Keď dieťa baví hra na husle, tak sa mu ich rodičia snažia kúpiť. Keď nájdete mladých zootechnikov, ktorí vytvoria podniku perspektívu na ďalšie desaťročia – chcete im postaviť novú maštaľ. O netradičnej filozofii Poľnohospodárskeho družstva Gader, jedného z najúspešnejších agrárnych subjektov v krajine, hovorí jeho predsedníčka Zlata Holubová.

Investujú

Družstvo v Turci v posledných rokoch pravidelne investuje do poľnohospodárskej techniky. Nakupujú traktory, kombajny, či nie tak dávno obstarali novú rezačku. Keď potrebujú závesné náradie, tak si ho kúpia. Stotisícové investície ich výrazne posunuli. V ostatnom ročníku ekonomickej súťaže Top Agro Slovensko sa umiestnili na druhom mieste medzi poľnohospodárskymi družstvami hospodáriacimi v znevýhodnených oblastiach.

V tejto situácii ale neboli vždy. Zlata Holubová sa stala predsedníčkou družstva v roku 1993, keď mal podnik načerpaných dvadsaťšesť úverov za 40 miliónov korún. Ak k tomu pripočítame výšku vtedajších úrokov, roky mali problém stabilizovať sa a vytvárať ďalšie zdroje na investície.

Nikdy neuvažovali nad tým, že by sa stali podnikom postaveným len na rastlinnej produkcii. Súčasťou štruktúry družstva bola odjakživa výroba mlieka. Keď jeho cena v rokoch 2008 a 2009 padla v niektorých mesiacoch k sedemnástim centom, postavili si vlastnú mliekareň. Dnes sú v okolí známi najmä vďaka jogurtom Gader, no pod značkou, ktorá pomenúva celú dolinu Veľkej Fatry v blízkosti ktorej hospodária, produkujú aj iné mliečne výrobky. Syry, tvaroh či čerstvé mlieko. Ročne dokážu v mliekarni spracovať jeden milión litrov surového kravského mlieka, čo tvorí asi šesťdesiat percent ich produkcie.

Výzva nevýzva

Keď Pôdohospodárska platobná agentúra vyhlásila v roku 2022 výzvu 65 určenú na investície do poľnohospodárskych podnikov, zapojili sa do nej. Dúfali, že aj za prispenia eurofondov postavia nový kravín pre dojnice. Ich súčasné maštale predsedníčka volá „kobky“. Priestory vybudované v šesťdesiatych rokoch už dávno morálne nadsluhujú a tamojšiu výrobu mlieka brzdia.

Eurofondovú výzvu s rozpočtom 128 miliónov eur uzavrela platobná agentúra v septembri 2023. Keď verdikt PPA stále neprichádzal, začali počítať. Ešte po roku od podania žiadosti si hovorili, že ak získajú rozhodnutie o úspešnosti projektu do konca mesiaca, mohli by stavbu so všetkou administratívou stihnúť. Podobne dúfali aj v októbri, či v novembri minulého roka. V posledný mesiac vlaňajška prestali so špekulovaním a rozhodli sa. Aj keby do elektronickej schránky mali doručené kladné rozhodnutie, eurofondy nevyužijú. Nekupujú stroje, ktoré je možné obstarať jednoduchšie, ale chceli stavať. A keďže posledný termín na podanie žiadosti o platbu v danej výzve pripadá na 30. jún 2025, za takúto dobu nevie stavebnú investíciu zrealizovať nikto.

Nie sme rožky v potravinách

Holubová chce novú maštaľ, no stále počíta. S európskymi peniazmi by pritom neváhali ani sekundu. Pripomína, že posudzovanie pre a proti je ťažšie, ako pred dvadsiatimi či tridsiatimi rokmi. V súčasnosti berie do úvahy aj okolnosti, ktoré v minulosti nevnímala. Ešte pred rokmi nebol v družstve štandardom trinásty plat. Dnes je. No ak by cena mlieka opäť padla, ako sa na investíciu budú pozerať jej nasledovníci.

„Vystavala a my to splácame,“ obáva sa Z. Holubová.

Podnik do iných rúk ako manažmentu prejsť nemá „preto sme ho desaťročia nevytvárali, aby si ho niekto kúpil ako rožky v potravinách.“

Výmena generácií

Zlata Holubová prijíma roky rozhodnutia so svojim podpredsedom Vladimírom Štanceľom. Málokedy sa počas spoločnej spolupráce v rozhodovaní potkli. Príkladom je spomínaná mliekareň či bývalá administratívna budova družstva, ktorú po viacročnom nevyužívaní a postupnom chátraní začiatkom nového tisícročia prerobili na hotel. Doteraz budovu vlastnia, no našli si prevádzkovateľa, ktorý im platí nájomné.

