Zadajte hľadaný výraz

Rozhovory Zaujímavosti

Zástupca SaS odpovedá na otázky poľnoinfo.sk

Zástupca SaS odpovedá na otázky poľnoinfo.sk
insert_photoarchív autor

Ivan Holko kandiduje do Národnej rady za stranu Sloboda a solidarita. Má 39 rokov a v roku 1998 absolvoval Univerzitu veterinárskeho lekárstva. Od tohto roku pracoval aj v Štátnom veterinárnom ústave v Dolnom Kubíne, od roku 2002 na Ministerstve zemědělství v Českej republike o štyri roky neskôr Štátnom veterinárnom ústave v Prahe. V súčasnosti je odborný asistent na Univerzite Tomáša Bati v Zlíne a aj podniká v oblasti poľnohospodárskeho poradenstva.

Ako hodnotíte súčasný stav poľnohospodárstva?
Slovenské poľnohospodárstvo stále dopláca na 40 rokov socializmu, kedy kolektivizácia pretrhla prirodzené väzby a to predovšetkým vzťah človeka k pôde. Zabudli sme na múdrosť našich predkov, ktorí vravievali, že „fundus je to posledné čoho sa zbavuj, inak ostaneš žobrákom“. Na rozdiel od Poľska či západných krajín, sa naše vlády, a to pravicové rovnako ako ľavicové, stavali k pôde macošsky. Pravicové technokraticky podceňujú poľnohospodárstvo ako globálne nahraditeľnú činnosť (veď potraviny dovezieme) a ľavicové, aj keď deklarujú agrosektor ako vládnu prioritu, prioritne ho jedine rozkrádajú. A tak od jednej vlády k druhej náš vidiek vymiera a chátra, znižuje sa poľnohospodárska produkcia a naše jediné prírodné bohatstvo – pôda, les a voda, zostávajú nevyužité napriek tomu, že dotácie sa od roku 2004 zvýšili takmer 5 násobne.

V rámci rezortu pôdohospodárstva pôsobí priveľký aparát, ktorý nie je z hľadiska riadenia potrebný. Odborné činnosti, ktoré navrhujeme zachovať plne postačujú na zabezpečenie funkcií štátu v oblasti poľnohospodárstva. Ostatné odborné činnosti už zabezpečujú štátne podniky a nie je potrebné k nim vytvárať zdvojený aparát v podobe oddelení či sekcií ministerstva. Na Slovensku taktiež pôsobí priveľa kontrolných organizácií, ktoré často vykonávajú rovnaké alebo obdobné činnosti napríklad v oblasti krmív, výživy, vinárstva, životného prostredia či geneticky modifikovaných organizmov, čo sťažuje podmienky pre podnikanie a zvyšuje náklady štátu.

Na Slovensku máme niekoľko poľnohospodárskych výskumných ústavov, ktoré v drvivej väčšine nespĺňajú aplikačný účel a ani medzinárodné kritériá hodnotenia výskumu. Náklady na tieto štátne organizácie pritom predstavujú cca 10 mil. Eur ročne. Slovenské hospodárstvo trpí akútnym technologickým poddimenzovaním a modernizácia je v rukách výlučne dočasných zahraničných investorov, čo predstavuje obrovské riziko do budúcna. Poľnohospodárstvo predstavuje jedinečnú oblasť s potenciálom trvalej udržateľnosti (pôdu si nikto neodvezie) avšak inovácie sú v ňom na veľmi nízkej úrovni. Z týchto dôvodov považujeme za rozumné využitie prostriedkov vynakladaných v súčasnosti hlavne na údržbu megalomanských a chátrajúcich výskumných areálov oveľa zmysluplnejšie a cielene.

Aké navrhujete riešenia, ktoré by pomohli rozvoju poľnohospodárstva?
Riešenie zlého stavu si vyžaduje zmenu prístupu na viacerých úrovniach, no ako najnaliehavejšiu vidíme práve zastupovanie slovenských záujmov v EÚ. V súčasnosti je predložený návrh novej tzv. Spoločnej poľnohospodárskej politiky (CAP). Tento nielenže zachováva nerovnosť medzi členskými štátmi v priamych platbách a ich vyrovnanie odsúva až na rok 2028, ale jeho prijatie by de facto pre SR znamenalo zníženie súčasnej úrovne dotácií z 800 mil. eur na cca 400 mil eur ročne.
Ďalším problémom vyžadujúcim riešenie je ochrana slovenského trhu pred dovozom nekvalitných produktov zo zahraničia na úkor našich výrobkov, ktoré spĺňajú prísny Potravinový kódex.

