Poľnohospodárstvo Slovenska bolo položené na oltár ako obeť nášho vstupu do Európskej únie.

Je to cena, ktorú sme dobrovoľne zaplatili za to, že nás ešte Európa prijala na predvstupové rozhovory potom, ako sa skončila vláda Vladimíra Mečiara, ktorý bol pre úniu neakceptovateľný. Písal sa už rok 2002, keď Európska Komisia oficiálne odporučila prijať Slovensko do EÚ v roku 2004. Takže zostávali iba 2 roky na všetky prípravy, rokovania a doťahovanie podmienok, aby Slovensko, spolu s ostatnými deviatimi krajinami, mohlo 1.mája 2004 rozšíriť Európsku úniu. Podmienky prijatia boli predmetom rokovaní vo všetkých rezortoch, pričom pravicová vláda a liberálni ekonómovia dávali prednosť významnejším odvetviam, ktoré predstavovali väčšie percento v rámci tvorby národného HDP, ako bolo poľnohospodárstvo – vtedy so sotva 4%. Možno je to logické a priority boli zvolené racionálne, no zrejme si vtedy nikto neuvedomil charakter našej krajiny, ktorá bola oddávna označovaná za „vidiecku“, či „poľnohospodársku“. Napokon, ani z priemyslu, dopravy, či iných odvetví nám tu mnoho na konci milénia nezostalo…

Za naše prístupové rokovania zodpovedal a napokon aj Zmluvu SR o pristúpení podpisoval Ján Figeľ (KDH), ako vtedajší štátny tajomník ministerstva zahraničných vecí SR. A ako je známe, už za pôsobenia Jána Čarnogurského, bývalého predsedu KDH a vlády SR v porevolučných rokoch, sa začalo s rozpadom poľnohospodárskeho sektora. Teda najmä s rozpadom veľkých subjektov a družstiev, keďže sa začali uplatňovať vlastnícke práva fyzických osôb k pôde. No mnohí jednotlivci, aj keď sa s počiatočnou vervou vrhli obhospodarovať to starorodičovské, čoskoro zistili, čo je to každodenná drina na poli a svoju dedovizeň nechávali často opustenú a spustnutú. Až na pár výnimiek. Nepodaril sa tak idealistický návrat k zašlej ére gazdov, či maloroľníkov s jednou kravkou, z pred 100 rokov. No naštartovaný proces reštrukturalizácie poľnohospodárskych podnikov na Slovensku sa rozbehol a zatiaľ sa nedočkal šťastného konca…

Dovolím si povedať, že naša poľnohospodárska veľkovýroba bola začiatkom deväťdesiatych rokov 20. storočia už na takej úrovni, s vysokým podielom mechanizácie i automatizácie, aj vďaka rozvinutému výskumu a vysokoškolskému vzdelávaniu, že sa nás ostatné krajiny báli, a preto museli vymyslieť niečo, čo im pomôže znížiť konkurenciu na našom trhu, na ktorý sa chceli dostať so svojimi výrobkami. Spoločná poľnohospodárska politika sa stala nástrojom. V skratke – táto politika vznikla krátko po založení Európskeho hospodárskeho spoločenstva koncom 50.-tych rokov, najmä preto, aby zabezpečila dostatok potravinových zdrojov pre obyvateľov Európy po II. svetovej vojne. Farmári boli podporovaní, vnútorný trh bol chránený pred lacnejšími dovozmi, a tak sa už zakrátko – v osemdesiatych rokoch 20.storočia museli riešiť prebytky. Najskôr sa vykupovali zásoby do intervenčných skladov – obilie, maslo, sušené mlieko, či mrazené mäso. No keď už aj tieto množstvá príliš zaťažovali spoločný rozpočet, museli prísť reformy politické. A tak sa zaviedli limity a okrem iného aj pojem „set-aside“ – určitá časť ornej pôdy (min. 10%) sa nesmela využívať na produkciu plodín pre ľudskú, ani živočíšnu spotrebu. Postupne sa znižovali ceny pre intervenčný nákup. Zaviedli sa podpory vývozu. A tiež sa postupne znižovali, alebo až odstraňovali výrobné kvóty, napr. na víno, či na mlieko. Všetko by mal vyriešiť „voľný trh“. Toto by mohlo platiť, ak by sme hovorili o skrutkách, či iných priemyselných výrobkoch, ktorých výrobu možno zregulovať nastavením lisu v hale v priebehu piatich minút. No poľnohospodárstvo je „priemysel“ pod holým nebom a farmár si môže svoju produkciu naplánovať iba veľmi zhruba a približne a musí si na ňu riadne počkať.

