Konečne, že niekto sa prišiel i na nás pozrieť, ako robíme na poli. Predsedu sme tu nevideli takmer nikdy. Píše novinárka Lora Nedelčeva v článku, ktorý vyskladala z vyjadrení tridsiatich družstevníkov. Pomenúva detaily o nerovnosti v odmeňovaní, o mizernej motivácii pracovať lepšie, o chýbajúcich peniazoch v pokladni či falšovaných dokladoch v hospodárení družstva z okresu Prievidza. Má prečítané zápisnice a kvôli článku, na ktorého začiatku bol anonymný list doručený do redakcie, navštívi družstvo opakovane. V závere reportáže z nadhľadu okomentuje vyhrážku, ktorú jej adresuje ekonóm podniku v prípade, že videné napíše. Napísala. Článok vyšiel v júli 1968 v denníku Roľnícke noviny.

Lora Nedelčeva v tom čase píše už nejaké tie roky o poľnohospodárstve. V roku 2024 pripravila ako editorka 29. publikáciu Top Agro Slovensko, ktorá v tomto roku vyšla vo štvrtok 21. novembra 2024. Príbehy úspešných poľnohospodárskych subjektov, ale aj súbor zahraničných poľnohospodárskych reportáží každoročne vydáva Klub poľnohospodárskych novinárov.

Novinári písali kriticky

Ak sa vrátime do roku 1968, na vyššie zmienenú kritiku reaguje vtedajšie vedenie družstva v Nitrici obhajobou, ktorú Lora Nedelčeva rozporuje so svojimi zisteniami. Roľnícke noviny obhajobu predsedu aj reakciu autorky zverejnili 21. augusta 1968, v deň vstupu armád štátov Varšavskej zmluvy do Československa. Keďže k prekročeniu hraníc armádami došlo v noci, noviny na okupáciu ešte nestihli reflektovať a čo písali v nasledujúcich dvoch týždňoch, si v Slovenskej národnej knižnici neprečítate. Od začiatku okupácie do 5. septembra 1968 sú všetky výtlačky Roľníckych novín z archívu odstránené.

Novinári vtedy písali kriticky. Príbehu z Nitrice predchádzali rozsiahle zistenia o neohrozenom predsedovi družstva z Dolného Lopašova. Jeho praktiky sa podobali mafiánskym postupom známym z neskoršieho obdobia, čo podčiarkovalo aj jeho vysoké politické krytie. Článok vyšiel v apríli 1968 pod titulkom Osie hniezdo sa volá Dolný Lopašov. Postupy vytvoreného nekontrolovateľného stavu a následná obhajoba predsedu, keď sebe pripisuje zásluhy z čias II. svetovej vojny a kritikov opisuje ako gardistov, znejú neuveriteľne – no po polstoročí opäť, akoby súčasne. Znova ich reportážne, no pritom nad vecou, popísala Lora Nedelčeva. Text okrem rozhovoru so zainteresovanými osobami oprela aj o výsledky kontrol, ktoré sa na krátky čas v roku 1968 stali dostupnými.

Nešlo o komunálnu kritiku, ktorá bola bežná aj v normalizačných rokoch a vinila konkrétneho „riadiaceho pracovníka“ a pritom sa zámerne vyhýbala popisu systémového zlyhania. V lopašovskom prípade hovorí redaktorka s prokurátorom a ten počas rozhovoru konštatuje systémové chyby, ktoré dovoľujú navodiť takýto stav v ktoromkoľvek družstve na Slovensku.

Rozhodujúca okolnosť

Dodnes fungujúce Roľnícke noviny vychádzali v tom čase denne na štyroch stranách. Obsah nedeľného vydania bol rozšírený o niekoľko stránok navyše. Meno Lory Nedelčevy sa v periodiku vyskytuje od roku 1960. Vôbec prvý článok, ktorý vyšiel najskúsenejšej súčasnej členke Klubu poľnohospodárskych novinárov sa podľa Bibliografického katalógu týkal pestovania zeleniny v družstve Trnávka pri Bratislave, kde pracovalo veľa bulharských zeleninárov. Novinárska elévka so svojim kolegom popisujú v októbri 1960, že vďaka – dnes by sme povedali špecializovanej rastlinnej výrobe – dokázal podnik získavať priemerné tržby z hektára na úrovni 68-tisíc korún!

