliónov ľudí, tak dnes je ich o 100 miliónov viac. Nedarí sa plniť závery Svetového potravinového summitu z roku 1996, že do roku 2015 sa počet hladujúcich zníži na polovicu. Prečo sa závery summitu aj rôzne podporné programy míňajú účinku? Prečo namiesto znižovania počet hladujúcich rastie? Riaditeľka regionálnej kancelárie FAO pre Európu a strednú Áziu so sídlom v Budapešti Mária Kadlečíková tvrdí:

„Svet ignoruje poľnohospodárstvo a investície do výroby potravín. Pritom je na svete toľko pôdy, že by mohla uživiť až 12 miliárd ľudí bez toho, aby sa ubližovalo životnému prostrediu. Dnes sa odhaduje, že do roku 2050 by na našej planéte malo žiť 9 miliárd ľudí.“

FAO, najväčšia špecializovaná organizácia OSN vznikla v roku 1945. Vaša spolupráca s touto organizáciou začala v rokoch 1993-1997, keď ste v Ríme vykonávali funkciu Stálej zástupkyne Slovenska. V budapeštianskom sídle pracujete od roku 2002 a rok ste riaditeľkou FAO pre Európu a strednú Áziu. Čím vás táto organizácia, združujúca 189 krajín sveta priťahuje?

Vždy ma lákalo pomáhať druhým, slabším, ľuďom nachádzajúcim sa v núdzi. FAO poskytuje projekty technickej pomoci pre krajiny, ktoré sa nachádzajú často v krízovej situácii. V mnohých krajinách práve vďaka FAO prijali niektoré zákony týkajúce sa poľnohospodárstva alebo potravinárskej legislatívy a tieto krajiny začali budovať inštitúcie, ktoré im umožňujú dorábať kvalitné potraviny. Je úžasné sledovať, ako si v krajine, ktorá si nedokázala vyrobiť potraviny a bola odkázaná na potravinovú pomoc, dnes dokážu poradiť s vlastnou potravinovou bezpečnosťou základných potravín. Podotýkam však, že nikdy to nie je jednorazová akcia, ale súbeh viacerých projektov, ktorých realizácia si vyžaduje minimálne šesť rokov.

Donedávna sa stále hovorilo, že najproblematickejšou oblasťou na svete je Afrika. Dnes však aj FAO zmenilo rétoriku, lebo k problematickým krajinám priradilo už aj strednú Áziu, Oceániu a iné regióny sveta.
Aj dnes sa vo FAO sa objavujú názory, že Európa a stredná Ázia nie sú problematickými regiónmi. Na druhej strane sa však vytvorila subregionálna kancelária FAO pre strednú Áziu. Tým sa vlastne rešpektuje to, že v strednej Ázii sú síce veľké možnosti na poľnohospodárstvo, ale nie sú využité. Napríklad v bývalých krajinách Sovietskeho zväzu sa nevyužíva 23 miliónov hektárov poľnohospodárskej pôdy. Ak by sa len 15 miliónov hektárov vrátilo do produkcie, mohlo by to významne prispieť k vyriešeniu hladu vo svete. Najmä k zníženiu cien potravín, predovšetkým pšenice.

Často cestujete práve do strednej Ázie, najmä do krajín bývalého Sovietskeho zväzu. Aké projekty tam realizujete?
Napríklad v Arménsku sa už dlhšie pasujú s nákazovými situáciami a zdravím hospodárskych zvierat. Ešte pred niekoľkými rokmi tam bola problémom slintačka a krívačka, dnes to je mimoriadne nebezpečný africký mor, ale aj brucelóza – ochorenie reprodukčných orgánov zvierat. Máme početné projekty na odstránenie týchto chorôb a na ozdravenie chovov hospodárskych zvierat. Najmä brucelóza je pre ľudí mimoriadne nebezpečná, spôsobuje horúčkovité ochorenia a bolesti kĺbov. Tento problém riešime prostredníctvom spoločného projektu financovaného talianskou vládou. V Arménsku sa prostredníctvom projektov FAO podporovaných gréckou vládou budujú napríklad bitúnky, zakladajú sa laboratóriá, ktoré zodpovedajú medzinárodným fytosanitárnym štandardom. To všetko je dôležité preto, aby sa mohlo Arménsko zapojiť do obchodu s potravinami či agrárnymi komoditami s Európskou úniou. Bez dodržiavania zásad štandardov kvality a bezpečnosti by to nebolo možné. Ďalšie projekty sa týkajú núdzových situácií, medzi ne patrí aj problém vysokých cien potravín, najmä obilnín. Keďže by roľníci nemohli založiť novú úrodu obilia, FAO poskytlo Arménsku finančné prostriedky na osivá pšenice, priemyselné hnojivá a na pohonné látky. Ďalší projekt sa bude zameriavať na zakladanie inštitúcií trhu, ktoré budú monitorovať vývoj cien a zásob potravín na domácom, ale aj zahraničnom trhu.

