Amarant, alebo po slovensky láskavec, väčšina z nás pozná skôr ako veľkú húževnatú burinu so širokými listami a červeným metlinovým súkvetím. V minulosti ňou zvykli gazdovia kŕmiť ošípané. No okrem tejto formy, existuje asi 60 ďalších – kultúrnych odrôd láskavca, ktoré sú vhodné aj pre ľudskú výživu.

Nie je to žiadna novinka, v krajinách Južnej Ameriky znamená amarant už po stáročia to, čo pre Európana pšenica. Pre pôvodných obyvateľov (Inkov, Mayov, Aztékov) bol „svätým zrnom“, o čom svedčí aj sám názov „amarant“ – znamená totiž „nesmrteľný“.

Ide o nepravú obilninu, nenáročnú na pestovateľské podmienky. Darí sa mu aj v suchých podmienkach a vyšších nadmorských výškach. Má vysokú výživovú hodnotu, semeno láskavca je bohaté na bielkoviny, vlákninu, kvalitné tuky, minerály, vitamíny, antioxidanty. Na rozdiel od väčšiny obilnín, láskavec neobsahuje lepok, ktorý sa stáva čoraz rozšírenejším alergénom. Výnimočný je aj obsah squalenu v oleji z amarantu. Je to látka, ktorá významne podporuje obranyschopnosť a regeneračné schopnosti organizmu (napr. pri strese a rádioterapiách). Amarant používajú športovci, u ktorých podporuje rast svalovej hmoty. Pomáha aj regenerácii buniek, biosyntéze cholesterolu a látkovej výmene. Zo zdravotného hľadiska je zaujímavý aj obsah flavonoidu rutínu, ktorý podporuje pružnosť ciev. Má tiež vysoký podiel esenciálnych aminokyselín, napríklad lyzínu. Minerálie ako vápnik, horčík, draslík, selén, zinok, železo a vitamíny radu B (B1 a B2), antioxidant E, vitamín C a ďalšie prospešné látky predurčujú láskavec na využitie v kvalitnej strave, bezlepkových a diabetických diétach, či dokonca na liečbu. Málokto vie, že aj bývalý český prezident, Václav Havel, mal po operácii naordinovanú amarantovú diétu. Amarantovú pastu už dokonca skúšali konzumovať aj kozmonauti vo vesmíre.

Láskavec sa do Európy doviezol v 16.storočí. Pokusy pestovať kultúrny amarant aj v našich zemepisných šírkach siahajú do deväťdesiatych rokov minulého storočia a k menu Jozefa Húsku. Docent Húska, vysokoškolský pedagóg, výskumník a vizionár dokázal preniesť získané skúsenosti z jedného povolania do druhého. Svoj pracovný život zasvätil trom láskam – pšenici, kukurici a amarantu. A každú z týchto plodín si cení rovnako. Po skončení štúdia v roku 1960 venoval 20 rokov pšenici vo výskumnom kolektíve akademika Emila Špaldona, počas ktorých sa im podarilo zvýšiť úrodu z dvoch na šesť ton na hektár. Ďalších 10 rokov viedol Výskumný ústav kukurice v Trnave, kde dosahovali svetovo porovnateľné výsledky. Po návrate na Vysokú školu poľnohospodársku v Nitre podnietil vznik nového predmetu „agroturistika“, ktorému sa venoval až do odchodu do dôchodku. V roku 1999 založil s priateľmi Združenie Magna Via, ktoré chce prostredníctvom propagácie prírodného, historického a kultúrneho dedičstva na tejto ceste napomáhať rozvoju cestového ruchu na Slovensku.

„Záujem o amarant vo mne vzplanul najmä vďaka prof. Magomedovi zo St. Peterburgu v r.1991. Spolu sme tiež zakladali celoeurópsku asociáciu pre amarant, ktorej prezidentom ma napokon zvolili v roku 1997,“ vysvetľuje docent Húska.

Ten už od roku 1992 viedol v Nitre kolektív výskumných pracovníkov z rôznych oblastí, výskumných ústavov a univerzít na Slovensku.

„Preskúmali sme amarant z každého hľadiska a práca i jej výsledky nás napĺňali a tešili. S amarantom sme sa zoznamovali postupne, najskôr na malej ploche a zberali sme ho ručne. Každá rastlina vytvorí 200-500 tisíc drobných semien, výnos je asi 1,5-2 tony z hektára. Semeno je najlepšie mlieť čerstvé, pretože v múke je obsiahnutých veľa tukov, ktoré časom oxidujú. Alebo ho variť celé a použiť napríklad ako „slovenský kaviár“ na chlebík s maslom, alebo ako závarka do polievky. Pivo uvarené z amarantu ocenili aj „fajnšmekri“,“ usmieva sa doc. Húska, ktorý stále dúfa, že sa na Slovensku nájde pivovar, ktorý by bol schopný vyrábať túto špecialitu, atraktívnu aj pre účely cestového ruchu.

„Isteže, vo svete už dlhšiu dobu rezonujú rôzne potravinové výrobky z amarantu. A Slovensko má dobrý potenciál pre oživenie a spestrenie výživy. Ku koncu deväťdesiatych rokov 20. storočia sa pestovanie amarantu rozbehlo najmä v Českej republike, kde mu pestovatelia venovali až 600 hektárov. U našich susedov vyrábali napr. známu tyčinku Amarantelu, ponúkali amarantové menu v olomouckej reštaurácii, dokonca v Hradci Králové vzniklo celé nemocničné oddelenie pre liečbu celiakie u detí pomocou amarantu,“ vymenúva doc. Húska.

Aj na Slovensku sa láskavcu venovalo mnoho energie v rámci pestovania, zberu, spracovania, mletia:

„Prakticky boli do výskumu láskavca zainteresované všetky katedry VŠP v Nitre. Riešila sa teda aj potrebná poľnohospodárska mechanizácia. V bratislavskej chemicko-technologickej fakulte dosiahli ideálnu receptúru na vynikajúci chlieb s amarantovou múkou. Úlohu napokon prebral aj genetický ústav SAV v Nitre a úspech sme tak dosiahli aj v šľachtiteľstve – máme uznanú slovenskú odrodu amarantu „Pribina“. Dokonca z dovezeného semena amarantu z Peru sa po trojročnom pokuse v slovenských podmienkach vykľula gigantická rastlina, ktorá dala až päťkrát väčšie množstvo silážnej hmoty ako kukurica. Využila sa v bioplynovej stanici. Láskavec je veľmi dobre využiteľný aj vo výžive zvierat. Dokazuje to aj pokus v bažantnici pri Nitre – mladé vtáky prehliadli kukuricu, zato láskavec zožrali celý, do poslednej omrvinky,“ spomína doc. Húska, ktorý dúfal, že kultúrny amarant by sa mohol stať trvalou súčasťou osevných postupov aj na Slovensku.

„Trápi ma malá pestrosť pri striedaní plodín na poli, podobne ako pestrosť stravy na tanieri. Diktuje nám ekonomika. V monokultúrach sa však len šíria škodcovia, choroby a používa sa jednostranná chémia na ich ničenie. Poľnohospodárstvo nemá tú fantáziu, čo by malo mať. K vedomostiam nie je ďaleko – dajú sa nájsť a použiť. Máme zachované všetky záverečné správy z výskumov. Chcelo by to len niekoho zapáleného, kto dá dokopy zainteresovaných ľudí, preberie všetky aspekty produkcie, oboznámi ľudí s podmienkami a rozbehne semenárstvo a pestovanie amarantu na Slovensku,“ praje si docent Húska.