V tom čase kde – kto hrozil hladovkou, ak im družstvo nevydalo pôdu, alebo majetok, ktorý oni, či ich rodičia dali v 50-tych rokoch 20. storočia do družstva. Ale pohroziť upálením sa v deň inaugurácie prezidenta, to už bola silná káva! Kto by uveril, že fakľa horela len kvôli reštitúciám, a nie na protest inaugurácie? Viete si predstaviť tú medzinárodnú blamáž?

Bolo treba konať. Dajako urovnať spor medzi vedením družstva a rodinou súkromného roľníka. Samozrejme v intenciách zákona, a odstrániť tak hrozbu upálenia sa. Dnes sa tomu hovorí aj mediácia, ktorú, ako spôsob riešenia konfliktov, pozná naša legislatíva až od roku 2004. V roku 1993 sa nespokojenec mohol obrátiť iba na súd. „Také riešenie je na dlhé lakte!“ – tvrdila rodina súkromného roľníka s tým, že družstvo si neplní svoju povinnosť, ktorú im ukladá zákon č. 229 z 21. mája 1990 O úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku.

S vtedajším šéfom kancelárie rezortného ministra sme sa vybrali do jamy levovej. V Mlyňanoch sa dala dusná atmosféra krájať nožom. Rozvášnená trojica – súkromný roľník a jeho synovia – sa dožadovala svojho nároku. Predseda družstva však tvrdil svoje: „Je načase vyjsť do polí a nemáme peniaze ani na naftu, ani na osivá… My sme už vydali týmto ľuďom pôdu, ba aj niektoré stroje a obilie v hodnote 200 tisíc korún. Spolu s koňmi, ktoré si vzali násilím a faktúrami za niektoré služby to prevyšuje vypočítanú sumu reštitúcie. Čo teda ešte chcú?“

Družstvo však spochybnilo dôveryhodnosť niektorých dokladov, obsahujúcich svedectvo o ďalších konfiškovaných veciach, ktoré v roku 1990 podpísal predseda družstva z roku 1951. Odmietlo tiež vydať živý a mŕtvy inventár na rodinou prenajatú pôdu od príbuzných. Ale ani rodina súkromného roľníka nebola bez viny. Nemali v poriadku všetky splnomocnenia príbuzných, aby v ich mene mohli rokovať s družstvom pri nárokovaní si na živý a mŕtvy inventár…

Hodiny sa diskutovalo… Rozvášnene… Keby pohľady obidvoch strán konfliktu vraždili, pochybujem, že by niekto z prítomných zostal nažive… Keď sme sa dopracovali k faktu, že ide o živý a mŕtvy inventár ešte na 35 ha poľnohospodárskej pôdy, suma-sumárum o 630 tisíc korún podľa normatívu (ak sa sporné strany nedohodli, tak sa podľa nariadenia vlády z predchádzajúceho roka mohol uplatniť pri vyplácaní za vnesený živý a mŕtvy inventár normatív – 18 tisíc korún na hektár), predseda družstva vyhlásil: „Nemôžem vyjadriť súhlas s uplatnením normatívu, aj keď druhá strana s tým súhlasí. Musí o tom rozhodnúť predstavenstvo družstva. Tak to máme v našich stanovách.“

A to už kancelár ministra nevydržal. Síce bez zvyšovania hlasu, ale veľmi dôrazne sa, ako keby mimochodom, opýtal: „Odkedy sú stanovy družstva vyššou normou, ako zákon, alebo nariadenie vlády?“

A tak predsedovi nezostalo nič iné, iba vysvetliť predstavenstvu právny stav a dohodnúť sa s rodinou súkromného roľníka o spôsobe úhrady.

Vášne síce horeli, ale fakľa sa nerozhorela… Medzinárodná blamáž sa nekonala…