Kto tieto projekty pomoci financuje?
Sú to prostriedky z rozpočtu FAO, ktorý tvoria členské štáty. Ale niektoré krajiny, ba aj EÚ samostatne prispievajú na niektoré projekty. V prípade chorôb hospodárskych zvierat, ktoré som spomínala, majú krajiny ba aj samotná EÚ záujem, aby sa tieto nákazlivé choroby nerozšírili do Európy. Prostriedky získavame aj z mimorozpočtových zdrojov. To sú tie, ktoré poskytne niektorá krajina pri riešení konkrétneho problému prostredníctvom FAO. Napríklad Rakúsko vyčlenilo financie na zmiernenie následkov rozsiahlych povodní, ktoré postihli v lete Moldavsko. Táto krajina však poskytuje podporu aj na zmiernenie následkov dopadu vysokých cien potravín.

Svetový potravinový summit v roku 1996 vyhlásil, že do roku 2015 by sa mal počet hladujúcich vo svete znížiť na polovicu. Počet ľudí, ktorí nemajú šancu denne si zabezpečiť ani minimálnu výživovú hranicu však rastie (2200 kilokalórií na jedného obyvateľa je minimálna hranica). Neplnia sa teda predsavzatia. Je za to vôbec niekto zodpovedný?
Väčšina obyvateľov subsaharskej Afriky nemá prístup ani k 1700 kilokalóriám denne. Na potravinovom summite v roku 1996 ale aj v roku 2002 sa upozorňovalo, že ak sa investície do poľnohospodárstva nezvýšia, ak sa rezort produkujúci potraviny bude naďalej ignorovať, tak dôjde k svetovej potravinovej kríze. O tom, aby sa situácia zlepšovala, mohli rozhodovať len politici. Ukázalo sa, že politici nemali záujem na zvyšovaní investícií do poľnohospodárstva. Spoliehali sa na to, že potraviny sú lacné a dajú sa bez problémov doviezť z iných kontinentov.

Ako keby ste hovorili o Slovensku…

… nehovorím len o Slovensku. Podobný prístup je v celom svete. Pravda, aj na Slovensku niektorí politici radi zdôrazňovali, že potraviny dovezené zo zahraničia sú lacnejšie v porovnaní s ich výraznou domácou podporou. Faktom je, že cena dovážaného chleba je zo začiatku lačnejšia ako krajec toho domáceho, ale toto platí iba do momentu, pokiaľ sa krajina nestane závislou na dovoze potravín. Takže fakt je ten, že investície do poľnohospodárstva sa ignorovali. Rovnako sa neinvestovalo do výskumu ani do vzdelávania. Naopak, začali sa najmä v postkomunistických krajinách rušiť stredné odborné učilištia poľnohospodárske. V niektorých krajinách už ani neexistujú. Bývalé poľnohospodárske fakulty sa snažia dokonca vo svojich názvoch zďaleka obísť slová súvisiace s poľnohospodárskou výrobou. FAO už vlastne od roku 1996 upozorňovalo na tieto problémy. Nabaľovali sa, ale nič sa neriešilo. Vlani v decembri už FAO spustilo projekt na riešenie vysokých cien potravín. Ešte stále si nikto nevšímal, že vo svete je problém a hrozí potravinová kríza. Až v marci, apríli tohto roka zaznamenali rozvinuté ekonomiky nárast cien potravín v porovnaní s rovnakým obdobím 2007. Vo vyspelých krajinách sa ceny potravín zvýšili o 15% a ceny chleba vzrástli až o 25%. V niektorých západoeurópskych krajinách prestali ľudia kupovať mliečne výrobky. V Afrike sa mnohým ľudom dostáva iba krajec chleba na deň. Aj to nie všetkým. Médiá, nie politici, začali biť na poplach. Vtedy sa ukázalo, že prakticky neexistujú žiadne rezervy obilnín.