Magické rozšírenie

Pre dovtedy nebývalo veľké rozšírenie Európskej únie o 10 nových členských krajín sa tiež museli vymyslieť zvláštne pravidlá. Otváral sa veľký a nenasýtený trh, no zároveň bolo vo väčšine týchto nových členov rozvinuté poľnohospodárstvo a potravinársky spracovateľský priemysel. Hľadala sa stratégia a ako obvykle – pomohlo zamerať sa na človeka – občana – jednotlivca. Čo mali však ľudia v týchto krajinách spoločné? Za sebou roky komunistickej ideológie, zvyky podriadenosti, bezvýznamnosti, veľký hlad po luxuse a najmä určitá „malosť“ vo vlastnej sebaúcte a hrdosti. Na toto sa spoľahli naši „západní spojenci“, keď sa pripravovali na vzájomné otvorenie si hraníc. Národ ako taký nemal veľkú súdržnosť a jednotlivci boli ľahko korumpovateľní. Takto sa pomerne rýchlo podarilo dostať kamkoľvek v štátnych, či súkromných organizáciách. Ďalší krok – skúpiť a znížiť produkciu v cukrovaroch, pivovaroch, mliekarňach, konzervárňach, liehovaroch… Nebolo zrazu treba toľko vyrábať, pestovať. Poľnohospodári sa dali učičíkať ľahko nadobudnutými prostriedkami. Dokonca sa ani nebolo nutné trápiť s nejakou výrobou! Peniaze prišli aj tak.

Ale aké peniaze?

Už v predvstupových rokovaniach sa dohadovali podmienky poskytovania podpôr z európskych zdrojov. V roku 2004 – v roku vstupu, mali dostať poľnohospodári iba 25% z priamych platieb vychádzajúc z priemeru podpôr u svojich kolegov v „Západnej Európe“. Postupne sa toto percento malo zvyšovať, po 10%, resp. 5% až napokon sa výška priamych platieb mala dorovnať v roku 2014, resp. 2011. Zdalo sa to byť pomerne krátke obdobie. Ale dnes sme v roku 2016 a o žiadnych „rovnakých podmienkach“ v rámci podpôr EÚ pre poľnohospodárov nemôže byť ani reči!
Je zaujímavé, prečo Európska Komisia, inak taká dôsledná v najrôznejších štatistikách, nezverejňuje informácie o výške a forme podpôr pre poľnohospodárstvo v rôznych krajinách EÚ. Ak by to urobila, došlo by sa totiž na to, že o nejakej jednotnej a všeobecne platnej „Spoločnej poľnohospodárskej politike“ sa tu absolútne nedá hovoriť. Pre každý štát fungujú totiž rôzne výnimky a odchýlky, ktoré sa im podarilo vyrokovať (rozumej nie zadarmo „vylobovať“) šikovným národným expertom, alebo zástupcom veľkých firiem hájacim svoje obchodné záujmy. Zistilo by sa aj, že francúzski, či nemeckí, alebo hoci aj holandskí farmári majú neporovnateľné finančné výhody oproti iným krajinám – najmä tým z „východného bloku“. A to by mohlo spôsobiť nespokojnosť a demonštrácie. Brusel už neraz zažil nahnevaných farmárov z celej únie, no za oknami vysokých presklených budov Komisie sa úradníčkom nemohlo predsa nič stať… A napokon si myslím, že v skutočnosti v Bruseli nikdy nemali v úmysle tento pôvodný scenár „vyrovnávania“ dodržať.

Lebo medzičasom sa legislatívne podmienky menili. Slovenská vláda na začiatku schválila uplatňovanie systému jednoduchej platby na plochu („Single Area Payment System“ – tzv. SAPS), najmä preto, že Slovensko nestihlo do dňa vstupu pripraviť a spustiť integrovaný administratívny a kontrolný systém („Integrated Administrative and Control System“ – tzv. IACS), s pomocou ktorého mala mať únia prehľad o platbách a prípadných nedostatkoch. Tento prístup znamenal katastrofu – ďalší klinec do rakvy, pretože slovenský farmár si uvedomil, že peniaze možno získať ľahko aj bez práce. Stačilo dva razy do roka pokosiť, alebo pomulčovať plochy. Síce to pomohlo oddeliť „zrno od pliev“ a v rezorte zostali len tí, ktorí to robiť naozaj chceli, no zároveň to urýchlilo skazu a rozpredávanie slovenskej pôdy do zahraničných rúk (aj keď nepriamo, lebo sa narýchlo prijal nejaký zákon, ktorý to obmedzoval na prechodné obdobie predávať hneď a priamo). No únia na tento cieľ – nákup slovenskej pôdy cudzincami nezabudla a ďalej ho tvrdo presadzuje.

