Transformáciu poľnohospodárskych družstiev naštartoval zákon č. 42/1992. V čase jeho schvaľovania vo Federálnom zhromaždení ešte spoločnej republiky Slovákov a Čechov bol Peter Baco predsedom Poľnohospodárskeho družstva Nemšová. Počas jeho aplikácie v praxi pôsobil ako minister poľnohospodárstva a výživy. Napokon bol druhýkrát ministrom aj vtedy, keď sa pripravoval, schválil, ba aj pretavoval do praxe zákon o povinnom vydaní družstevných podielnických listov. Bol jednoducho pri tom.

Dnes sa často objavujú otázky typu – Bolo treba zákonom stanoviť, čo majú robiť družstvá? – alebo – Bolo nám treba nejaké  družstevné podielnické listy? Sú však podľa Petra Baca úplne irelevantné.   Zvyčajne reaguje slovami: “Všetko treba vnímať v kontexte situácie, ktorá bola vtedy, keď sa tak konalo. Ideologizácia histórie aktuálnymi „mocnými“ nesmie meniť minulosť. Dezinterpretácia minulosti nám totiž znemožňuje rozumieť tomu čo sa vlastne deje dnes  a najmä – bráni nám  robiť správne rozhodnutia pre budúcnosť. Rád sa preto k tejto téme vyjadrím.“

Zrejme je problém v tom, že sa s odstupom dvadsiatich rokov nedokážeme vžiť do situácie a pomerov, ktoré vtedy vládli.

Pokiaľ ide o hospodárske  výsledky, musím dodať, že poľnohospodárstvo ako celok bolo do konca roku 1989 úspešné. A ako symbol úspechu socializmu sa  považovalo za nežiaduci jav. Nenosilo sa ukazovať,  že niečo aj za socializmu bolo dobré. Takže sa išlo poľnohospodárom, najmä družstvám, doslova po krku. Z 28 miliardovej štátnej podpory rezortu  sa v roku 1991 znížila podpora na 9 miliard  korún. To bola rana pod pás. Členovia družstiev dobrovoľne požičiavali družstvu peniaze aby bolo na naftu, aby sa dalo zasiať. Vyskytli sa aj prípady samovrážd u vedúcich pracovníkov zo zúfalstva v nezvládnuteľnej situácii. Stav premien v poľnohospodárstve bol v rokoch 1991 – 1992 hektický. Oveľa zložitejší ako je dnes.  Našťastie v júli 1992 nastúpila nová vláda s programom revitalizácie a stabilizácie pôdohospodárstva a rovnocenného postavenia foriem hospodárenia. V tom období sa už  päť mesiacov uplatňoval v praxi transformačný zákon.

Podľa neho sa mali oprávneným osobám po siedmich rokoch vyplatiť majetkové podiely.

V situácii keď ročná strata v rezorte bola takmer 15 miliárd korún  bolo nepredstaviteľné  vyplatiť nečlenom družstiev vyše 18 miliárd korún  majetkových podielov. Aj pri premene tretiny toho záväzku na členské vklady to bol prakticky likvidačný zámer. To by družstvá položilo na kolená predovšetkým na Slovensku, kde bola v rámci ČSFR zložitejšia situácia. Z dôsledku uhorského práva dedenia  bol na Slovensku väčší počet oprávnených osôb. Ale aj kvôli tvrdšiemu antidružstevnému  kurzu  po roku 1989. Česi hovoria, že v majetkových podieloch videli hodenie družstiev do vody a tí, ktorí vyplávali boli stransformovaní, čo sa ukazovalo pre SR oveľa deštruktívnejšie. Preto sa vydanie družstevných podielnických listov (DPL)  pomenovávalo ako záložný padák.  Napokon,  pokiaľ ide o podporu družstevníctva, tak dnes hospodária v SR družstvá na dvojnásobnom podiele pôdy ako v ČR. Preto sme  zvažovali, ako ďalej. Prijať, či neprijať novelu transformačného zákona? A čo by sa malo udiať, aby sme úplne nezničili naše poľnohospodárstvo? Ako ministrovi v rokoch 1992 – 1998  mi išlo prioritne o to, aby sme veľkovýrobný potenciál, ktorý na Slovensku bol, zachovali. Samozrejme, kto chcel hospodáriť, bola to jeho slobodná voľba. Držím im palce a som strašne rád, že SHR chcú gazdovať a vytvárajú lokálne trhy. Ale urobiť to na začiatku deväťdesiatych rokov ako nejakú revolučnú, celoplošnú akciu, to bola predsa hlúposť.  Ekonomicky ani finančne sa to nedalo zvládnuť. Mali sme teda nechať úplne rozbiť racionálnu, fungujúcu, koncentrovanú výrobu?

