Prvý dojem často vytvára predstavu o človeku. Eduard Janíček, ktorý zomrel v sobotu 28. marca 2026, sa do pamäti zapísal ako schopný organizátor. V predvečer prvého ročníka celoslovenských ovčiarskych slávností Ovenálií, ktoré sa konali v roku 2009, bolo už všetko podstatné pripravené. Schopní organizátori v tomto čase premýšľajú, diskutujú so spolupracovníkmi o detailoch a najmä veria v priazeň počasia. Tí menej schopní ešte telefonujú, vybavujú a nervózne zadeľujú úlohy. Eduard Janíček sa neponáhľal. Pôsobil pokojným dojmom, no napriek tomu nedokázal zakryť nadšenie z blížiaceho sa prvého ročníka podujatia. Bol hrdý, že ovčiarsky zväz, kde roky pôsobil, ho poveril zorganizovať akciu, na ktorej sa chovatelia stretnú s laickou verejnosťou.

Organizátor

Do dnešných dní sú ovčiari a možno ešte vinohradníci s vinármi jediné sektory nášho agrorezortu, ktoré sa pravidelne a intenzívne obracajú na konečného spotrebiteľa. Ponúkajú mu finálny produkt a preto hľadajú cesty, ako ho osloviť. Celodenný program Ovenálií mal byť cestou, ako zákazníka presvedčiť, že nie je syr ako syr a moderné ovčiarstvo vyzerá trošku inak, ako v detskom seriáli Pásli ovce valasi. Pred sedemnástimi rokmi ovčiari pripravili svoj premiérový program Ovenálií nadčasovo, o čom svedčí, že mnohé jeho zložky prežili doteraz.

V rovnakom období vzniklo na strednom Považí aj podujatie Zo salaša do mesta. Eduard Janíček ho organizoval so svojou manželkou Danielou, vtedajšou šéfkou regionálnej poľnohospodárskej a potravinárskej komory. Ciele tohto podujatia boli podobné ako pri Ovenáliách. Mestskému človeku priblížili chov oviec, ale aj výrobky s regionálnym pôvodom. V mestskom prostredí priemyselnej Považskej Bystrice boli pasúce sa jahňatá ako úkaz, ktorý vedeli oceniť najmä deti. Janíčkovci chceli časť radosti z chovu niekoľkých stovák oviec plemena cigája preniesť zo salaša v Udiči do mesta.

V tom čase ovce dojili a z mlieka vyrábali aj populárne syrové torty. V posledných rokoch sa to zmenilo, keďže práca so zvieratami láka čím ďalej menej ľudí, a v bohatých regiónoch ako je Považie, už neláka vôbec. Prehodnotili štruktúru výroby a z mliečnej ovčej produkcie sa stala mäsová. Eduard Janíček sa od chovateľov oviec ale nevzdialil. Poznal ovčiarstvo v celej jeho šírke.

Zúročené vedomosti

Mnohí kolegovia ho vnímali aj ako nákupcu jahniat pre sabinovského spracovateľa a vytvoril aj zásielkový obchod s chovateľskými potrebami. Eduard Janíček jednoducho dokázal zúročiť to, čo sa naučil o sektore od 80-tych rokov, keď nastúpil do praxe.

Pôsobil v Agrokombináte v Liptovskej Osade, ktorý v tom čase choval 1800 bahníc. Liptovský podnik patril ku gestorom ovčiarstva na Slovensku. Vďaka tomuto postaveniu a vlastnému záujmu prešiel na Slovensku stovky chovov oviec a videl, ako sa odvetvie mení. Ako z trojakého úžitku oviec postupne vypadla produkcia vlny, či ako je pri mlieku čoraz väčším problémom pracovná sila. Zmenila sa aj produkcia veľkonočných jahniat. Keď v osemdesiatych rokoch boli cez podnik zahraničného obchodu vyvážané do Grécka a na Cyprus, neskôr sa museli poľnohospodári o svoj odbyt postarať sami. Dominantným sa stal taliansky trh.

V posledných rokoch sa vďaka premyslenej komunikácii zväzu dostávajú jahňatá vo väčšom rozsahu aj na domáci trh. Zväz chovateľov oviec však nie je anonymným spoločenstvom, ale tvoria ho konkrétne osobnosti formované vlastnými skúsenosťami a odborným zázemím. Aj vďaka nim sa ovčiarstvo dokázalo prispôsobiť a posunúť do súčasnosti, hoci na svoju prácu často nazerali z rôznych uhlov.

Pokračovatelia

Eduard Janíček bol rozhodujúcou osobnosťou ovčiarov na Slovensku. Odišiel tak, ako celý život žil. Pri práci na svojom hospodárstve, keď nakladal ďalšiu várku jahniat pre spracovateľa. Zhodou okolností nebol v tom čase u chovateľa v južnej časti Slovenska, ku ktorému sa pôvodne nahlásil. Ten ho poprosil, že sobota vyzerá daždivo a nevľúdne a či nemôže prísť pre jahňatá o pár dní skôr. Eduard súhlasil a tamojší predseda družstva s ním strávil počas prípravy na expedíciu celý deň. Naložili stovky jahniat a celý čas sa rozprávali.

Počas rozhovoru spomínal aj na to, ako ho teší, že jeho deti zostali v rezorte. Syn Martin sa na Slovenskej poľnohospodárskej univerzite venuje chovu oviec, Juraj pôsobil po jeho boku v podnikaní na Považí a dcéra Katarína bola takisto súčasťou jeho života a práce.

Eduard Janíček odišiel priskoro, vo veku nedožitých 67 rokov. Posledná rozlúčka s ním bude 1. apríla o 15:00 v novom kostole na sídlisku SNP v Považskej Bystrici.