Pokiaľ dnes poľnohospodári predávajú mlieko za necelých 33-centov za kilogram, tak ešte pred dvadsiatimi rokmi bola vyhláškou ministerstva financií stanovená minimálna cena vo výške 9,30-korún za kilogram. Nákupná cena mlieka sa za desaťročia takmer nezmenila. Náklady na mzdy, nové technológie, alebo naftu pritom výrazne rastú.

Napríklad pri mzdách Zelená správa z roku 2001 konštatuje, že priemerný plat v agrorezorte dosahuje 9 842-korún. Jednoduchým prepočtom konverzným kurzom na aktuálnu menu hovoríme o sume necelých 330-eur. Samozrejme, tento výpočet nie je na porovnanie nákladov úplne ideálny. V danom prípade ale porovnávame výnosy za kilogram mlieka, ktoré sa za dve desaťročia takmer nezmenili a mzdy, ktoré podľa ostatnej Zelenej správy vzrástli na 763-eur. To znamená o 130-percent.

Za tým, že sa na Slovensku ešte nejaké mlieko produkuje je obrovské zvýšenie efektívnosti výroby, nárast úžitkovosti, ale aj „ochota“ producentov mlieka vykrývať straty z tejto činnosti z iných poľnohospodárskych, alebo nepoľnohospodárskych oblastí. To, že mnohé subjekty nechceli ďalej podporovať stratovú výrobu dokazuje pokles počtu prvovýrobcov. Za dvadsať rokov sa počet chovateľov dojníc znížil na polovicu.

Špičkové technológie, moderné objekty

Pri výrobe mlieka zostali len špičkové podniky a o čom svedčí aj enormný nárast dojivosti. Pokiaľ na prelome tisícročia dosahovala priemerná úžitkovosť na Slovensku 4600-kilogramov mlieka na dojnicu, tak podľa údajov z roka 2018 dosahuje 7400-kilogramov na dojnicu. Nárast úžitkovosti za 20-rokov dosiahol 60-percent. Dôvody je potrebné vidieť v dobrej genetike zvierat, chovateľskej disciplíne, ale aj v príprave kvalitných krmív.

„Prichádzajúce technológie zjednodušujú a urýchľujú práce pri zbere krmovín. V technike pre kosenie sa vďaka traktorom vyššej výkonovej triedy umožňuje použitie väčších pracovných záberov. Kvalita kosenia zostáva nezmenená pri vyšších pracovných rýchlostiach čo umožňuje dosiahnutie vyšších plošných výkonností. To znamená viac hektárov skosených za hodinu. Vďaka týmto strojom sme v čase klimatických zmien schopní v krátkom čase vykonať rýchlo a efektívne danú pracovnú operáciu,“ hovorí profesor Pavol Findura z Technickej fakulty Slovenskej poľnohospodárskej univerzity v Nitre.

Podľa profesora Finduru sa napríklad rozhadzovače krmovín aj riadkovače dokážu dnes veľmi efektívne prispôsobiť nerovnostiam terénu bez znečistenia krmoviny pôdou. To v minulosti nie vždy tak bolo.

Pokiaľ zlepšenie kvality krmovín sa dá dosiahnuť relatívne rýchlo cez investície do nových technológií, finančne a časovo oveľa náročnejšia je výstavba nových, alebo rekonštrukcia pôvodných ustajňovacích priestorov.

„Viac ako 90-percent hospodárskych objektov živočíšnej výroby je postavená pred rokom 1989 a vek mnohých stavieb presahuje viac ako 50-rokov. Na to, aby sme reagovali na potrebu zmeny štruktúry rastlinnej výroby, klimatické zmeny a welfare zvierat musíme investovať do nových objektov živočíšnej výroby,“ myslí si Marián Kohút, hospodár z oblasti Turca a predseda Slovenského zväzu agropodnikateľov a rodinných fariem.

Celkovo je na Slovensku v prevádzke len 15-percent moderných ustajňovacích objektov, ktoré môžeme laicky nazvať vzdušné. Nejde vždy o nové objekty, ale aj o rekonštruované maštale z minulosti.

Hlad po investíciách

Chov dojníc trpí investičným dlhom, ktorého dôsledkom sú ďalšie limity v úžitkovosti a zhoršené životné podmienky zvierat napríklad v období tropických liet, ktoré zažívame v ostatných dvadsiatich rokoch.

 „Medzi našimi členmi je obrovský hlad po investíciách,“ hovorí Margita Štefániková zo Zväzu prvovýrobcov mlieka.

Tá dopĺňa, že je to najmä v dôsledku obrovského konkurenčného tlaku štátov, ktoré investície do dlhodobého majetku svojich mliečnych farmárov v minulosti podporili.

„Dnes poľnohospodári investujú do ustajňovacích priestorov najmä z úverových a vlastných zdrojov. Diverzifikovanú výrobu považujeme za prvok stability poľnohospodárskych subjektov, preto sa schvaľovaniu úverov do nových maštalí nebránime. Za posledný rok sme začali financovať výstavbu viac ako desiatich nových maštalí,“ informuje Martin Hubinský, segment manažér pre agrosektor vo VÚB Banke.

Okrem investičného dlhu, ktorý živočíšnu výrobu trápi už dlhodobo, sa čoraz vypuklejším problémom stáva zamestnanosť. Farmy zúfalo hľadajú zamestnancov.