Taktika minimalizácie rizík

Navyše, pre Slovensko, podobne ako pre ostatných 9 „šťastlivcov“ pristupujúcich v roku 2004, sa pred vstupom ustanovilo referenčné (t.j. odrazové) obdobie rokov 1995-1999. Toto obdobie však bolo, aspoň pre Slovensko, najhoršie čo sa týka poľnohospodárskej produkcie. Napriek tomu, práve na základe údajov z týchto rokov, nám EÚ stanovila výrobné limity a kvóty, ktoré sme nesmeli prekročiť. Už to samo o sebe bolo ponižujúce a naznačovalo, kam nás chce únia dostať.

Čo nasledovalo? Likvidácia produkcie domácej zeleniny a ovocia – lebo veď sa doviezlo lacnejšie (spomínate si na zaorávanie celého poľa už hotovej zrelej kapusty?). Dostávalo sa k nám najmä ovocie z Poľska, kde si dokázali s EÚ vyrokovať lepšie podmienky pre domácich pestovateľov. Vyklčovali sa vinohrady, ovocné sady – lebo za to boli peniaze z EÚ. No nové nám už nedovolili vysadiť (obmedzovala nás výrobná kvóta). Načo pestovať cukrovú repu, keď z piatich cukrovarov zostali sotva dva pre celé Slovensko? Zemiaky tiež prestali byť rentabilné, lacnejšie sa doviezli z Maroka, či Alžírska. Znižovali sa počty dojníc, ovčích stád, ošípaných aj hydiny. Výkupné ceny zrazu tlačili nadol odberatelia – obchodníci a cez nich aj spracovatelia potravín, ktorí sa usilovali splniť zadanie „len za takúto cenu to od vás kúpime a predáme v našom supermarkete“. Nutne sa musela znížiť kvalita výrobkov, pretože s vyšším obsahom mäsa by sa tie párky jednoducho nepodarilo predať. Obchodných reťazcov pribúdalo a každý sa snažil pritiahnuť spotrebiteľa akciovými cenami, lákavými výrobkami v pekných obaloch, v ktorých sa neraz ukrýval skôr odpad. Predtým by sme to nejedli. Teraz – s nízkymi platmi, sme sa išli potĺcť za lacnými klobásami, chlebom, jogurtom zo srvátky a modifikovaného škrobu… No slovenským poľnohospodárom a potravinárom nenapadlo spojiť posledné zvyšky síl a zjednotiť sa proti tejto pliage. Bolo by to príliš náročné? Nákladné? Vyžadovalo by to rozmýšľanie…? Znovu sa dostávame k jednej z charakteristík „Slováka“, ktorú stačilo využiť v tomto taktizovaní – nedokážeme sa zjednotiť, žiadne dohody (ani ústne, ani písané) pre nás neplatia a vždy je nám bližšia košeľa ako kabát…

Čie záujmy sú na Slovensku podstatné?

Toto všetko sa dialo s tichým súhlasom vlád Slovenskej republiky. Všetkých porevolučných. Príchod zahraničného kapitálu do slovenských podnikov dokonca vítali. Nebrali do úvahy, že novému majiteľovi figu záleží na zamestnancoch, či na zdraví obyvateľstva tohto postkomunistického štátu, ale chce mať zisk, chce predávať, a to za každú cenu. Prípadne že chce len vyťažiť, čo sa dá, rozpredať majetok a podnik následne zavrieť. Kto dnes dokáže definovať, čo je to „slovenský výrobok“? Kto dnes garantuje, že mlieko dodané na trh pod značkou Ra*o je naozaj zo Slovenska, keď podnik má v rukách nemecký gigant Meggle? Príchod toľkých obchodných sietí do takejto malej krajiny už sám o sebe naznačuje, ako zle to tu s nami vyzerá. Na západe si totiž držia a aj spotrebitelia uprednostňujú radšej malé špecializované obchodíky. Moja známa v Ríme má dokonca svojho „rodinného“ mäsiara. U nás každú stavbu aj toho najmenšieho obchodu si reťazce nechávajú zaplatiť domácimi dodávateľmi – cez rôzne vymyslené poplatky a marže, absolútne iracionálne! V žiadnom prípade neprídu o svoje zisky. A národ naďalej kupuje lacné „krmivo“, ktorým sa živí a zdravotný stav ide rapídne dolu. Komu na tom záleží? Aj známy britský kuchár Jamie Oliver už pochopil, že nezdravá strava môže za 60% úmrtí a ľudia musia jesť zdravo, aby dokázali premýšľať. Robí preto celosvetové kampane a už sa mu aj čosi podarilo dosiahnuť – napríklad britská vláda zaviedla osobitnú daň od sladených nápojov. Kto sa postará o slovenský národ..?