SaS navrhuje:
Vyrovnanie priamych platieb a zákaz národných podpôr (aj skrytých) v celej EÚ.
Zníženie administratívnej záťaže, ako aj zrušenie zbytočných obmedzení a predpisov.
Zrušenie dotovaného úhorovania pôdy.
Zo zrážok z priamych platieb odpočítať okrem miezd a odvodov za zamestnancov aj investície do inovácií.
Využitie peňazí presunutých zrážkami z priamych platieb do programu rozvoja vidieka nepodmieňovať finančnou spoluúčasťou žiadateľa.
Ochrana nášho trhu s potravinami rozšírením rozsahu kontroly dovážaných výrobkov a surovín.
Zrušenie nepotrebných sekcií Ministerstva pôdohospodárstva tak, aby sa obmedzilo riadenie poľnohospodárstva len na sledujúce oblasti:
legislatívna činnosť zahrňujúca zastupovanie v orgánoch EÚ
kontrola dodržiavania zákonov a vyhlášok – inšpekčná činnosť a správne konanie
prerozdeľovanie dotácií a prostriedkov z fondov EÚ – Pôdohospodárska platobná agentúra
správa pôdy a pozemkov – Slovenský pozemkový fond
Zníženie počtu kontrolných organizácií, ktoré vykonávajú rovnaké alebo obdobné činnosti a vytvorenie jedného inšpekčného úradu.

Keď nastane doba nutného vytriezvenia z dotácií, vo výhode budú tí pripravení. Je potrebné podporovať alternatívne metódy poľnohospodárstva s prípadnou väzbou na investičné aktivity obyvateľstva cez budovanie ekologicky a ekonomicky udržateľných zón. Napríklad v Anglicku si spotrebitelia vytvárajú združenia podporujúce farmy a za to od nich dostávajú ekologické potraviny v priebehu najbližšieho roka. Výhodou je, že farmárom pomôžu prečkať obdobia bez produkcie a spotrebiteľ má zabezpečené kvalitné potraviny za férovú cenu. Ekologické poľnohospodárstvo v malých prevádzkach v kombinácii s eko-agroturistikou ponúka na jednej strane pre vidiek ekonomickú, sociálnu i ekologickú šancu a pre návštevníkov – spotrebiteľov ponúka alternatívu k pobytu v klasickom mestskom obchodnom centre. Treba ho však podporovať nenásilne, bez byrokracie a len tam, kde je to prirodzené.
Napriek súčasným dotáciám do poľnohospodárstva je nevyhnutné motivovať farmárov k podnikateľskému správaniu namiesto pasívneho čakania na pomoc štátu. Je nevyhnutné zvýšenie šance životaschopných malých podnikov na získanie prvotnej podpory bez ďalšej závislosti na pravidelných dotáciách. K tomu chceme využiť takmer 100 tis. hektárov štátnej pôdy a 270 tis. hektárov tzv. bielej plochy. Tiež bude potrebné zmeniť systém podpory výskumu a vývoja v rezorte tak, aby sa investované prostriedky nemíňali zbytočne.

SaS navrhuje:
Nefinančné formy podpory, ako sú „leasing“ štátnej pôdy na pestovanie potravinových plodín bez dotácií
Podporu dlhodobo udržateľných projektov zameraných na tvorbu pridanej hodnoty vyššou mierou spracovania prvotných surovín.
Podporu rozvoja lokálneho trhu s potravinami nezávislého od globálnych cenových výkyvov.
Využitie „bielych plôch“ na pestovanie biomasy a jej energetické využitie
Zrušenie Centra výskumu živočíšnej výroby, Centra výskumu rastlinnej výroby, Výskumného ústavu ekonomiky poľnohospodárstva, Výskumného ústavu pôdoznalectva a ochrany pôdy s nástupníctvom príslušných univerzít (SPU Nitra, UK Bratislava).
Presun Výskumného ústavu potravinárskeho pod Slovenskú akadémiu vied.
Ušetrené prostriedky poskytnúť formou grantovej výzvy na poľnohospodársky aplikovaný výskum s povinnou účasťou aplikačného partnera v projektoch, s dôrazom na výsledky typu overená technológia (licencovaná) a patent.

Pomoc poľnohospodárstvu presadením sociálnej a odvodovej reformy.