V čase napísania prvého článku Lora ešte študovala na Univerzite Komenského. Ako piatačku si ju v roku 1962 všimol školský časopis Naša univerzita a tak v rubrike pre zahraničných študentov hovorila o svojich plánoch. Napríklad, že po štúdiu by sa chcela vrátiť domov a pracovať ako novinárka v rodnom Bulharsku. Všetko bolo nakoniec inak.

Lora ako študentka prichádza praxovať do redakcie Roľníckych novín, ktorá sa nachádzala na siedmom poschodí vtedajšieho a vlastne aj súčasného sídla ministerstva pôdohospodárstva. V tom čase šéfredaktorom bol rešpektovaný slovenský novinár – Leopold Podstupka. Ten mal v Roľníckych novinách vysoký kredit, ktorý získal aj pri predošlej transformácii denníka Smena. Z nudného periodika vytvoril živý denník najmä vďaka presadzovaniu nie príliš známeho žánru – reportáže. Pre ďalšie životné smerovanie našej členky a oslávenkyne je „Poldo“, ako familiárne volali šéfredaktora kamaráti, rozhodujúci.

„Keď som bola študentka, po každom ročníku sa chodilo na prax. Mne po treťom ročníku pridelili Roľnícke noviny. Tam som praxovala pod priamym vedením známeho publicistu Jozefa Inoveckého. Šéfredaktor Leopold Podstupka bol nielen veľká žurnalistická osobnosť a úžasný človek, ale dokázal tiež vytvoriť a udržať krásny súdržný kolektív. Prijali ma skoro ako dcéru a to rozhodlo,“ hovorila pred rokmi autorovi týchto riadkov Lora Nedelčeva.

Príchod na Slovensko

Lora zostala na Slovensku, no nepretrhla väzby s Bulharskom. Raz ročne trávi v krajine svojho narodenia niekoľko týždňov dodnes. Počas dávnejšieho rozhovoru spomínala na to, ako ťažko sa jej z Bulharska so sestrou a mamou odchádzalo. Mala 16 rokov, vynikajúcich kamarátov, s ktorými udržuje kontakt doteraz, ba objavili sa aj prvé lásky. Mama bola učiteľka a poslali ju do Bratislavy učiť na bulharskej škole, ktorú vtedy navštevovali predovšetkým deti bulharských zeleninárov. Sústreďovali sa z celého Slovenku. Lora však musela ísť na slovenskú strednú školu, čo nebolo jednoduché, lebo vôbec neovládala slovenčinu. Aj preto zvládala lepšie predmety, kde bolo slovenčiny najmenej – matematiku, fyziku či chémiu. To spôsobilo, že ju prijali na elektrotechniku dnešnej Slovenskej technickej univerzity. Až neskôr bulharský konzul prehovoril jej mamu, že novinárčina je pre ňu vhodnejšia.

Súčasná oslávenkyňa sa v druhej polovici šesťdesiatych rokov vydala a preto ju súčasníci poznajú už pod priezviskom Dobrucká. V Roľníckych novinách jej však stále vychádzali články pod dievčenským priezviskom, ktoré pozná v súčasnosti už len najstaršia generácia slovenských poľnohospodárov. Išlo o pseudonym, značku, ktorú už nechcela po vydaji meniť.

Nájsť niečo, čo povzbudí

Kým mnohí novinári, ktorí písali podobne odvážne ako Lora, museli po nástupe „normalizácie“ v sedemdesiatych rokoch v redakcii skončiť, ona publikovala celé sedemdesiate aj osemdesiate roky. Keďže nemala slovenské občianstvo, nemohla vstúpiť do komunistickej strany a keď nebola v strane, nemali ju odkiaľ vylúčiť, ako mnohých jej výborných kolegov a priateľov, ktorí potom museli odísť aj z redakcie. Tak zostávala v novinách aj po roku 1968. Malo to však aj svoje úskalia. Kým iní mohli kariérne rásť a pracovať aj vo „vplyvnejších“ periodikách, Lorine pôsobenie bolo ohraničené Roľníckymi novinami. Jej špecializáciou sa stal najmä potravinársky priemysel, no písala aj iné témy.

