Ošetrovateľky na hospodárskom dvore v Čabe začali s dojením o dve hodiny skôr, ako zvyknú. Majú k tomu dobrý dôvod. Je Štedrý deň a aby stihli tradičnú večeru v obvyklom čase, začínajú tesne pred poludním. Ak všetko dobre pôjde, pred osemnástou sú doma. Dve zručné päťdesiatničky čaká takmer 560 dojníc a vo vzduchu visí prianie, aby do práce nevošlo nič neočakávané.

Možností, čo sa pri takomto objeme výroby môže stať, je veľa. Od poruchy dojárne alebo iného stroja, cez starosti so zvieratami, až po pracovný úraz.

Alena Ďurková, tamojšia ošetrovateľka dojníc verí, že dojáreň opäť odvedie stopercentnú prácu. Veľmi dobre si pamätá rok 2003, keď ju v nových priestoroch inštalovali. Odvtedy cez ňu pretiekli desiatky miliónov litrov mlieka a jej práca sa stala ľahšou. Na družstve začala pracovať pred vyše tridsiatimi rokmi, keď dojili ešte do koniev. Dve dojičky dokázali takýmto spôsobom podojiť okolo osemdesiat kráv.

„Práca bola náročnejšia a najmä oveľa pomalšia,“ spomína Alena Ďurková.

Neskôr prešli na kruhovú dojáreň, ktorú vystriedala súčasná – paralelná. Naraz obslúži 20-kráv a preto dnes celý čabiansky chov podojí sama s kolegyňou. Spolu s dvoma ošetrovateľmi sú tými, ktorí tesne pred Štedrou večerou zabezpečujú starostlivosť o tamojšie zvieratá. Veria, že dnes prebehne všetko hladko a kravy si zmenu času dojenia všimnú len minimálne. Mladý zootechnik Vladimír Tylka, ktorý v Čabe slúži už deviaty rok vie, že to úplne jednoduché nebude.

„Samozrejme, že dojnice cítia, že niečo je inak. Nechce sa im ísť ešte do dojárne,“ hovorí o narušení denného stereotypu čabianskych dojníc Vladimír Tylka, vedúci farmy živočíšnej výroby v Čabe. To, ako aj ďalších osem stredísk patrí pod Poľnohospodárske družstvo Devio v Nových Sadoch.

Dojnice cítia aj pravidelnú zmenu času. Posun o jednu hodinu neskôr spôsobí, že sa podľa tamojšieho vedúceho farmy, kravy na dojenie tak tešia, že do dojárne utekajú. Prvé sú na rade nedávno otelené. Tie množstvo mlieka trápi samozrejme najviac.

Akosi prirodzene sa ponúka otázka, či tamojší družstevníci pripravili pre zvieratá na popoludňajšie vianočné kŕmenie niečo špeciálne.

„Naše dojnice majú výživné a kvalitné krmivo počas celého roka. Najväčším dôkazom sú výsledky našej úžitkovosti, ktorá presahuje 10-tisíc litrov na dojnicu a laktáciu,“ hovorí Vladimír Tylka.

Družstvo v Nových Sadoch zamestnáva neuveriteľných 174 ľudí. Ako hovorí predseda družstva Igor Jakubička, aj v časoch vianočných sviatkov pracuje na hospodárskych dvoroch vždy minimálne 40 ľudí v živočíšnej výrobe a ďalší napríklad na vrátniciach jednotlivých stredísk.

„Pre všetkých ľudí, ktorí pracujú v živočíšnej výrobe je piatok, alebo sviatok bežným dňom. Charakter výroby to vyžaduje a ja som šťastný, že sa nám stále darí mať medzi sebou ľudí so zápalom, ktorí sú ochotní túto prácu vykonávať,“ hovorí predseda družstva.

Ten považuje za správne aj rozhodnutie hlavného zootechnika začať s dojením počas Štedrého večera o dve hodiny skôr, aby dokázali uľahčiť situáciu v rodinách zamestnancov.

„Vieme, že sa nám toto rozhodnutie mierne prejaví na znížení produkcie mlieka. Je tu však ľudský pohľad a ten je v tomto prípade dôležitejší,“ hovorí Igor Jakubička.

Ten si počas sviatkov vždy prejde pracoviská, ktoré zabezpečujú chod družstva. A nie je ich málo. Celkovo tamojšie družstvo chová takmer päťtisíc ošípaných z čoho je 265 prasníc. Spomínaný chov hovädzieho dobytka je na podniku zastúpený 2800 kusmi zvierat, z čoho je 900 dojníc.

Predseda družstva navštívil po stredisku v Čabe aj farmu dojníc v neďalekých Šuriankach. Tu dojenie začína o vyše hodinu neskôr. Dojičky a ošetrovatelia by napriek tomu mali stihnúť štedrovečerného kapra. Dôvod neskoršieho začiatku je ten, že tu trvá dojenie o niečo kratšie ako v Čabe, kde je stredisko väčšie a aj na prvý pohľad pôsobí modernejšie. Vybudované bolo prevažne v osemdesiatych rokoch minulého storočia. Kravíny majú vyššie stropy a zdá sa, že aj lepšie vetranie.