Táto dominantná téma politiky SaS bude mať logický vplyv aj na farmárov, nakoľko aj oni sú podnikateľmi. Predovšetkým zjednodušenie administratívy a účtovníctva, ale aj ďalšie výhody. Napríklad podmieňovanie dávok v hmotnej núdzi prácou bude, podobne ako pri obnove slovenských hradov, využívané nielen vo verejnom ale aj v súkromnom sektore, kde sezónne poľnohospodárske práce predstavujú potenciálnu oblasť.

Čo je podľa Vás najväčšou prekážkou v agrárnej politike?
1. Dvojrýchlostná EÚ a zároveň nekvalitné zastupovanie slovenských záujmov v nej, ako na vládnej, tak aj samosprávnej úrovni (štiepenie síl zakladaním viacerých komôr, hašterenie a pod.)
2. Byrokracia a to nielen Bruselom vynútená, ale aj národná, keď úradníci na ministerstve dokazujú svoju vynaliezavosť a hlavne nenahraditeľnosť. V oblasti potravinového práva sme pápežskejší ako pápež.
3. Absentujúca vízia a jej kontinuita. Čo minister, to farmár úzkoprso preferujúci svoje domény a hlavne osobné ambície a záujmy…
4. Technologická a inovatívna zaostalosť – týka sa nielen poľnohospodárstva.
5. Dotácie v EÚ – výroba sa absurdnými predpismi umelo predražuje a to núti dotovať nižšiu cenu. Je to bludný kruh. Napríklad francúzski chovatelia dobytka presúvajú chovy do Južnej Ameriky, kde sa o nich doslova nikto nestará a potom takto vyprodukované hovädzie výhodne dovážajú späť do EÚ, pričom sa spotrebiteľ vôbec nestará v akých podmienkach boli zvieratá chované (bez označenia a dozoru), odporazené (na trajekte) a čím boli kŕmené (GMO). Efekt je pritom ten, že EÚ ťahá vo svetovej produkcii potravín za kratší koniec, nehovoriac o dôsledkoch kvót a obmedzení, ako napr. najnovší nedostatok vajec či cukru, nápadne pripomínajúci niekdajšie plánovanie v RVHP.

Ako riešiť nerovnosti vo vertikále poľnohospodár – spracovateľ – obchod?
Toto je pertraktovaný problém, ktorý sa stal populistickým folklórom väčšiny vlád, pričom sa ho nedarí riešiť, lebo sa zabúda na jednoduché súvislosti.

V biznise každý usiluje o zisk a to čo najväčší, a ak sa mu to nedarí, je nespokojný.
Obchodný vzťah je daný v prvom rade trhovou silou partnerov.
Obchodný reťazec poskytuje výrobcovi nespornú logistickú výhodu, za ktorú požaduje určité ústupky či platby.
Touto výhodou reťazca je možnosť predaja veľkého objemu produkcie, preto má význam výlučne pre veľkých výrobcov. Reťazec ťaží zo starej známej filozofie obchodníkov – bohatnúť z obratu.
Malý výrobca či farmár nemá šancu byť spokojný s podmienkami reťazcov, lebo pre malý objem sa mu nevyplatia, ale má možnosť realizovať svoju produkciu cez vlastnú distribučnú sieť malých predajní prípadne sa spojiť s ďalšími menšími výrobcami a zvýšiť svoju tržnú silu pri jednaniach či už so spracovateľmi alebo s reťazcami.
Žiadne zásahy štátu do obchodných vzťahov nie sú efektívne pri riešení týchto problémov, čo potvrdzujú zahraničné a už aj naše skúsenosti. Závislosť jedného je príliš veľká aby nesúhlasil s obídením legislatívy.

Ako určitú možnosť vidíme zapojenie samosprávnych organizácií – komôr formou jednaní a dohôd s reťazcami. Doteraz sa to u nás nerealizovalo, no v zahraničí sú s tým relatívne dobré skúsenosti.

Úlohou štátu je pomocou kontrolných orgánov zabezpečenie kvality a bezpečnosti potravín predávaných v reťazcoch aby nedochádzalo k tomu, že naša krajina sa stane trhom výrobkov nepredajných v zahraničí z dôvodu podradnej kvality. Tu taktiež ešte vidíme nevyužitý priestor na ochranu predovšetkým slovenského spotrebiteľa a sekundárne aj poctivých slovenských výrobcov.