Takže sa zrodil nápad, aby sa vydali oprávneným osobám cenné papiere. Ako protihodnotu majetkovým podielom. Presnejšie – družstevné podielnické listy.

Bola to najmä samospráva družstiev, ktorá  presadzovala  takýto nápad. V tom čase sme to všeobecne vnímali  ako najschodnejšiu cestu. Aby sa družstvá vyplácaním majetkových podielov nerozpadli, ale aby oprávnené osoby mali v rukách doklad, čo by sa dalo v budúcnosti, keď sa situácia v poľnohospodárstve a najmä v poľnohospodárskom družstevníctve trochu stabilizuje, fakticky zrealizovať. Zainteresovaní právnici spracovali tento nápad do legislatívnej podoby. Priznávam sa, že som bol prekvapený, že to dali do formy, ktorá môže byť schodná. Keby som teraz žil v  prostredí toho obdobia,  verte, že by som urobil to isté.

Trh s družstevnými podielnickými listami  sa po rokoch stagnácie pohol. Rozprúdili ho najmä rôzne finančné  a iné skupiny, ktoré  ich skupujú. Znamená to, že transformácia pokračuje?

Asi 90 % družstiev, ktoré  postupovali podľa zákona dokončilo  transformáciu. Ide však o to, že mnohí vlastníci podielnických listov ich bezplatne odovzdali Fondu národného majetku a fond ich chce speňažiť. Chce s nimi obchodovať. Mnohí sa domnievajú,  že ak ich získal bezplatne, mal by ich umoriť. Nechcem sa jednoznačne vyjadriť,  čo by mal štát urobiť. Ale  isté riziko sa obchodovaním s DPL objavilo. Veľa firiem to môže poškodiť, destabilizovať. Viacero spoločností chce s nimi obchodovať.  Zrejme vedia, prečo sa pustili do kupovania podielnických listov. Cez DPL sa dostanú k firme, alebo sa môžu dostať k nejakej významnej pozícii v družstve a cez tú zas k pôde.  Ani nezbadáme, že sme si nedokázali ošetriť vlastné firmy. Takže považujem za riziko, ak fond bude predávať DPL  možno aj zahraničným záujemcom.  Myslím si, že štát by mal pre to urobiť všetko, keď ich získal (DPL) zadarmo, aby ich prednostne sprístupnil emitentom.

Čo by mali urobiť družstvá aby zavŕšili transformáciu?

Ak sa družstvá premenili na obchodné spoločnosti, alebo ak si zakomponovali režim zodpovednosti a právomoci podľa individuálneho prínosu k existencii družstva, to sú kroky smerujúce k prosperite. Práve tak, ak sa spoja súkromne hospodáriaci roľníci, aby sa im lepšie  podnikalo na pôde, vytvoria si spoločnú maštaľ –družstvo. V zásobovacích, odbytových, strojových či úverových  družstvách je spoločný záujem bez bezprostredného záujmu o zisk pre spoločnú činnosť. Medzi 1500 najúspešnejšími a najvýkonnejšími firmami na svete nie je ani jedno družstvo.  Je to aj preto, lebo je to  dobrá forma najmä pre sféru malých a stredných podnikateľov, pre lokálnych podnikateľov, špecialne pre vidiecke a iné podmienky s vyššou sociálnou citlivosťou.  Dokonca vo frekventovanejších  návrhoch  na transformáciu liberálneho trhového systému na spravodlivejší, sa čoraz  častejšie poukazuje na dobré skúsenosti z dobre fungujúcich družstiev. Aj preto je povšimnutiahodné, že naša transformačná skúsenosť v družstevníctve môže byť cennejšia v meniacom sa svete ako si dnes myslíme.

Poznámka: Pôvodný rozhovor autorky Soni Ludvighovej s Petrom Bacom bol uverejnený vo FARMAGAZÍNE 01/2013. So súhlasom autorky uverejňujeme vybrané pasáže z pôvodného materiálu.