„Spomínam si na akademikov Špaldoňa a Plesníka alebo vtedajšieho ministra Janovica. Vo všetkom som našla niečo, čo ma povzbudzovalo. Život písal aj počas „normalizácie“ pozitívne príbehy. Krásne zážitky mám so Špaldoňom, ktorý je zakladateľom moderného slovenského obilninárstva. Pochodil celé Slovensko, stretával sa s agronómami a vysvetľoval im svoje zistenia tak, aby ich vedeli aplikovať v praxi. V rokoch 1958 až 1966 bol rektorom VŠP Nitra a v tom čase vyrástol moderný komplex Vysokej školy poľnohospodárskej (dnes SPU). Akademik Ján Plesník bol 32 rokov riaditeľom Výskumného ústavu živočíšnej výroby vo Vigľaši a Nitre a pričinil sa o veľký pokrok v tomto odvetví. Títo ľudia urobili veľa pre Slovensko,“ hovorí.

Z rúk do rúk

Priezvisko Dobrucká sa začalo v Roľníckych novinách objavovať až po politických zmenách. Dôvodom bolo, že z redakcie odišiel jeden zo zástupcov šéfredaktora.

„Vtedajší šéfredaktor Juraj Šesták mi oznámil, že od zajtra som jeho zástupkyňa. No a v tiráži novín sa uvádzali okrem mena šéfredaktora aj mená jeho zástupcov. A tie museli byť pravé. Odvtedy som začala byť Dobrucká,“ spomína Lora.

Vlastníctvo Roľníckych novín a tak aj redakcia prechádzali začiatkom deväťdesiatych rokov z ruky do rúk.

„Väčšina záujemcov bola z radov rýchlych zbohatlíkov, ktorí nadobudli pocit, že už majú všetko, chýbajú im už len vlastné noviny“, tvrdí Lora.

Príchod do Trendu

Podmienky na prácu sa z mesiaca na mesiac zhoršovali. Lora sa blížila do veku, keď mohla pomýšľať nad odchodom do dôchodku. Práca ju síce stále bavila, no nebola ochotná ďalej znášať vzťahy, ktoré jej neprinášali pohodu. Náhoda chcela, že vtedy sa lámala situácia v týždenníku Trend a skúsená redaktorka po desaťročiach vernosti Roľníckym novinám zmenila značku. Opäť na desaťročia.

Slovensko v tom čase žilo množstvom zmien a poľnohospodárstvo sa nadlho dostávalo do úzadia. Aj v ekonomickom týždenníku Trend. Lora začala redigovať jeho populárne prílohy, ktoré charakterizovali rebríčky a reportáže. Od najlepších reštaurácií až po najväčšie stavebné firmy v odvetví. Vždy profesionálne pripravené zošity s prehľadom toho ktorého odvetvia. Trend si na týchto prácnych prílohách budoval meno.

Lora odišla z ekonomického týždenníka po viac ako dvadsiatich rokoch koncom roka 2019. No opäť nie tak celkom na dôchodok. Od vzniku súťaže Top Agro Slovensko v roku 1995 je editorkou rovnomennej ročenky, ktorá vychádza s reportážami z ocenených agrárnych subjektov. V práci pokračuje do súčasnosti a desiatke agrárnych novinárov z rôznych médií rediguje lepšie či horšie texty, a tým dáva publikácii roky jednotnú podobu. Má neustály prehľad o poľnohospodárstve, zvláda technológie, komunikáciu s grafikom, s kolegami a z toho vyplývajúci stres. Pre kolegov je vzorom, ako starnúť dôstojne a obohacovať nové a nové generácie poľnohospodárskych žurnalistov.