V posledných rokoch Vladimír Štanceľ prerobil spolu so svojimi dvoma kolegami za zlomok dodávateľských cien tri maštale pre jalovice a teľatá. Predsedníčka popisuje, ako invenčne dokáže jej kolega riešiť problémy, ktoré poľnohospodárska výroba denne prináša. Na jazyk sa tlačí slovo – fachman. Odborník, ktorého často stvorí núdza a naopak, jeho invenciu potláča prebytok. V Gaderi občas mali núdzu. Každú korunu a neskôr euro investovali s rozumom a tak vytvárali oveľa vyššie hodnoty, ako odbúdalo peňazí z bankového účtu. Darí sa im to najmä v stavebných investíciách, opravách či v rekonštrukciách.

V okolí má dobré meno aj mechanizátor družstva Pavol Pavlík. Istý bývalý predseda poľnohospodárskej a potravinárskej komory z regiónu mu nepovie inak, ako menom americkej seriálovej postavy, ktorá si vďaka svojim vedomostiam z fyziky a chémie dokáže poradiť v každej situácii a aj z niekoľkých nesúrodých predmetov zostaviť nástroj, ktorý ho z problému dostane. To, čo je v seriáli z osemdesiatych rokov autorská fikcia, je v Gaderi fakt.

Fachmani z nášho poľnohospodárstva postupne odchádzajú. A tak, keď sa predsedníčke Zlate Holubovej naskytla príležitosť získať takých, ktorí dnes majú záujem, zajtra budú mať vedomosti, pozajtra skúsenosť a o veľmi dlho budú fachmani, neváhala.

Skúška ohňom

Zatiaľ sa nepotkla. Matej Baláž prišiel na družstvo v máji 2019, ako čerstvo vyštudovaný zootechnik, ktorý býva od Blatnice – sídla gaderského družstva, štyridsať kilometrov. Na tretí deň po jeho príchode bol odrazu jediným zootechnikom na farme. Kolega, ktorý s ním mal pracovať čakal len na jeho príchod, aby mohol odísť. Akoby sme povedali súčasným jazykom – vyhorel.

Matej zostal na farme so školskými vedomosťami, síce z poľnohospodárskej univerzity, ale bez akýchkoľvek praktických skúseností a tým aj autority. Keď dopravca doviezol minerály určené do krmív, netušil ani len to, kde ich majú na družstve zložiť. Až po dvoch týždňoch prišla žiadaná výpomoc. Starší, celoživotný zootechnik, ktorý farmu síce tiež nepoznal, ale vyznal sa v zvieratách. Začali pracovať ako tandem.

Dvaja z rovnakého cesta

Výrazne starší kolega sa nad čerstvého absolventa nepovyšoval, ale snažil sa mu ukázať, kde má chov pod ich vedením postúpiť. Prestali robiť synchronizáciu kráv hormónmi, ale nakúpili obojky so systémom detekcie ruje a sledovania zdravotného stavu. V priebehu štyroch dní prešli na nový systém a nahodili všetky dáta do počítača. Kravy začali pripúšťať priamo na maštali. Začali aj s mrazením čerstvého mledziva do vrecúšok, aby bolo pripravené hneď pre narodené teľatá. To sa následne prejavilo na ich zdravotnom stave a družstvo prestalo mať problémy s úhynom, ktorý ich trápil v predošlom období.

Starší kolega po troch rokoch z Gadera odišiel na dôchodok, no doteraz zavolá aspoň raz za týždeň a spýta sa, ako sa im darí. Matej je z podobného cesta. Prichádza na farmu aj v dni, keď to od neho nikto neočakáva.

„To predsa nie je žiadna starosť, keď idem s priateľkou z výletu či z reštaurácie, zastaviť sa na hodinu na farme a vidieť, či je všetko v poriadku. Spím potom pokojnejšie,“ hovorí Matej Baláž.

Diplom ho počkal

Keď spolužiaci Mateja Baláža preberali diplom zo Slovenskej poľnohospodárskej univerzity, on na promóciách chýbal. Už niekoľko týždňov pracoval na farme a nechcel odbiehať od roboty. Mal pocit, že medzi zvieratami bude užitočnejší.

„Vedel som, že som diplom dostal a že ma niekde v škole počká. Snáď by ho nevyhodili. Keď som bol v septembri v Nitre, zastavil som sa na univerzite vyzdvihnúť ho,“ hovorí s nadhľadom čerstvý tridsiatnik.

Z jeho kamarátov nerobí nikto nič podobné. Spomína najmä ich prácu v kancelárskych komplexoch v hlavnom meste. Uchytili sa ako kontrolóri či programátori.

„Kamaráti opisovali prácu v Bratislave, že pracujú v kancelárii a majú na chodbe misu s ovocím. Je to taká drobnosť, ale vtedy, keď som kráčal o piatej ráno s kravami na pašu horou, som aj nad tým premýšľal. Šiel som sám, sto kráv za mnou a potom chlapi, ktorí zvieratá popoháňali. Časom však prídete na to, že je to najlepšia robota na svete. Dúfam, že nikdy nebudem nútený robiť niečo iné“ hovorí zootechnik.