Vzor v Českej republike?

„Za ostatné dva roky sme strávili veľmi veľa času tým, aby sme dokázali nájsť ľudí do živočíšnej výroby. Chýbajú najmä pozície ako ošetrovateľ zvierat. Kritickú situáciu, keď nám naozaj každú chvíľu hrozilo, že nebude mať kto dojiť, dokázali vyriešiť až dva manželské páry z Ukrajiny. Tie u nás našli novú prácu a úspešne si zvykajú na nový domov,“ hovorí Milan Halmeš, predseda Poľnohospodárskeho družstva v Žemberovciach.

Výrobe mlieka akoby stále pribúdali nové a nové problémy, ktoré musí riešiť. Stav je nepriaznivý a v prípade speňažovania produkcie sú zaň zodpovední aj samotní poľnohospodári. Ide napríklad o laxný prístup k vzniku odbytových organizácií s reálnou trhovou silou.

Len nedávno vzbudil na poľnoinfo.sk ohlas článok z Českej republiky, ktorý sa nijakým spôsobom nedotýka Slovenska. Napriek tomu čitateľa – v prevažnej väčšine poľnohospodára, zaujal. Išlo o odklon mlieka z českého odbytového družstva JIH, ktoré prestalo dodávať juhočeskej Madete a začalo spolupracovať s nemeckým spracovateľom. Aj napriek ponúkanej cene zo strany Madety na úrovni 35-centov (o dva centy vyššej, ako je priemerná slovenská cena mlieka) sa českí roľníci cez svoju odbytovú organizáciu rozhodli dohodnúť s nemeckým spracovateľom. Finančné podmienky ponúknuté nemeckou mliekarňou neboli zverejnené.

Reálna trhová sila chýba aj tým chovateľom, ktorí si myslia, že ju majú

Reálna trhová sila chýba aj chovateľom, ktorí si myslia, že ju majú. Ak väčší chovateľ ročne vyrobí 5-6 miliónov litrov mlieka, tak z českej odbytovky takéto množstvo odtečie do nemeckej mliekarne za mesiac. Pritom samotný JIH dodáva do Nemecka len menšiu časť objemu mlieka, ktorý mu poľnohospodári zverili.

Pri ponúkanej cene za liter mlieka o 2-centy vyššej, ako je priemerná cena v SR, sa slovenskí neorganizovaní roľníci pri objeme dodávky  6-miliónov litrov mlieka, mesačne oberajú o 120-tisíc eur. Ak podnik vyrobí takýto objem ročne, pripravil sa o jeden, alebo dva nové traktory.

Výpočet ďalšieho ekonomického efektu v podobe spoločného – lacnejšieho nákupu vstupov do výroby, cez odbytovku, nevyčísľujeme. Prvé lastovičky v podobe odbytových organizácií vznikli už pred viac ako desiatimi rokmi. Musia sa ale rozvíjať tak, ako sa koncentruje obchod s mliekom. Ak PPA cez svoje Agrárne trhové informácie zverejní správu (máj 2019), že cena mlieka predávaná cez nákupcov je nižšia, ako keď producenti predávajú priamo mliekarni, svedčí to o reálnom nefungovaní väčšiny odbytových organizácií zameraných na mlieko na Slovensku. Aj u nás je ale niekoľko výnimiek, ktoré potvrdzujú efekt spoločného postupu pri speňažovaní mlieka. Reprezentant jednej z nich sa nachádza na strednom Považí.

Orientujme sily na to, čo vieme zmeniť

 „Vlani sme zažívali ťažké rokovania s mliekarňou s ktorou spolupracujeme od jej vzniku. Nový riaditeľ tejto spoločnosti postupoval spôsobom, že poľnohospodárom, ktorí predávali mlieko napriamo, mimo odbytovej organizácie, ponúkal vyššiu cenu za liter, ako nám niekoľkým družstvám združeným v odbytovke. Tlak sme ustáli, aj keď to boli ťažké rokovania. Majiteľ mliekarne pochopil, že týmto spôsobom jednania by prišiel od začiatku aktuálneho roka o mlieko. Preto komunikáciu začal riešiť osobne a vyvodil z predošlej situácie aj personálne dôsledky, ktoré pozitívne ovplyvnili dodávateľsko-odberateľské vzťahy,“ hovorí Ján Kopšo, predseda Poľnohospodárskeho družstva Pruské.

Vzniku silnej odbytovej organizácie nebude žiadna mliekareň tlieskať, alebo ho podporovať. Je na poľnohospodároch, či budú venovať silu veciam, ktoré zmeniť vedia a nie tomu, do čoho sa zasahuje oveľa ťažšie.

Ak sme na začiatku článku uvádzali zvýšenie priemernej mzdy v agrosektore za dvadsať rokov o 130-percent na 763-eur, tak dojnice sa chovajú aj v Luxembursku, kde je minimálna mzda 2 070 eur. Priemernú úžitkovosť pritom majú rovnakú ako u nás – 7400 kilogramov mlieka na kus a rok. Okrem podpôr, ktoré sú pravdepodobne vyššie ako u nás (ale náš roľník to môže ťažko ovplyvniť), tamojší poľnohospodári majetkovo – cez odbytovú organizáciu, ovládajú najväčšiu luxemburskú mliekareň Luxlait.