Keď Matthias Krön zo Salzburgu navštívil Taiwan v roku 1999, servírovali mu na raňajky namiesto kravského, teplé sójové mlieko, ktoré mu mimoriadne chutilo. „Začal som sa pýtať, že prečo dávame sóju jesť zvieratám, keď by sme ju mohli konzumovať priamo,“ povedal počas stretnutia s novinármi v Belej neďaleko Štúrova.

Matthias Krön pracoval vtedy pre mliekarenskú firmu v Rakúsku, ktorá jeho zásluhou začala postupne vyrábať aj čisto rastlinné produkty.

„Po uplynutí desiatich rokov sme živočíšnu produkciu úplne zastavili,“ opisuje.

Dnes je konateľom holdingu New Originals, ktorej časťou je aj slovenský výrobca tofu Alfa Bio. Zároveň je prezidentom a predsedom predstavenstva neziskovej organizácie Donau Soja, ktorú založil v roku 2012. Organizácia podporuje európsku bielkovinovú transformáciu s osobitným dôrazom na udržateľnú európsku produkciu sóje bez GMO. Donau Soja vyvinula a implementuje normy pre európsku sóju a dnes má viac ako 330 členov z 32 krajín, ktoré spolu vypestujú milión ton sóje ročne.

Na Slovensku používajú certifikát Donau Soja štyri spoločnosti – Alfa Bio, výrobca produktov z tofu značky Lunter, IPK Agro, spoločnosť na výrobu a predaj certifikovaných osív a obchodné spoločnosti Partner R.B. a RWA.

V konzumácii je ešte rezerva

V Ázii je sója bežnou súčasťou jedálneho lístka, používa sa tu 5-tisíc rokov, patrí k piatim posvätným plodinám. V Číne začali pred 2 000 rokmi robiť tofu, ktoré v Ázii denne konzumuje miliarda ľudí. Pre porovnanie, priemerný Japonec zje ročne 16 kilogramov tofu, pričom Slovák iba pol kila.

„Ak sa nám podarí zdvihnúť tieto štatistiky na tri kilogramy, tak to budeme považovať za veľký úspech,“ hovorí Jakub Lunter, člen správnej rady Alfa Bio.

Do 50. rokov minulého storočia bola Čína najväčším pestovateľom sóje, dnes je jej najväčším dovozcom z USA a Južnej Ameriky. Druhým najväčším dovozcom z týchto končín je EÚ. Ročne sa vo svete vypestuje 397 miliónov ton sóje, ťažisko jej pestovania sa presunulo na oba americké kontinenty. Pre v Amerike vyprodukovanú sóju platí, že pokiaľ nemá certifikát bez GMO, tak geneticky modifikovanú zložku obsahuje.

Európski pestovatelia sa chcú odlíšiť od takejto veľkoprodukcie, sústrediť sa na sóju bez GMO a na to slúžia certifikáty. Niektoré majú zároveň ambície plniť ciele boja proti odlesňovaniu, čím sa ešte viac chcú dištancovať od amerických praktík. V Južnej Amerike sójové plantáže vznikajú na mieste pôvodných saván a dažďových lesov a predstavujú veľkú záťaž na pôvodné ekotopy.

Ukrajina namiesto Brazílie?

Minulý rok sa v Európe vypestovalo podľa Donau Soja 12,2 milióna ton sóje, pričom len tri milióny z toho v krajinách EÚ. Len asi osem percent svojej spotreby sóje si dokáže dnes EÚ vyprodukovať sama.

V dovoze sa však Európska únia čoraz viac orientuje na svojich susedov ako na zámorie. Najväčším producentom sóje v Európe je Ukrajina, kde sa v roku 2024 odhadom pestovala na 2,2 milióna hektárov. Tieto výmery štyri roky po sebe rástli, len za uplynulý rok to bolo o 21 percent. Pri dovoze ukrajinskej sóje do EÚ nenastáva ten problém ako pri obilí, nie je totiž na úkor domácej produkcie, ale na úkor dovozu zo zámoria.

Druhý najväčší európsky pestovateľ sóje Srbsko ju pestuje na 250-tisícoch hektárov. Pre porovnanie, Nemecko má sójou osiatych 50-tisíc hektárov.  Výmery pestovania sóje sa však postupne zvyšujú.

Portál Donau Soja ten rast vysvetľuje tak, že sója vykazuje lepšie ekonomické výsledky ako iné komodity a ceny kvalitnej sóje bez GMO určenej na konzumáciu ostávajú stabilné. Práve taká má pre Európu význam.

Bez GMO a odlesňovania

Certifikáty Donau Soja a Europe Soja chápu Európu širšie ako EÚ. Napríklad ak má sója dovážaná z Ukrajiny certifikát Europe Soja, spĺňala štandardy EÚ.

