Nórsko. Vysnívaná krajina mnohých ľudí, túžiacich po skvelom, bohatom a bezproblémovom živote. Môj dôvod navštívíť Nórsko bol ale iný. Vďaka láske k zvieratám a obľube v čítaní severských krimi som sa rozhodla zažiť túto vraj dravú a nespútanú krajinu na vlastnej koži. A ako inak, ak nie na farme.

Samozrejme, ako každý mladý človek, som si po strednej škole chcela predĺžiť študentský život. Tak hor sa na výšku! Päť skvelých rokov na „hnojárke“ ubehlo ako voda. Kedže som bola bez záväzkov a nespokojná s prácou, uvažovala som nad zahraničím. Zvíťazilo Nórsko a práca na farme. Byrokratické veci súvisiace s vycestovaním a povoleniami prebehli rýchlo a o týždeň som dostala mail s ponukou pracovať na farme dojníc. Už len pobaliť veci na pol roka a ide sa.

Príchod začiatkom januára bol očarujúci. Privítala ma krásne zasnežená krajina. Prvé dojmy boli super. Milá rodina a nádherné prostredie. Bývala som vo vlastnom drevenom domčeku, kde bola síce zima a spolubývajúce boli myši, ale bol útulný, príjemný a mala som svoje súkromie, čo bolo ďalšie plus.

Pracovný deň bol rozdelený na dve časti. Dopoludňajšia začínal o siedmej a poobedná o šestnástej hodine. Medzitým bolo voľno, ktoré trvalo len do narodenia prvých teliatok. Odvtedy som kŕmila hladné krky aj v čase obeda. Mojou hlavnou úlohou bolo pomáhať farmárovi s obhospodarovaním farmy, čo zahŕňalo starostlivosť o kone, sliepky, ale hlavne o dobytok a teliatka. Každodenné čistenie, kŕmenie a dojenie sa stalo súčasťou môjho života na skoro štyri mesiace.

Kravy si ma okamžite získali! Po prvých rozpačitých momentoch sprevádzaných aj kopancami a pridruženou alergiou som chodila do práce s radosťou. Práca so zvieratami ma napĺňala. Kravín bol síce starý, ale bolo v ňom teplo! Vonkajšie teploty neraz padali aj pod mínus dvadsať stupňov. Približne sedemdesiat zvierat ale dokázalo vyhriať interiér do príjemnej klímy. Každá krava mala nielen čislo, ale aj meno. Po narodení teliatko dostalo meno podľa prvého písmena mena matky. Náš prvý prírastok sa narodil na Valentína. Matka sa síce volala Malin, ale na moju žiadosť bol býček pomenovaný Valentíno.

Vari najkrajšim zážitkom bolo pre mňa otelenie mojej Pipi. Išlo o úžasnú, veľkú, tučnú a lenivú kravu, ktorá sa so mnou zoznámila tak, že mi hneď druhý deň môjho pobytu na farme šľahla chvostom do očí. Či som chcela, alebo nie, musela som si ju všimnúť. Napriek tomu, si ma od začiatku získala a bola mojim lieblingom. Dodnes mám jej podobizeň na tričku. A práve pri jej otelení a „vyhrabaní“ sa býčka Petra na svet, som aktívne asistovala.

Ako dni utekali, teliatka sa rodili, práce pribúdalo a síl ubúdalo. Po menších nezhodách s domácimi som nakoniec ukončila pôsobenie na farme. Stop. Koniec. Moja cesta pokračovala na farmu druhú. Ovčiu.

Skočila som rovnými nohami rovno do sezóny bahnenia jahniat. Zrazu bolo zvláštne statať sa o ovce a ovečky, ktoré boli podstatne menšie ako kravy a výrazne hlúpejšie! Vždy ráno som si kládla jednú a tú istú otázku. Sú, alebo nie sú tieto zvieratá hlúpe?

Na rozdiel od kráv, tu sa pracovalo podstatne dlhšie. Práca bola fyzicky náročná a ťažké to bolo aj po psychickej stránke. Skúsenosti som nemala žiadne, veď odkiaľ aj. Prvé nesmelé pokusy museli byť komické. Keď som ale „vytiahla“ prvú ovečku, bol to neopísateľný pocit. Potom to šlo ako na bežiacom páse. Oviec bolo okolo 500 a kedže priemerne mala každá 3 malé (niektorá len 1, iná zase 4) o zábavu bolo postarané. Robilo sa deň – noc. Nevadilo. Pomoc pri bahnení, prikŕmovanie a starostlivosť o ovečky, občasné dojenie, kŕmenie, následné transporty na hory boli úžasnou skúsenosťou. Kedže ovce mená nemali, dávala som mojím malým kámošom mená ja. Nakoniec z toho bola pekná zbierka cez Artura, Oskara, Alberta, Pištu, Feriho až k Rebeke, Berte, Lili… Samozrejme, nastali aj smutné chvíle. Vidieť uhynuté ovečky nebol pekný pohľad a veľa rázy som si aj poplakala. Patrí to ale k životu. A tak sa aj tento môj život v Nórsku krátil.

Zažila som tri ročné obdobia, odrodila hádam 300 ovečiek, naživo videla pôrody teliatok a žriebät, získala som nové vedomosti a skúsenosti, spoznala nespočetné množstvo milých ľudi a našla si nových priateľov. Posledné dva týždne pobytu v Nórsku patrili cestovaniu, kde som oplieskala zvyšné peniaze. Verte mi, život na severe vôbec nie je lacný! Ale vidieť tu krásu určire stálo za všetky moje drobné. Tejto krajine navždy zostane miesto v mojom srdci. Asi aj preto som šla tento rok k ovečkám opäť. Možno poslednýkrát, kto vie. Práca so zvieratmi je pre mňa to najlepšie, čo si môžem priať a v podstate nič iné ani robiť neviem.

Možno preto momentálne pracujem už niekoľko mesiacov na Slovensku v Zoo. V pavilóne opíc. Troška iné sústo, ale niet krajšieho pocitu, ako keď Kongo príde ráno ku sklu a vycapí mi obrovskú pusu na sklo.