S Ľuborom Paulenom sa už pár minút rozprávame o chove ošípaných, keď sa zrazu zdvihne. Odíde do vedľajšej miestnosti a vráti sa s malou písankou, ktorej ošúchaný obal prezrádza, že jej majiteľ ju drží v rukách podchvíľou. Aj teraz ju otvorí a začne v nej pomaly listovať. „Neskutočne si vážim tento zošiť,“ povie a vzápätí vysvetlí, čím sú tieto rukou písané poznámky výnimočné.

„Vyzerá to ako ´agenda poľského farmára´. Pozrite sa. Tu je dátum, keď si spotrebiteľ objednal u nás svinku, požiadavka na jej váhu a termín, kedy si ju odvezie,“ číta Ľubor Paulen.

Spotrebitelia z okolia Topoľčian, ktorí uprednostňujú vlastnú zakáľačku pred nákupom výsekového mäsa v obchode, vedia o tomto poľnohospodárovi veľmi dobre. Ľubor Paulen ich pozná tiež. Váži si ich rozhodnutie uprednostniť nákup od slovenského chovateľa.

„Toto sú praví patrioti. Možno toľko nerozprávajú, nebúchajú sa do hrude, no podporujú svojich. Pozrite tu. Dve ošípané. Každá za 1,60 eur za kilogram živej váhy,“ pozerá do otvoreného zošitu Paulen.

Dochová toľko ošípaných, ako má rok dní. Hovorí, že spotrebiteľovi je schopný predať každý deň jednu. Nie vždy sa to ale podarí. A aby zvieratá neprerástli, tak občas ich dodáva aj na bitúnok. Tu je však cena úplne iná a preto po tejto možnosti siaha ako po poslednej.

Radšej komunikuje priamo so zákazníkom. Tomu má čo ponúknuť. Jeho farma v Malých Bedzanoch vyzerá ako zoologická záhrada. Spotrebiteľ tu kúpi od prepeličích a slepačích vajíčok aj kohúta na polievku, či kačice alebo králika na pečenie. Ľubor Paulen je spokojný, aj keď sa niekto zastaví len pre desať slepačích vajec.

„Keď si ich kúpi u mňa, viem, že ich na druhý deň nekúpi v zahraničnej obchodnej sieti,“ hovorí poľnohospodár.

Je vďačný za takýchto zákazníkov. Vie, že uprednostnili nákup na jeho farme pred obchodným reťazcom, kde je cena často nižšia.

Na gazdovskom dvore

Konkurenčnou výhodou Ľubora Paulena je, že mnohí spotrebitelia vnímajú všetkými zmyslami. A keď sa rozhliadnu po jeho farme, tak vidia, ako si tamojšie zvieratstvo žije. Kačice sa v kŕdľoch promenádujú okolo prírodnej vodnej plochy a najdrzejšie snehovo biele kohúty pozerajú na svojich sokov z výšky kurína. Keď sa po zvieracom kráľovstve Ľubora Paulena rozhliadate, máte pocit, že ste tento výjav už niekde videli.

A potom vám to vzíde na um! V každej rozprávkovej knihe, ktorá popisuje život na farme, to nevyzerá inak. V kníhkupectvách ich nájdeme desiatky. Vydavatelia veľmi radi siahajú po poľnohospodárskych motívoch. Pre detského čitateľa sú ľahko pochopiteľné. Poľnohospodár pestuje či chová, aby ľudia mali čo jesť. Jednoduché, priame a pre každého uchopiteľné.

Až časom začnú túto skutočnosť z detskej mysli vytláčať iné podnety a pri mnohých ľuďoch sa vzťah k poľnohospodárstvo stratí úplne. Najlepším dôkazom podľa Ľubora Paulena je komplexný pohľad na náš rezort za ostatné roky. Od toho, ako sa štát staval k jeho podpore, cez skupiny, ktoré si mysleli, že prostriedky určené pre poľnohospodárov patria im, až po vzťah spotrebiteľa k domácej výrobe. Vystihuje to významný dovoz potravín zo zahraničia medzi ktorými sú aj také položky, ktoré vieme bez problémov u nás vyrobiť.

Drobný cenový rozdiel rozhoduje

„Viete akú hodnotu má slovenský farmár v slovenskej spoločnosti?“ pýta sa Ľubor Paulen.

Dobre položená otázka, pri ktorej hospodár od Topoľčian nečaká na odpoveď.

„Niekoľko centov,“ znie odpoveď a vysvetľuje prečo: „vlastní vás zapredajú za cent, keď sa rozhodnú kúpiť produkciu lacnejšiu niekde v obchodnom reťazci. Niektorí spotrebitelia si neuvedomujú, že keď mne dá cent navyše, tak peniaze ostanú u nás doma. Keď dá o cent menej zahraničnému, peniaze idú preč zo Slovenska.“

Nejedná sa tak o celú cenu, ktorú spotrebiteľ za výrobok zaplatí, ale len o drobný cenový rozdiel. Ľubor Paulen je presvedčený, že náš prístup je ojedinelý aj v Európskej únii. V rakúskom obchode nájdeme najmä ich výrobky, v českých potravinách len veľmi ťažko zbadáme jogurt zo Slovenska. Prečo by aj? Veď biely jogurt každého výrobcu chutí takmer rovnako. Na slovenských pultoch však nemáme problém kúpiť porovnateľné výrobky zo zahraničia.

„Kde je chyba? V Európskej únii? Nie. V nás! V našom zmýšľaní. Stále sa hovorí, aké je tu rozdrobené vlastníctvo pôdy. Takmer každý Slovák má kúsoček zeme. Jeho pôdu obhospodaruje poľnohospodár. Spotrebiteľ akoby nevnímal, že aj z tej jeho zeme niekto dopestoval či dochoval kus toho slovenského produktu. Takže jeho kúpou podporí miestneho poľnohospodára a v konečnom dôsledku aj seba,“ hovorí Ľubor Paulen.

A opäť pozrie do zošita, ktorý zostal celý čas otvorený na stole malej miestnosti, v ktorej sa spolu rozprávame.

„Preto si vážim túto písanku. Sú tu kontakty na tých, ktorí myslia inak a vďaka nim je v našich starých hospodárskych stavbách život. Viem, že nezmením svet, ale robím všetko pre to, aby náš tradičný vidiecky život nezanikol.“ uzatvára Ľubor Paulen.