Kto obhajuje EÚ?

Ak mi teraz odpoviete, že z Únie k nám predsa prúdia milióny cez rôzne projekty, že sa zveľaďujú obce a vidiek, stavajú sa cesty a mosty – dovoľte mi jednu paralelu, ktorá mi napadá: v štyridsiatych rokoch 20.storočia sa stavali v Slovenskom štáte (ale aj v Poľsku a inde) cesty z nemeckých peňazí – v rámci prípravy na Hitlerov útočný „plán Barbarossa“… Aj keď na Slovensku to s peniazmi z únie funguje predsa len trochu inak – z balíka sa ulieva do viacerých súkromných vreciek. Taktiež vo všeobecnosti platí zásada, že prostriedky musíte najskôr dať z vlastných zdrojov a EÚ vám po ukončení projektu vráti nejakú časť (pravda ak budú dodržané všetky podmienky, čo je často tá najťažšia úloha, ktorá stojí najviac nervov). Ak vám teda treba viac peňazí, zvyčajne sa obrátite na banku a požiadate o úver (banky na Slovensku sú v rukách zahraničných spoločností). Ak budete mať šťastie a peniaze vám banka požičia (samozrejme s úrokom, aby zarobila), môžete si kúpiť stroj, alebo objednať služby a práce. Ak aj pre dodávateľskú spoločnosť pracujú nejakí Slováci, aj tí potrebujú technológie, stroje a zariadenia. Tie sa k nám dostávajú zo zahraničia, keďže sa u nás nevyrábajú (peniaze idú opäť k západným majiteľom). Kto z takýchto projektov profituje najviac?

Iste, naše členstvo v Európskej únii má svoje ekonomické, politické a bezpečnostné dôvody. Ja hovorím o podmienkach nášho členstva, ktoré je nutné zmeniť a to čím skôr. Nemenej významným dôvodom je totiž aj zdravá výživa obyvateľstva. Aby všetky ostatné dôvody mali zmysel, štát musí mať svoj národ. Čo tomuto národu zostalo po 12 rokoch od vstupu Slovenska do EÚ? Poľnohospodárstvo zdevastované, pôda zničená alebo sa rozpredáva, produkcie zdecimované, hodnoty rozkradnuté, ľudia sklamaní a demotivovaní, lesy vydrancované, národ chorý, blbý… Prepáčte, ale kde sú všetci tí vzdelaní a múdri ľudia? Nedávno som čítala o kríze vedy, ktorá nedokáže dať odpovede na závažné otázky doby. Ryba však vždy smrdí od hlavy… Otázka „komu záleží na slovenskom národe a krajine?“ by mala nájsť svoju odpoveď a riešenie čo najskôr. Pretože inak budú mladí Slováci odpovedať na túto: „kto by tu chcel zostať a nebodaj zostarnúť?“

