Africký mor ošípaných u nás spôsobil už likvidáciu dvoch menších komerčných chovov. Dôsledkom je usmrtenie stoviek ošípaných a otázniky nad tým, či sa chovy v obciach Luhyňa a Čalovka v budúcnosti obnovia. Chovatelia na celom Slovensku sa proti nákaze snažia brániť už asi dva roky, odkedy sa dostala do blízkosti našich hraníc. Od jej potvrdenia na Slovensku mnohé veľkochovy opatrenia ešte sprísnili. Dlhodobo poukazujú na to, že všetky kroky robia len na vlastné náklady.

„K hlavným veciam, ktoré potrebujeme a musíme mať, patrí dezinfekcia a dezinfekčné brody, ktoré treba každodenne dvakrát obnovovať. Ide o značné náklady pre chovateľov,“ vyjadril sa predseda Zväzu chovateľov ošípaných Julián Škerlík.

Niektorí chovatelia zainvestovali aj do dezinfekčných brán či výstavby betónových plotov, ktoré majú farmy ochrániť pred príchodom prípadných nakazených diviakov.

Chovateľ: Zo strany štátu dostávame akurát tak kontroly

„Všetky opatrenia od vstupnej dezinfekcie, vybudovania dezinfekčného rámu, cez ktorý prechádzajú autá, až po vybudovanie plotu, všetko ide plne v réžii slovenských chovateľov. Štát zatiaľ neuvoľnil na to absolútne žiadne prostriedky,“ upozornil chovateľ z nitrianskeho kraja František Valášek, podľa ktorého by štát v snahe zachovať aspoň aktuálne ani nie 40-percentnú sebestačnosť v produkcii bravčoviny, mal chovateľom pomôcť.

„Všetko záleží len na chovateľovi, kto sa ako chce a môže postarať. Zo strany štátu dostávame akurát tak kontroly, či biologickú ochranu robíme dobre. Ale čo sa týka finančných podpôr, tie nemáme. Samozrejme, všetky opatrenia pre nás znamenajú náklady,“ dodal Škerlík.

Ministerstvo pôdohospodárstva tvrdí, že sa v boji s africkým morom ošípaných zameralo najmä na zamedzenie šírenia nákazy.

„Ministerstvo nariadilo intenzívny lov diviačej zveri, vydalo mimoriadne povolenie na lov diviačej zveri – celoročne všetkých kategórií, poskytlo chladiarenské zariadenia v najrizikovejších oblastiach Slovenska a poskytuje odplatu za odovzdané vzorky z diviačej zveri. Tieto opatrenia sa ukázali ako úspešne, počet ulovenej zveri dosahuje už rok a pol historicky najvyššie čísla a aj vďaka tomu je šírenie AMO na Slovensku výrazne nižšie, ako v zahraničí. Prínosom boli aj včasné a proaktívne opatrenia. SR vykonáva preventívne opatrenia, monitoring a ďalšie úkony nie len v zmysle nariadení EÚ, ale s cieľom minimalizácie šírenia AMO aj v okresoch, ktoré vnímame ako potencionálne rizikové,“ vyjadril sa Daniel Hrežík z tlačového oddelenia MPRV SR.

Rezort nepopiera, že chovateľom na opatrenia neprispieva.

„Pokiaľ ide o zabezpečenie komerčných chovov proti vniknutiu nákazy, chovatelia vykonávajú opatrenia najmä na úrovni biosecurity, tzn. zákaz vstupu cudzích osôb do priestorov chovu a areálu farmy, osobnej dezinfekcie a dezinfekcie chovných priestorov, dopravných prostriedkov a podobne. Nariadenia na ochranu komerčných chovov majú odporúčací charakter a je na zvážení každého chovateľa, ako ich bude uplatňovať,“ dodal Hrežík.

Podľa rezortu chovatelia, ktorí sa rozhodnú pre výstavbu betónových plotov okolo fariem, môžu čerpať prostriedky z Programu rozvoja vidieka v rámci modernizácie výrobných areálov. Samotné ploty však ministerstvo nepovažuje za opatrenie, ktoré by malo pri zamedzení šírenia nákazy zásadný vplyv. Aj prípad z východného Slovenska potvrdzuje, že nákazu môže z uhynutých diviakov rozniesť aj hmyz. Chovateľ František Valášek však tvrdí, že plot ako opatrenie je vždy lepší, ako nerobiť nič.

„V roku 2006 sa v rámci legislatívy skončilo odškodňovanie fariem, ako máme my, ktoré postihne nejaká nákaza. Štát by nás v takom prípade teoreticky vôbec nemusel odškodniť. V takom prípade by to pre nás bolo úplne likvidačné a nadobro by sme skončili,“ dodal poľnohospodár.

Pachové ohradníky ako zbytočné opatrenie?

Ministerstvo malo pred časom snahu chrániť veľkochovy iným spôsobom.

„MPRV SR ponúklo chovateľom možnosť zaobstarania pachových obradníkov, avšak chovatelia argumentovali, že tie sú neúčinné,“ uviedol Hrežík.

To potvrdzujú aj samotní chovatelia, podľa ktorých sú pachové ohradníky zbytočným opatrením.

„Ak by sme ponuku ministerstva prijali, boli by to neefektívne vynaložené peniaze. Pachový ohradník funguje možno dva týždne, potom ho treba obnovovať, a napokon si zvieratá naň aj tak zvyknú. Navyše nie je žiadna záruka, na ktorú stranu zviera od ohradníka zabehne. Z tohto dôvodu, aj po skúsenostiach v iných krajinách, vieme, že ohradníky sú málo efektívne,“ vysvetlil Julián Škerlík.

Stavba plotov sa pritom už pred časom vo väčšom rozbehla v zahraničí. Betónové či oceľové ploty pribudli napríklad na hraniciach Nemecka, Dánska či Poľska. U nás by takýto krok chovatelia tiež privítali.

„Naša hranica s Maďarskom, kde je problém s africkým morom ošípaných výrazný, je veľmi dlhá. Privítali by sme plot aspoň v dvoch okresoch, kde sú väčšie chovy v blízkosti hraníc, teda v okresoch Lučenec a Rimavská Sobota. Ale nepredpokladáme, že by štát aspoň na toto našiel peniaze,“ dodal Julián Škerlík.