Zadajte hľadaný výraz

Názory a komentáre Z domova

Zdravie slovenskej zeleniny

Zdravie slovenskej zeleniny
insert_photoautorka

Za ostatné roky (až desaťročia) na Slovensku klesá nielen spotreba čerstvej zeleniny na osobu, ale oveľa dramatickejšie jej domáca produkcia. Na konci letnej, ale vôbec nie „uhorkovej“ sezóny hodnotíme situáciu a hľadáme riešenia s Ing. Oliverom Šiatkovským, výkonným riaditeľom Zeleninárskej únie Slovenska.

Na úvod moja spomienka z detstva: je začiatok osemdesiatych rokov, s mamou oberáme uhorky za rozostavaným domom, potom ich triedime cez vyrezané otvory v doštičke na jednotky, dvojky, trojky a v debničkách ich vezieme na káričke k pani Betke, ktorá dala do miestneho rozhlasu vyhlásiť, že dnes vykupuje uhorky. Vystojíme si v rade ďalších predajcov z našej dediny pred bránou do dvora, kde pani Betka stojí za veľkou drevenou váhou a starostlivo odváži každú debničku, kým ju odloží do chladnej garáže. Hodí to pár korún, no keď budú uhorky dobre rodiť, za sezónu zarobíme aj pár stovák a bude na obkladačky do kúpeľne…

Takto to u nás fungovalo v časoch dozrievajúceho socializmu. Systém bol dobre organizovaný, južné Slovensko lemovali fóliovníky, fungovali veľkosklady, spracovatelia, mraziarne. Veľký konzervárenský podnik na juhu Slovenska vykupoval z obcí nielen uhorky nakladačky, ale aj cibuľu, cesnak, mrkvu a ďalšie druhy zeleniny. Ľudia teda mali motiváciu, aby obrábali svoje záhradky a najmä dôchodcovia a mladé rodiny na dedinách si tak mohli aspoň čo-to prilepšiť.

„Moja milá povedala, že som chlapec hustý. Ja jej na to: moje zlato, to je od kapusty!“

Potom prišla „nežná revolúcia“, na Slovensko prišli obchody nadnárodných reťazcov, ktoré to tu valcovali, najmä svojskými pravidlami trhu. Keď sa pred nich postavili domáci pestovatelia zeleniny, máloktorí boli schopní vyhovieť ich požiadavkám, ako napríklad dodávať po celý rok zeleninu najlepšej kvality, no za nízke ceny. Pre väčšinu boli tieto podmienky likvidačné. A menšie obchody – kedysi známe v každom mestečku ako „Zelovoc“, boli zrazu popri veľkých nákupných centrách pre spotrebiteľov nezaujímavé. V predajniach obchodných reťazcov bola kedykoľvek dostupná (aspoň spočiatku) lacná zelenina a predávalo sa v nich až 70-80% tovaru. Spotrebitelia si zvykli. Aj keď nám tá holandská mrkva a marocké rajčiaky príliš nechutili, ich cena bola na trhu najnižšia. Dobre zorientovaní obchodníci sa u nás sústreďujú aj dnes najmä na nízku cenu, no často na úkor kvality. Za tie roky sme si to uvedomili i my sami a začíname sa pýtať, či to, čo kupujeme v supermarketoch je naozaj dobré a „lacné“? Po prvé preto, že tovar sa preváža cez pol sveta, kde ani netušíme, v akých podmienkach sa dopestoval, musí byť často aj chemicky ošetrený a prechádza cez niekoľko obchodných spoločností, z ktorých každá chce mať na predaji svoj podiel. Na druhej strane je cena privysoká, lebo svojim výberom pomáhame pri likvidácii domácich výrobcov, ktorí zamestnávajú hlavne Slovákov.

„Abo sa podajte, abo fazuli dajte!“

Nedávno náš pán premiér, letiac nad našou krásnou krajinou, spozoroval a neskôr skonštatoval, že Slováci upúšťajú od pestovania zeleniny aj v domácich záhradkách a radšej ich zatrávňujú a premieňajú na okrasné záhony a oddychové zóny. Prečo by nie? Veď je oveľa jednoduchšie zájsť do obchodu a kúpiť si čerstvú zeleninu a ovocie kedykoľvek v roku. Nenamáhať si chrbát pri vyplievaní záhonov mrkvy a jahôd, nenarobiť si pľuzgiere pri vláčení kanvíc s vodou a nemať potom starosti so správnym skladovaním alebo zaváraním. Paralela s veľkovýrobou zeleniny nie je náhodná. Škoda len, že si to vláda všimla príliš neskoro. A aj keď už niekoľko rokov vyhlasuje, že pestovanie zeleniny u nás je jej prioritou, pretože jej leží na srdci zdravie národa, akosi tu stále pokrivkáva reálna snaha o pomoc, podporu a riešenie.