Všetky cesty vedú do Bruselu

Je trestuhodné, ako málo si uvedomujeme, kto tu vlastne formuje naše podnikateľské prostredie. Pripadajú mi smiešne (no smejem sa cez slzy) všetky iniciatívy a vyhlásenia novodošlých ministrov, ktorí chcú „zvýšiť podiel slovenských potravín na pultoch“, alebo kampane za vyššiu spotrebu slovenského mlieka. Vážení, spamätajte sa! Otvorte oči a uvedomte si, koľká bije! Radšej všetky tie peniaze investujte do skúsených, rozhľadených a charakterovo pevných ľudí, ktorí budú lobovať za Slovensko v Bruseli! Slovenská poľnohospodárska a potravinárska samospráva sa už roky usiluje vysielať odborníkov z praxe na rokovania celoeurópskych organizácií farmárov a družstiev COPA/COGECA, ktoré tiež rozhodujú o celoeurópskej legislatíve. O biede tohto úsilia by sa dal napísať osobitný článok. Ochotných odborníkov je málo (česť výnimkám!), peňazí ešte menej. Spolupráca so štátnymi organizáciami stále pokrivkáva, a tak vlastne nie je takmer nikto, kto stratí v Bruseli slovo za slovenských poľnohospodárov. Navyše sami o sebe by nedokázali nič, preto musia svoje sily spájať so zástupcami ostatných krajín, a to si vyžaduje nielen znalosť jazykov, perfektnú odbornú prípravu, diplomatické schopnosti, ale aj ďalšie financie. Je možné, že bruselskí páni kalkulovali aj s tým, že nové členské štáty nebudú mať prostriedky, vyškolených vyjednávačov, schopných diplomatov s jasnými cieľmi a stratégiou? A že sa budú dlhé roky iba prizerať a učiť? Ak by aj z tohto procesu neprofitovali zasa iba belgickí hotelieri, prepravcovia, hostinskí, služby a ďalší, povedala by som, že im na nás vlastne vôbec nezáleží. Ale niekomu by malo…

Sami sebe

Zamyslime sa – o čom nás učí história? Obvykle sa dejiny pohli vždy potom, keď sa jazýček na váhach rozkolísal a keď sa spoločnosť začala extrémne rozdeľovať na tých „rovných a rovnejších“. Nerovnosť podmienok v rámci jedného veľkého zoskupenia rôznych štátov (rôznych čo sa týka histórie, priorít, naturelu), nemôže predsa z dlhodobého hľadiska priniesť nič dobré, nič životaschopné, nič trvaloudržateľné! Prečo tu hovoríme o jednotnom trhu, s voľným pohybom tovarov a služieb, kapitálu a osôb, keď to v Európskej únii vlastne vôbec takto nefunguje?!

Slováci, uvedomme si, čo je naše bohatstvo a v čom je naša sila a začnime si už konečne vážiť sami seba a milovať svoju krajinu, lebo inú mať nebudeme! Ako to dnes rozmýšľame? Užijeme si z dnešným peňazí a čo zanecháte svojim deťom? Alebo ich radšej presťahujete do Rakúska, či ďalej na Západ, za lepším životom, lepšími perspektívami? Všetci??? Je vlastne zázrakom, že na Slovensku ešte zostali nejakí poľnohospodári ochotní zotrvať v tomto rezorte. Možno aj EÚ sa čuduje, akí sme vytrvalí. Ešte nás nedostala celkom na kolená, no nebude jej to už dlho trvať. Neviem, čo tu zostane na koniec.. asi iba luxusné horské rezorty, golfové ihriská a poľovačky pre bohatých „západniarov“, ktorí sem budú chodiť na dovolenky.

Priala by som si, aby moje myšlienky vyprovokovali všetkých tých, ktorí s tým dokážu, z moci im zverenej, pohnúť. A aby si Slováci uvedomili, že sme riadnym členom Európskej únie a máme svoje práva. Neviem, dokedy sa ešte podarí udržať túto vládnu politiku – totiž mať v krajine lacnú pracovnú silu, ktorá bude priťahovať investorov zo západu. No nie je to trvaloudržateľná taktika. A už vôbec nie národná stratégia. Ak nám niekto zabije kravu, ktorá nás živila, má za cieľ zabiť aj náš národ…

Prosím, uvedomme si, že v našej krajine máme jedinečné bohatstvo, dobrých ľudí a slávnu históriu. Vezmime rozum do hrsti, zamerajme svoje úsilie správnym smerom, podporujme rozvoj cestovného ruchu, talenty a myšlienky, umenie a šport. Rozvíjajme komunitnú spoluprácu rodín s farmármi. Dokážme, že sme plnohodnotným národom, ktorý si zaslúži férový prístup a úctu. Nedajme sa večne iba zotročovať – jedno či cudzím, alebo domácim pánom. Zodvihnime hlavy, Slováci!

P.S.: rozmýšľam, prečo to nikto nepovie na plné ústa? Prečo to ešte nikto nikde nahlas nevyslovil? Ach, chápem, každý v tom má svoje záujmy a môže byť „postihnutý“ nepriazňou kompetentných, ktorí prideľujú financie. No myslím, že mne nehrozí nič, a preto si dovoľujem povedať to. Možno aj za vás…