„O certifikát Donau Soja môže požiadať ktorýkoľvek pestovateľ v povodí Dunaja od Nemecka cez Srbsko až po Rumunsko. Europe Soja je zas zárukou kvality pre pestovateľov od Portugalska až po Ural, teda teoreticky by sa o ňu mohli uchádzať aj z Ruska,“ povedal pre poľnoinfo.sk Leopold Rittler, šéf pre výskum a inováciu Donau Soja.

Oba certifikáty sa vzťahujú na komerčne pestovanú sóju a zakladajú si na vystopovateľnosti pôvodu sóje od zasiateho semena až po konečný výrobok a stopercentnú absenciu GMO sóje. Všetky produkty musia spĺňajú desať princípov udržateľnosti.

„Je to zlatý štandard v Európe. Základom je európska legislatíva, aké látky sú povolené v EÚ. Navyše sme odstránili tie látky, ktoré považuje Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) za škodlivé. Nepovoľuje sa napríklad aplikácia glyfosátu pred zberom úrody. Rovnaké pravidlá sa vzťahujú aj na producentov mimo EÚ – Moldavsko, Srbsko či Ukrajinu. Pre farmára z EÚ splnenie týchto pravidiel predstavuje len minimum námahy, o niečo viac jej musí vynaložiť farmár zo štátu mimo EÚ,“ vysvetľuje pravidlá certifikátov Leopold Rittler.

Slovensko a cerifikáty

Slovensko patrilo medzi prvé krajiny mimo Ázie, kde sa sója začala pestovať – ešte skôr, než v Amerike. Friedrich Haberlandt, vedec a botanik, ktorý si prvý všimol sóju na svetovej výstave vo Viedni v roku 1873, sa narodil v Bratislave. Ako člen kráľovskej poľnohospodárskej akadémie ju začal pestovať pokusne vo Viedni a neskôr rozposlal semená na 130 miest v bývalom Rakúsko-Uhorsku, aby zistil, kde sú najlepšie podmienky na jej pestovanie. Sučany na Slovensku sa tak vďaka nemu stali jedným z prvých miest v Európe, kde sa sója pestovala. Friedrich Haberland napísal rozsiahle vedecké dielo o tejto plodine.

Vrcholom v pestovaní sóje na Slovensku bol rok 2021, keď sa podľa Štatistického úradu SR vypestovalo na takmer 65-tisícoch hektárov viac ako 160-tisíc ton sóje. V ďalšom roku 2022 sa výmery zvýšili, ale výnosy boli slabé, preto sa v roku 2023 sója zasiala iba na približne 50-tisícoch hektárov. Produkcia roka 2023 bola ale vyššia, ako rok predtým. Sóje sa dopestovalo 130-tisíc ton. V roku 2022 to bolo necelých 100 tisíc ton.

„Za zníženie poklesu zbernej plochy sójových bôbov v roku 2023 môže zlý rok 2022, keď sa vplyvom nevhodných klimatických podmienok znížili hektárové úrody. Rok 2023 ale opäť zaznamenal vyššiu produkciu a úrodnosť sa vrátila k obdobiu dobrých rokov,“ uviedol pre poľnoinfo.sk Marek Lukáčik, tajomník Zväzu výrobcov krmív, skladovateľov a obchodných spoločností.

V Sučanoch v okrese Martin sa sója pestuje dodnes. Celkom 60 percent celkovej výmery plôch na pestovanie tejto plodiny sa nachádza na Východoslovenskej nížine. Sóju v bio kvalite produkuje napríklad Družstvo agropodnikateľov (DAP) Mužla. Pre komerčnú sóju využívajú certifikát Donau Soja, Naturalis alebo Bioland.

„Naša sója nemôže byť viac dunajská, pestujeme ju pár metrov od rieky, najďalej však desať kilometrov od koryta,“ opisuje Róbert Győri, predseda DAP Mužla.

Slovensko má aj vlastný certifikát Slovak Soya pre také osivo, zber a spracovanie sóje na území Slovenska, ktoré vylučuje akúkoľvek kontamináciu GMO.

„Náš zväz vyvíjal od roku 2016 aktivity, ktoré mali povzniesť a zatraktívniť pestovanie sóje vyhlásením Slovenska za krajinu s produkciou bez GMO. Vyústilo to do podpísania Memoranda o spolupráci medzi Ministerstvom pôdohospodárstva a rozvoja vidieka a nášho zväzu. Následne bola vytvorená pracovná skupina v oblasti bielkovinovej sebestačnosti a dobrovoľnej schémy označovania potravín a krmív, výrobkov poľnohospodárskej prvovýroby vyrobených bez použitia GMO,“ uviedol Marek Lukáčik.