Pestovaniu zeleniny, napriek tomu, že je taká zdravá, nepomohli príliš ani princípy Spoločnej európskej politiky po vstupe Slovenska do EÚ v r. 2004. A aj napriek európskej podpore pre tvorbu odbytových organizácií výrobcov, stále nemáme „odbytovky“ na potrebnej úrovni a ak aj sú, nie sú schopné konkurovať tým zo „Západu“.

„Tam sú totiž schopní združiť sa a v jednej odbytovej organizácii hoci aj osemdesiati drobní pestovatelia, kým u nás majú problém zjednotiť sa aj štyria. V podstate neprišli s ničím novým, veď to tu kedysi fungovalo – mali sme spoločné podniky, ktoré spolupracovali, skladovali vo veľkom a dokázali odbytovať aj väčšie množstvá. No dnes je to všetko preč a začínať odznova sa už ľuďom akosi nedarí, či nechce?“ pýta sa Oliver Šiatkovský.

A tak sme dnes svedkami útlmu domácej produkcie. Na celom Slovensku je len jedna väčšia mraziareň, pár menších konzervární a pestujú sa iba „okrajové“ druhy (zemiaky, cibuľa, koreňová zelenina, kapusta, karfiol, melóny, jahody…) a aj to len v malých množstvách. Sme skrátka nekonkurencieschopní. Pritom kedysi bola domáca výroba sebestačná, ba dokonca sme zeleninu aj vyvážali. Pravdou tiež je, že sa spracovala aj iná ako len tá najkrajšia, bezchybná zelenina, no práve takú dnes požadujú všetky obchodné reťazce.

Nerozumiete, o čom hovorím? Veď ste si sami všimli množstvo predajcov zeleniny na tržniciach, alebo popri ceste, ktorí sa budú dušovať, že ponúkajú zaručene domácu (rozumej slovenskú) produkciu, no väčšinou ide tiež o dovezený tovar. Našťastie, sa u nás pomaly rozvíja tzv. „predaj z dvora“ – teda priamo od pestovateľov. A najmä vo väčších mestách sa rozbieha aj donáška domov, alebo tzv. „debničky“, kde obchod funguje na báze elektronického e-shopu a po objednávke môžete v presne určených dňoch čakať dodávku čerstvej produkcie (často aj priamo od domácich výrobcov) a to až k dverám. Tak prečo by sme sa mali vzrušovať a riešiť situáciu v slovenskej produkcii zeleniny?

Ide o to, že táto produkcia zeleniny „v malom“ rozsahu, teda na menších farmách, nikdy nebude schopná zásobiť po celý rok čerstvou zeleninou veľkopredajne obchodných reťazcov. Nie bez masívnejšej koordinácie, veľkoskladov a dopravných služieb. A aj keď sa už mnohé vykonalo, stále nám chýba aj väčšia propagácia spotreby domácej produkcie. Stále chýba premyslený marketing. Väčšina pestovateľov sa snaží pritiahnuť zákazníkov rôznymi akciami, farmárskymi predajňami na podniku, alebo samozbermi produktov za nižšiu cenu, ale to nemusí fungovať u každého druhu zeleniny.

Slovenská vláda vidí v pestovaní domácej zeleniny potenciál zvýšenia zamestnanosti na vidieku. Áno, kedysi to tak naozaj bolo a v tomto sektore sa zamestnávalo množstvo sezónnych pracovníkov – veď bolo treba vypestovať sadeničky, zasadiť celé polia, potom okopávať, vyplievať, ošetrovať, chrániť pred škodcami, chorobami a mrazom, až napokon pozberať úrodu – tiež väčšinou ručne. Aj na samotné balenie a spracovanie zeleniny pre spotrebiteľov bolo treba mnoho šikovných rúk. Kam sa stratili? Aj keď „pozostalí“ slovenskí pestovatelia pravidelne ponúkajú prácu a hľadajú brigádnikov, je to každý rok ťažšie a stále menej a menej ľudí priťahuje ťažká práca na zeleninovom poli. Dokonca ani nezamestnaní nemajú záujem prilepšiť si. Prečo? „System error!“

„Nemyslím si, že by armáda nezamestnaných, ktorú tu máme, zachránila potrebu ručnej práce v zeleninárstve. Nedá sa na nich spoľahnúť a navyše ani to už nie je lacná pracovná sila. Tak aj my, ako mnohé iné odvetvia, už musíme hľadať posily v iných, východnejších krajinách“, dodáva bezradne Oliver Šiatkovský.