Naopak šuranske kravíny svojou sedlovou strechou akoby nechceli pretrhnúť dlhoročné sedliacke tradície z pred druhej svetovej vojny. Vznikli pritom už v päťdesiatych rokoch. Napriek tomu ich nízke stropy a malé okná pôsobia ako z čias, keď dobytok tvoril neoddeliteľné puto s gazdom. Vtedy, pred druhou svetovou vojnou dosahovala priemerná slovenská úžitkovosť na dojnicu 1700 litrov. Po vojne klesla na 1400 litrov a v čase socialistického poľnohospodárstva stúpala pomaly. Začiatkom sedemdesiatych rokov priemerná slovenská krava dojila 2500 litrov mlieka a v úvode osemdesiatych rokov to bolo tritisíc litrov. V čase politicko-ekonomických zmien sa úžitkovosť približovala 3600 litrom. Po Novembri a masívnom vybíjaní stád sme sa s úžitkovosťou prepadli a predrevolučnú úroveň dosiahli opäť až v roku 1998. Odvtedy Slovensko zažíva raketový nárast dojivosti. Za posledných 20-rokov sme sa vlani vôbec prvý raz dostali cez 7-tisíc litrov na dojnicu a rok.

V Nových Sadoch dnes doja neuveriteľných 10-tisíc litrov mlieka. Ide o výsledok o ktorom predošlé generácie asi neuvažovali. Každý úspech, ale aj neúspech má konkrétny menovateľ. Tým hlavným sú ale ľudia, ktorí sú ochotní dennodenne hľadať riešenia problémov, ktoré prináša život. V týchto veľkých príbehoch sa potom skrývajú aj tie menšie a prozaickejšie.

Napríklad príbeh o manželskej dvojici s biblickými menami Mária a Jozef, ktorí spoločne pracujú na družstve v Nových Sadoch. Na Štedrý deň ich čaká spoločná služba na stredisku v Šuriankach. Začiatok Vianoc v dojárni pripomína ozdobený stromček upevnený zo stropu. Nesie milý odkaz. Pre kolegyne z poobednej zmeny ho pripevnili dojičky z rána.

Prečítanie odkazu je jediným zdržaním, ktoré absolvujú. Mária Valová sa s manželom ošetrovateľom nezastavia. Bez slov chystajú, dezinfikujú, zapájajú systémy aby sme už o pár minút zhliadli prvé kravy, ktoré prichádzajú na pravidelné dojenie.

Vtedy prichádza rutina, ktorá ale nemôže skĺznuť do nepozornosti. Prehliadnuť označenú kravu a jej mlieko dostať do systému znamená dostať celú dodávku mlieka do nekvality.

Jej manžel Jozef dnes nemal dobrý deň. Začínal o 2:30 s rannou zmenou a nakladač na ktorom pracoval sa mu pokazil. Namiesto o 11:00 tak skončil až v poobedných hodinách. Potreboval dokončiť zameškanú prácu a opraviť mašinu. Stihol len krátky obed a pokračoval poobednou zmenou s manželkou. Verí, že svoj diel smoly na dnešný deň už vyčerpal a aj oni si spoločne s deťmi sadnú k štedrovečernému stolu načas.

O to, aby bolo všetko pripravené sa postará svokra. Manželia, ktorí pracujú na družstve spoločne to nemajú jednoduché. Igor Jakubička spomína, že v minulosti bolo takýchto dvojíc viac. Dnes ich narátal približne desať.

Manželskú dvojicu občas v práci prekvapia aj ich deti. Nie sú už malé. Starší štrnásťročný syn pokukuje aj po poľnohospodárstve. Pozná ho z rozprávania rodičov, ale aj z toho, čo vidí priamo v Nových Sadoch. Traktory ho podľa mamy zaujímajú.

Študovať ale začal na automobilovej strednej škole. Dnes v Nitre čoraz častejšie rezonuje otázka, či mladých ľudí zláka skôr tradičné chlebové odvetvie, alebo výroba aut. Jedno má v Nitre peknú históriu a druhé začalo pred niekoľkými mesiacmi písať modernú súčasnosť.

Poľnohospodári si uvedomujú, že zápasiť s takýmto konkurentom, ktorého výroba bola navyše štedro podporená z rozpočtu štátu nebude vôbec jednoduché. Problém s tým má aj manažment družstva v Nových Sadoch. Je paradoxom, že len pár kilometrov od Nitry, kde sídli jediná vysoká škola poľnohospodárskeho zamerania na Slovensku, výskumný ústav, alebo Agroinštitút začína byť nedostatok pracovnej sily v agrorezorte kľúčovým problémom.

„Rok 2018 sa vyznačoval najmä príchodom a odchodom ľudí, ktorí sa prišli zamestnať do poľnohospodárskeho podniku, ale veľmi rýchlo odišli. Pre mňa sa stáva v nasledujúcom roku úlohou číslo jedna nájsť kvalitných spolupracovníkov, ktorých budeme vedieť motivovať a ukázať im pozitíva našej práce,“ hovorí Igor Jakubička.

Život u našich poľnohospodárov sa nezastaví ani počas Štedrého dňa. Spolu s nimi, aby bolo dostatok potravín v sviatočných, aj bežných dňoch, pracujú spracovatelia, ale aj servisné zložky ich dodávateľov.