Aké možnosti vidíte pre slovenské poľnohospodárstvo v návrhu SPP na roky 2013-2020?
Spoločná poľnohospodárska politika (CAP) predstavuje v súčasnosti pre nás jediný nástroj podpory a de facto aj riadenia poľnohospodárstva, s čím Slovensko muselo súhlasiť pri vstupe do EÚ. V súčasnosti CAP hospodári s prostriedkami v objeme cca 130 miliárd eur, čo predstavuje 40 % rozpočtu EÚ. Najväčším problémom tejto politiky je nerovnosť podmienok medzi starými a novými členskými štátmi, pričom rozdiely vo výške priamych platieb sú v priemere 150 – 200 % (napríklad dotácie na 1ha predstavujú v SR 206 eur, v Holandsku 495 eur, v Grécku 500 eur atď.).
Práve pri negociačných prístupových jednaniach sme boli zo strany EÚ ubezpečovaní, že tieto nerovnaké podmienky budú iba dočasné a to maximálne do konca roka 2012. Okrem nerovnosti v priamych platbách na hektár, sú rozdiely aj v tzv. „skrytých dotáciách“ u bohatších kolegov, ako napríklad príspevok na zdravotné a sociálne poistenie, ktorý v Nemecku činí až 250 eur/ha.
Z týchto dôvodov sme očakávali markantné zmeny prinášajúce riešenia, avšak predložený návrh CAP očakávania ani v najmenšom nenaplnil, ba naopak. Jeho prijatie by de facto pre našich poľnohospodárov znamenalo zníženie súčasnej úrovne dotácií z cca 800 mil. eur na cca 400 mil. eur ročne, aj preto je návrh pre Slovensko neprijateľným.

Priame platby – viac byrokracie, stropy, a stále nespravodlivé.

Návrh prináša viaceré zmeny, avšak to podstatné sa nerieši, naopak, veci sa ešte viac komplikujú. Priame platby naďalej počítajú s nerovnosťou medzi starými a novými členskými štátmi a vyrovnanie sa odsúva na rok 2028, čo je nepredstaviteľné a vážne to ohrozuje postavenie Slovenských poľnohospodárov na spoločnom európskom trhu. Zavedenie nových prvkov, ako úhorovanie – greening, stropovanie – capping, a iné, výrazne zvyšujú administratívnu záťaž poľnohospodárov a sťažujú im podnikanie.

Zavedenie stropu pre priame platby v zásade nepovažujeme za problém, avšak jedine s ohľadom na priemernú veľkosť farmy v jednotlivých členských štátoch. Paušálne zavedenie stropu na farmu je diskriminačné voči krajinám ako Slovensko, kde tradične pôsobia veľkokapacitné agropodniky. Takéto obmedzenia navyše budú mať, okrem iného, za následok aj brzdenie inovácií a moderných technológií, ktorých nositeľmi sú predovšetkým veľké farmy.

Greening.
Podmieňovanie až 30 % priamych platieb „úhorovaním” 7 % poľnohospodárskej pôdy (greening) je nielen komplikácia, ale aj nelogické opatrenie najmä z pohľadu alarmujúcej nízkej produkčnej pozícii EÚ na svetovom trhu, kde za posledných 20 – 30 rokov sme oproti konkurencii z Ameriky, Ázie a dokonca aj Afriky, stagnujúcou zónou s minimálnym rastom vo všetkých základných produkčných ukazovateľoch. Pritom svetová potreba potravín rastie a podľa odhadov bude v roku 2030 až o 50 % vyššia. Ďalším problémom greeningu je, že väčšina našich poľnohospodárov hospodári na prenajatej pôde, pričom by podľa návrhu na 7 % z nej nesmeli produkovať, ale nájom by pritom platili.

Ekologizácia nie je v zásade zlá myšlienka, avšak presúvať ju komplikovane do systému priamych platieb a povinnosti nebude slúžiť dobrej veci. Navyše sa jedná o zvrátený princíp, keď sa vlastne platí za ničnerobenie.

Aké by mali byť návrhy zo strany Slovenska?
V realistickom kontexte sa zdá, že v súboji s Goliášmi z EÚ je taktickejšie vyjednať ústupky, než sa snažiť preraziť hlavou múr. Ak by sa malo pridať nám, muselo by sa ubrať Nemcom a Francúzom a to je hlavný kameň úrazu. Na druhej strane, vychádzajúc z definitívnej bilancie návrhu, by sme prišli o polovicu zo súčasného objemu dotácií, a to si nemôžeme dovoliť akceptovať, ale práve naopak, musíme urobiť všetko na zachovanie tohto objemu a podľa možností aj jeho mierne navýšenie (?) V zásade by sa mali všetky argumenty opierať práve o túto bilanciu. Veď prečo by sme mali prísť o peniaze?

