Aj keď od éry plnej prevádzky najväčšieho cukrovaru na Slovensku – cukrovaru a konzervárne v Trnave, uplynul dlhý čas a príjemná vôňa cukrovarníckych rezkov je už v tomto meste minulosťou, kedysi bol práve trnavský cukrovar významným potravinárskym závodom a jedným z erbových podnikov patriacim k tomuto mestu.

A každý prvovýrobca z tohto regiónu smeroval svoje aktivity aj na produkciu cukrovej repy. Zaiste aj preto, že práve cukrovar bol jedným z prestížnych podnikov, s ktorým sa oplatilo spolupracovať. Spomienky na túto dlhú a slávnu éru sa v poslednom čase začali zhmotňovať do niekoľkých aktivít. Prvou je monografia o dejinách cukrovaru, a tou druhou postupné budovanie depozitára cukrovarníckeho múzea v Mestskom múzeu v Šuranoch. Tam bude všetkých spracovateľským závodom na Slovensku venovaná samostatná pozornosť. Teda aj cukrovarským podnikom, ktoré odoberali základnú surovinu od prvovýrobcov z okolia Sládkovičova, Serede, Trebišova, Pohronského Ruskova, Vlčkoviec, Rimavskej Soboty, Trenčianskej Teplej či Dunajskej Stredy.

Miroslav Franko napísal pred časom publikáciu o elektrifikácii Trnavy a celého trnavského regiónu. Vyšla pred niekoľkými rokmi a sčasti sa dotýkala aj trnavského cukrovaru. A tam stála aj inšpirácia písania jeho novej knihy s názvom 165 rokov „Trnafského“ cukru. Dokumenty sa mu darí zhromažďovať už takmer 15 rokov, no až po vydaní spomínanej knihy o elektrifikácii nastal čas sústrediť sa na cukrovar, kde dlhé roky pracoval. A v akých kontextoch sa v minulosti o ňom písalo?

„Hlavne v dobrom, keď sa inštitúcie potrebovali chváliť jeho kapacitou, postavením v rámci republiky, ale aj v zlom hlavne keď cukrovar robil problémy znečisťovaním prostredia. Ak by sme chceli nájsť začiatok písania dejín cukrovaru, musíme začať Vaymárovskym cukrovarom, ktorý vznikol v roku 1840. Predchádzajúce publikácie ho síce spomínajú, ale nikdy nie ako predchodcu dnešného cukrovaru. Až počas zbierania podkladov pre túto publikáciu som zistil, že mali veľa spoločného, aj keď boli od seba geograficky vzdialené,“ hovorí Miroslav Franko.

O trnavskom cukrovare v minulosti vyšli tri publikácie. Ešte dávno to bola prvá kniha v roku 1944 pri príležitosti 65. výročia života generálneho riaditeľa Janka Procházku a 75. výročia vzniku cukrovaru. Ďalšia až o viac ako štyridsať rokov neskôr, v roku 1988 pri príležitosti 750. výročia prvej písomnej zmienky o meste Trnava a 120. výročí vzniku cukrovaru. Tretia o päť rokov neskoršie pri príležitosti 125. výročia vzniku cukrovaru. Aj keď by vám počty pokiaľ ide o výročia nesedeli, vďaka historickým súvislostiam sa o nich viac dozviete viac v novej výpravnej viac ako 300 stránkovej monografii popisujúcej vznik cukrovarov od roku 1840 až do roku 2005, keď sa brány cukrovarníckeho koncernu definitívne zatvorili a nastúpila jeho likvidácia.

Ako pripomína autor Miroslav Franko, okrem dostupných archívov, napríklad z Národného technického múzea v Prahe, bol dominantným zdrojom zachovaný archív cukrovaru v Trnave, a nemenej pomohli aj spomienky bývalých pracovníkov a ich potomkov. A aké sú prvenstvá trnavského cukrovaru?

„Pracoval bez jednej vynechanej kampane celých 135 rokov. Spracovanie cukrovej repy a výrobu v cukrovare nezastavil veľký požiar, nezastavili ho ani obe svetové vojny, zastavila ho až svetová globalizácia.“

Európska únia začala regulovať kvóty na výrobu cukru, kapacita jednotlivých cukrovarov nebola veľmi veľká, a ta postupne začali mnohé likvidovať výrobu, a to ešte pred naším vstupom do Európske únie. Dnes existujú dva plnokapacitné cukrovary, v Trenčianskej Teplej a v Seredi. Najmodernejší cukrovar bol v Dunajskej Strede. Ten ale skončil svoju výrobu po dohode majiteľov už pred niekoľkými rokmi. Trnavský cukrovar existoval dlhé roky pod rôznymi názvami – Carl Stummer Zuckerfabrik Actiengesellschaft, Cukrovary Karola Stummera, Trnavský cukrovar, Západoslovenské cukrovary národný podnik Trnava, Spojené cukrovary n. p. Trnava, Štátny cukrovarský podnik Trnava, no najdlhšie ako Cukrovar Petra Jilemnického, národný podnik, Trnava. Bol pomenovaný podľa spisovateľa medzivojnového obdobia Petra Jilemnického, ktorý ako učiteľ začas pôsobil v Trnave a jeho dielo Kus cukru bolo vraj inšpirované práve cukrovarníckou výrobou v Trnave.