Ďalší absolvent

Mateja po odchode staršieho kolegu do dôchodku čakalo nájsť za neho náhradu. S predsedníčkou ich zaujal životopis absolventa Slovenskej poľnohospodárskej univerzity z odboru špeciálne chovateľstvo. Aj keď na drobnochov či prevádzku zoologickej záhrady sa v Gaderi nechystali, k chovu mliečneho či mäsového dobytka mal ich favorit bližšie, ako všetci ostatní záujemcovia o prácu, ktorí sa ozvali.

Kontaktovali ho, no neverili, že príde. Ako bydlisko mal uvedenú obec v okrese Košice – okolie. Ukázal sa a dohodli sa. Už druhý rok je zootechnikom na družstve v Blatnici aj dvadsaťsedemročný Róbert Komjati-Nagy. Hovorí veľmi málo, sedí, počúva, sem-tam pokýva na znak súhlasu hlavou. Pôsobí veľmi pokojne. Väčšinu času tak diskusia v kancelárii predsedníčky plynie len medzi ňou a starším Matejom.

Situácia sa zmení pri vstupe do teľatníka. Teliatka zväčša postávajú v jednom rohu miestnosti a žiadne z nich sa nevyberá obslúžiť do kŕmneho automatu. Obaja zootechnici vidia, že je niečo v neporiadku. Róbert je odrazu rovnocenným partnerom kolegu. Už nie je tichý a zažína hrať s Matejom slovný pingpong o príčine. V zapätí stojí na zábrane automatu a skláňa sa nad technológiou.

Umelý cecok, ktorým sa mláďatá kŕmia odstavila ľudská chyba. Aj také sa občas vyskytnú. Po pár minútach technológia funguje a zootechnici premiestňujú teľatá po jednom do boxu, aby sa nakŕmili. Tie majú k technológii, ktorá na niekoľko hodín vypadla, nedôveru, a preto je krok zootechnikov potrebný.

Investície do rastlinnej výroby smerujú ľahšie

„Veľmi som spokojná, že vidím záujem mladých ľudí. Nášmu chovu to dáva zmysel. Tú maštaľ chcem stavať už len kvôli nim. Keď dieťa baví hra na husle, každý rodič hľadá možnosť, ako mu ich kúpiť. My hľadáme možnosť, ako postaviť novú maštaľ,“ hovorí Zlata Holubová.

Jej kolegovia ju počas rozhovoru v teľatníku nepočúvajú. Sledujú zvieratá, ktoré postupne naberajú dôveru ku kŕmnemu robotu. Jedno za druhým sa zaradom prisávajú k umelému cecku.

„Keď sa na to pozriem cez rastlinnú výrobu, jedna maštaľ je vlastne jedna rezačka, jeden kombajn, dva traktory a jeden postrekovač. A to sme kúpili do rastlinnej výroby ani nevieme ako. Áno, obávam sa podnik zadĺžiť, ale musíme ísť aj týmto smerom,“ hovorí.

Rastlinná výroba je dnes stabilitou podniku. Z takmer tritisíc hektárov poľnohospodárskej pôdy tvorí orná pôda bezmála 1700 hektárov.

„Za posledné desaťročie sme úrody zdvojnásobili. Nie vďaka vyšším nákladom a vstupom, ale najmä pestovateľskej disciplíne. Tú u nás zaviedol hlavný agronóm Ivan Bonda,“ hovorí Zlata Holubová.

V Gaderi obhospodarujú pôdy veľmi dobré, priemerné aj mizerné. Zo všetkých ale musí vyjsť uspokojivý výsledok. Pred štyrmi rokmi pribudol k hlavnému agronómovi tridsiatnik Jozef Becík. Aj tu Holubová vidí, že nešliapli vedľa. Posledné sezóny dokáže dvojica Bonda – Becík, spolu so svojimi kolegami, zabezpečiť dobré výnosy tržných plodín a kvalitné krmivo pre živočíšnu výrobu.

Družstvo aj vďaka ich práci v mliečnej úžitkovosti pomaly rastie. No pravý impulz by priniesli až komplexné investície. Majú ich premyslené a vyzerá to tak, že do nich pôjdu. Z dôvodu neschopnosti platobnej agentúry vyhodnotiť vlastnú výzvu sa opäť zadĺžia. Predsedníčka má stále pred očami výkričník z deväťdesiatych rokov, keď družstvo úvery skoro potopili. Dnes veria, že situáciu by prežili aj v čase, ak by cena mlieka padla. Istotou, ktorá im pomohla už niekoľko ráz je družstevná mliekareň. A dnes aj mladí ľudia.