Tlak na zmenu výpočtu priamych platieb na hektár určite nebude len z našej strany a k tomu sa môžeme iba svorne pripojiť a dúfať, že ľady povolia. Kde vidíme väčší priestor na jednanie sú práve rozporuplné „novinky” ako greening a capping, kde sa určite dá nájsť dostatok argumentov a vyjednať ústupky. Prvoradým argumentom je znižovanie konkurencieschopnosti EÚ, ktorá by ešte viac oslabila svoju pozíciu na svetovom trhu potravín. Z pohľadu Slovenska by sa jednoznačne malo poukázať na vlastnícke vzťahy k pôde, kde dominuje prenájom (90%), čo v zásade robí z greeningu nezmyselnú záležitosť. Veď kto si prenajme pôdu a nechá ju potom ležať úhorom? Snaha presunúť ekologizáciu do druhého piliera (programu rozvoja vidieka) by mala byť hlavnou alternatívou, ktorá by zároveň odstránila komplikovanie administratívy v prvom pilieri.

Stropy áno, ale…
V minulosti viackrát zaznievali hlasy nespokojných malých farmárov, že na nich sa nedostalo, lebo všetky dotácie rozchytali veľkí hráči. Stropy na dotácie preto majú svoju logiku a nikde nie je napísané, že napriek dedičstvu socialistických veľkodružstiev sa u nás štruktúra poľnohospodárstva nebude v budúcnosti vyvíjať aj smerom k malým rodinným farmám. Nedá sa to však lámať cez koleno a chcieť to zo dňa na deň. Pri stanovení stropov pre priame platby by sa mala zohľadniť priemerná veľkosť farmy v členskom štáte. Popri už navrhovanom odpočte miezd zo zrážok priamych platieb, by sa mali ďalej odpočítať investície do inovačných technológií, aby sa opäť neznižovala konkurencieschopnosť, mimochodom už dosť znižovaná zákazmi a obmedzeniami rôznych biotechnológií. Napokon by sa dalo namietať, že diskrimináciu posilňujú aj limity rozpočtov chudobnejších farmárov z nových členských krajín, ktorí si nemôžu dovoliť spolufinancovanie v takej výške ako ich kolegovia zo starej 15-ky. Preto by využitie prostriedkov presunutých zrážkami z priamych platieb do programu rozvoja vidieka nemalo byť viazané na spoluúčasť žiadateľa.

Treba byť iniciatívny a nezaspať.
Vlna nevôle s predloženým návrhom CAP zatriasla naprieč celou Európou a preto sa dá očakávať zásadná diskusia a značné úpravy návrhu v nasledujúcom roku. To nás však nesmie nechať pasívnymi a spokojnými s tým, že sa zvezieme na chrbte susedov. Ako sa už viackrát ukázalo, nemusí sa nám to vyplatiť. Susedia sa totiž mobilizujú oveľa viac než my a stojí ich to aj nemalé úsilie. Napríklad v Českej republike je príkladná koordinácia všetkých zainteresovaných organizácií, zväzov a komôr, ktoré si navyše najali lobistickú agentúru a tá presadzuje ich záujmy priamo v Bruseli. Ako postupujú naše stavovské orgány? Bohužiaľ, to je druhá strana mince. Na Slovensku máme pritom dve poľnohospodárske komory a jednu potravinársku komoru. Aká je ich efektivita?

Je povinnosťou, predovšetkým politických špičiek, hájiť záujmy Slovenska, nakoľko tu už nejde primárne o zisk poľnohospodárskych podnikov, ale o zachovanie strategických aspektov, akými sú potravinová produkčná schopnosť krajiny a zamestnanosť na vidieku. Európska únia prechádza snáď najdramatickejším obdobím od svojho vzniku a to môže byť vhodná príležitosť na reformu, ktorá bude skutočne cestou prospešnou pre všetky členské krajiny. Žiadne demokratické spoločenstvo nemôže fungovať tak, keď záujmy jedných sa realizujú na úkor druhých. Taktiež nezmyselné a samoúčelné byrokratické riadenie EÚ dospelo do neúnosnej miery a je čas na radikálne zmeny. A možno aj za cenu menšej integrácie, veď nie nadarmo sa hovorí, že menej je niekedy viac.

Autor článku: Ivan Holko kandiduje do Národnej rady za SAS na mieste číslo 26.
Zdroj obrázku: archív autor

0 0 hlasov
Hodnotenie článku
Odoberať komentáre k tomuto článku
Upozorniť ma
guest
0 Komentárov
Inline Feedbacks
View all comments