Mnohí obyvatelia mesta si pamätajú cukrovarnícke aktivity spojené aj s konzervárenskými (na druhej strane potoka Trnávka), kde sa vyrábali rôzne druhy kompótov, ale i zeleninových konzerv a nátierok, vrátane slávnej Trnavskej paprikovej pochúťky. V tejto lokalite sa narodila i vyrastala slávna trnavská speváčka Eva Kostolányiová.

„Z hľadiska kapacity spracovania cukrovej repy bol v rokoch 1910-18 trnavský spracovateľský závod na cukrovú repu najväčším v Uhorsku. Množstvo vyrobeného cukru za obdobie existencie cukrovaru (od roku 1840) je 2 milióny 600 tisíc ton. Pri jeho zabalení do známeho kilogramového balenia a zoradenia za sebou, by sa vytvorila dĺžka 180 tisíc kilometrov, čím by sa päťkrát obtočila naša zem,“ hovorí autor Miroslav Franko.

Pozrime sa do archívov z posledných 60 rokov. V roku 1955 spracoval cukrovar v Trnave 106,6 tisíc ton cukrovej repy a vyrobil viac ako 16 tisíc ton cukru. Najviac cukrovej repy v povojnovom období spracoval cukrovar v rokoch 1966 (307,8 tisíc ton repy a vyrobil 30,9 tis. ton cukru) a v roku 1983 (spracoval 304,7 tisíc ton cukrovej repy a vyrobil 29,6 tis. ton cukru). V roku poslednej cukrovarníckej kampane v sezóne 2004/2005 spracoval cukrovar 297,2 tisíc ton cukrovej repy a vyrobil 44,9 tis. ton cukru).

Ako sme už pripomenuli, v súčasnosti na Slovensku existujú už len dva cukrovary, a to v Seredi a Trenčianskej Teplej. Trnavský, podobne ako ten šuriansky alebo sládkovičovský pracoval ešte niekoľko rokov po roku 1989. Medzi poslednými sa zatvorili cukrovary v Rimavskej Sobote a Dunajskej Strede. Práve ten patril, paradoxne, medzi najmodernejšie v strednej Európe.

S trnavským cukrovarom je spojená aj jedna z ďalších aktuálnych zaujímavostí. Keďže na Slovensku nemáme múzeum cukrovarníctva a postupnou likvidáciou takmer všetkých slovenských cukrovarov miznú posledné stopy po tejto časti potravinárskej výroby, múzejníci chcú sústrediť expozíciu do Mestského múzea v Šuranoch. Práve tam bol najstarší cukrovar na Slovensku. Prvé exponáty do depozitára sa dostali práve z priestorov cukrovaru v Šuranoch, ostatné pribúdajú napríklad aj cez akvizície. Jedna z nich odkazuje aj na cukrovar v Trnave a je to škatuľa od exkluzívneho balenia cukru.

„Zatiaľ je jediná tohto typu v rámci slovenských cukrovarov. Doposiaľ sa nám nepodarilo získať ani škatuľu zo šurianskeho cukrovaru, a ten máme zmapovaný zatiaľ najviac. Tento typ kartónových škatúľ na 5 kilogramov cukru bol bežný približne do polovice 20. storočia. Môžeme ju datovať do medzivojnových rokov, pod iniciálou SC sa skrýva skratka Stummerov Cukrovar v Trnave,“ hovorí správca Mestského múzea v Šuranoch Miroslav Eliáš, ktorý chce zmapovať aktivity výroby cukru od repy až do finálny produkt a všetko, čo s tým súvisí.

Najväčšou vzácnosťou sú, paradoxne, bežné predmety súvisiace s cukrovarom, napríklad bežné balenia cukru, hygienické balenie či propagačné cukrovarské predmety. Mestské múzeum v Šuranoch začína budovať zbierku. Aj preto vyzývajú verejnosť, aby poskytli, darovali či odpredali múzeu všetky predmety súvisiace s trnavským cukrovarom. Ak máte teda doma niečo zaujímavé, povedzme aj originálne balenie cukru, etikety, či artefakty, napíšte na adresu múzea: muzeum.surany@szm.sk