Situáciu by bolo treba riešiť systémovo. Pre zamestnanie našincov by pomohla napr. správna úprava pravidiel poskytovania sociálnych dávok, zníženie odvodov za takýchto zamestnancov, alebo aj daňové úľavy (ktoré častejšie vidíme u zahraničných investorov). Štát by mal motivovať aj tých, ktorí si chcú privyrobiť u pestovateľov.

Ďalej by bolo treba nastaviť podmienky a pravidlá na spoločnom trhu tak, aby boli pre všetkých dodávateľov rovnaké a spravodlivé. Aby obchodné reťazce, ktoré majú sídla v krajinách na západ od nás, nenakupovali dlhodobo iba u tamojších dodávateľov a neuplatňovali tu neprimerané podmienky v rámci obchodných vzťahov. Je však nemenej dôležité, aby reagovali aj domáci výrobcovia zeleniny a zjednotili sa – dohodli spoločné projekty, ktorých výsledkom by boli vytvorené podmienky na dlhodobú schopnosť pravidelných väčších dodávok kvalitnej zeleniny počas roka. Iste, nie je to úloha na jeden rok, ale začať treba čím skôr.

„Rokujeme o tom, že by sme sa spojili do jedného spoločného združenia – teda zeleninári, ovocinári, zemiakári aj výrobcovia v integrovanej produkcii, s tým cieľom, aby sme posilnili svoju pozíciu pri odbyte,“ naznačuje Oliver Šiatkovský.

Podľa neho by návodom na riešenie súčasnej situácie bola „finalizácia vlastnej produkcie, podpora spracovateľského priemyslu a zlepšenie marketingu.“

Pre pestovateľov je asi najdôležitejšia dlhodobá stabilita – teda možnosť plánovať vopred a vedieť, koľko čoho má dopestovať, kedy, komu a za koľko to predá. Oživiť by potreboval najmä domáci spracovateľský priemysel, aby mali pestovatelia aj iné možnosti odbytu (nielen čerstvé produkty pre priamy obchod). A popracovať treba aj na „koncovke“ – vedieť to predať.

A aj samotní veľkopestovatelia by sa potešili podpore, resp. vytvoreniu takých konkurenčných podmienok v rámci národnej legislatívy, aby ich štát neznevýhodňoval oproti zahraničným pestovateľom, napr. ak by nemuseli platiť za závlahovú vodu. (Životné prostredie nevyužívajú predsa iba poľnohospodári!) Vstupné náklady v zelenine sú totiž vyššie ako pri inom druhu rastlinnej výroby. Podmienky podpôr by mohol nastaviť štát aj tak, aby motivoval aj mladých farmárov k výrobe v tomto špeciálnom odvetví. Na štátnych orgánoch tiež leží nemenej dôležitá komunikácia s Bruselom, kde je treba spájať sily s inými krajinami s podobnými problémami a záujmami.

„Nie som si istý, či je náš hlas na samospráve v Bruseli dostatočne vypočutý. Máme problémy tam aj nejakého zástupcu posielať, hlavne z finančných dôvodov,” priznáva Oliver Šiatkovský

„Zastavte šerm zbraní, muži spätí s činom. Reďkovkám vzdajte hold a ich vitamínom!“

No v konečnom dôsledku je to opäť o spotrebiteľoch – o našich rozhodnutiach čo, kde a kedy nakupujeme. Pomôžme si sami a uprednostňujme to skutočne domáce, sezónne – teda zdravšie a prirodzenejšie dopestované. Lebo len takáto zelenina má tú najlepšiu chuť a vitamíny, ktoré naše telo potrebuje k zdraviu.  Oliver Šiatkovský za slovenských zeleninárov sľubuje

„Keby sme o tom neboli presvedčení a nechceli, a nevedeli to robiť, tak to nerobíme. Ale potrebovali by sme aspoň malú pomoc od štátu.“ …a od spotrebiteľov – dodávam na záver.

Lebo, nech si hovorí kto chce čo chce, tá naša domáca zelenina je najlepšia.

V texte sú použité úryvky z televíznych reklám na zeleninu z 80.rokov 20.storočia.

 

Autor článku: Ing. Vladimíra Debnárová - pre poľnoinfo.sk
Zdroj obrázku: autorka

0 0 hlasov
Hodnotenie článku
Odoberať komentáre k tomuto článku
Upozorniť ma
guest
0 Komentárov
Inline Feedbacks
View all comments