Aj preto FAO zorganizovalo v júni tohto roku potravinovú konferenciu v Ríme?

Áno. Mala to byť konferencia, na ktorej sa mali hlavy štátov dohodnúť, ako riešiť potravinovú krízu. Konferencia však prerástla do summitu (schôdzka štátnikov na najvyššej úrovni) . De jure to nebol síce potravinový summit, de facto však áno. Na summite bolo 181 krajín, z toho 43 reprezentovali najvyššie hlavy štátov alebo premiéri, 100 krajín zastupovali ministri zahraničných vecí, alebo poľnohospodárstva. Na summite bolo 5159 ľudí a 1 300 novinárov. Nikdy doteraz nebolo toľko novinárov na podujatí, ktoré sa zaoberalo potravinami. Úspechom summitu je zhoda politikov na tom, že treba investovať do poľnohospodárstva, do výskumu aj vzdelávania. Mnohé vyspelé krajiny sa zaviazali riešiť túto krízu výraznými finančnými vstupmi ako napríklad Španielsko, Francúzsko, či Rakúsko, ktoré prispieva 3 a pol miliónom EUR na riešenie týchto problémov prostredníctvom FAO alebo Svetového potravinového programu.

EÚ ale aj Svetová banka však tvrdia , že potravinovú krízu majú na svedomí energetické plodiny. Presnejšie – výroba biopalív z obilia či kukurice. Je to také jednoznačné?

Júnový summit povedal, že treba prísne prehodnotiť bilancie svetových zásob obilia, kukurice, ba aj ryže, ale aj potreby sveta na výživu najmä z hľadiska vývoja populácie. Počíta sa totiž s tým, že do roku 2050 bude na svete až 9 miliárd ľudí. Pritom naša planéta je schopná uživiť aj viac, dokonca 12 miliárd ľudí bez toho, aby sa ubližovalo životnému prostrediu. Preto treba prehodnotiť, čo sa bude pestovať a na čo využívať. Júnový potravinový summit nehovoril o zákaze výroby biopalív a bioenergií. Poukázal však na to, že poľnohospodárstvo je aj zdrojom rôznych odpadov zo živočíšnej aj rastlinnej výroby. Malo by sa teda pristúpiť k produkcii biopalív a bioenergií druhej generácie. Odporučil sa sústrediť na využitie odpadov z poľnohospodárstva.

Prečo niektoré krajiny neberú vážne závery potravinových summitov?
Potraviny sú vlastne politickou zbraňou. Rovnako zabíjajú, ako zbrane hromadného ničenia. Pretože, ak ich je nedostatok, ľudia umierajú od hladu. Najprv sa však vytvára sociálna nespokojnosť, ktorá vedie k spoločenským konfliktom v rámci jednej krajiny, ale aj medzi viacerými štátmi. Dochádza k vojnovým konfliktom. Dnes sú už známe krajiny aj spoločnosti, ktoré na jednej strane poskytujú zbrane a vzápätí prichádzajú s potravinovou pomocou k ľuďom, ktorých postihol vojnový konflikt. Ale známa je aj iná stratégia. Vyspelé krajiny s dostatkom potravín presviedčajú menej vyspelé štáty, že sa nemusia venovať poľnohospodárstvu, lebo im dodajú lacné potraviny. Pritom sami dotujú a vysoko podporujú produkciu aj export potravín. A tým likvidujú poľnohospodárstvo a pracovné príležitosti v menej vyspelých štátoch. Bolo obdobie keď aj my sme sa nechali presvedčiť a zabudli sme na vlastnú potravinovú bezpečnosť. To najdôležitejšie čo politici a nositelia strategických rozhodnutí v rámci ekonomík jednotlivých krajín musia pochopiť je ,že najlačnejšie potraviny sú tie, ktoré sú vyrobene doma.

Autor článku: Soňa Ludvighová – polnoinfo.sk
Zdroj obrázku: archív polnoinfo.sk

Odber nových článkov na e-mail

Máte záujem stať sa pravidelným odoberateľom článkov z portálu poľnoinfo.sk? 1523 čitateľov od nás dostáva čerstvé informácie priamo na email každé ráno. Nečakajte a pridajte sa k nim aj vy.

0 0 hlasov
Hodnotenie článku
Odoberať komentáre k tomuto článku
Upozorniť ma
guest
0 Komentárov
Inline Feedbacks
View all comments