Zákon o neprimeraných podmienkach v obchodných vzťahoch medzi odberateľmi a dodávateľmi tovaru, ktorým sú potraviny, vzbudil značnú diskusiu v médiách. Naša právna norma zaujala i zahraničie a to konkrétne veľvyslanectvá Holandska, Nemecka, Rakúska, ale i Francúzska na Slovensku. Reprezentanti týchto štátov ocenili prístup k riešeniu problematiky podnikania reťazcov. Poľnoinfo.sk preto oslovilo jedného z predkladateľov zákona, poslanca Národnej rady SR za SMER – SD, Mariána Záhumenského, aby sa vyjadril, aký dopad bude mať právna norma napríklad na poľnohospodárstvo.

Na konferencii Podnikanie v poľnohospodárstve (4. marca) odznel od docenta Čubu názor, že s globalizáciou, a tým aj so supermarketmi, sa nedá bojovať legislatívou. Už o niekoľko desiatok minút ale vystúpil Vladimír Chovan, minister pôdohospodárstva SR a uviedol príklad z Grécka. Tu, podľa jeho slov, farmári žiadali práve legislatívny rámec, ktorý by usmerňoval činnosť obchodných reťazcov. Ako situáciu vidíte vy?
Podľa môjho názoru, riešenie problémov v poľnohospodárstve spočíva v odbyte. Ak nenájdeme spôsob dopytu po domácich potravinách, bude nám klesať výroba. Preto si myslím, že v takom nerovnovážnom postavení, ako sa poľnohospodári a potravinári nachádzajú voči obchodným systémom, musí štát vstúpiť do regulácie. Ak si určité subjekty dokážu presadzovať neprimerané, až nekalé podmienky do zmlúv a potravinár nemá inú alternatívu, len s nimi súhlasiť, štát to musí regulovať. Tam kde na voľnom trhu chýba etika, mala by to riešiť legislatíva.

Pred prijatím tejto právnej normy ale existoval a vlastne doteraz je platný zákon 172/2008 Z. z., ktorý hovorí o neprimeraných podmienkach v obchodných vzťahoch. Tento zákon ale pravdepodobne nepriniesol požadovaný účinok pre potravinárov, ktorí predávajú približne 90 percent produkcie cez obchodné reťazce. Veríte, že potravinárstvo bude mať vytvorené lepšie podmienky?
Určite áno. Spomínaný zákon je predchodca tohto zákona. Na druhej strane je potrebné uviesť, že i keď zákon bol postavený na norme z roku 2008, nebolo by možné dosiahnuť požadovaného efektu, keby sme pôvodný zákon len novelizovali.
Základné rozdiely sú, že nový zákon je zameraný len na potraviny. Ostatné komodity majú oveľa viac možností, ako sa dostať k spotrebiteľovi. Druhý rozdiel je, že v novom zákone nie je potrebné preukazovať ekonomickú závislosť. Myslím si, že v obchodnom vzťahu nie je dôležité, či niekto je na niekom ekonomicky závislý. Dôležité je, či má niekto takú silu, aby si dokázal presadiť neprimerané podmienky. Aby nedochádzalo k zneužívaniu dominantného postavenia a niekto nevyužíval nekalé praktiky.

Nekalé praktiky sú napríklad zalistovacie poplatky a takzvané regálovné?
Treba rozlíšiť nekalé praktiky a zadné marže. To, že niekto požaduje umiestniť tovar na zvýhodnené miesto do regálu a to, že za to zaplatí nejaký poplatok, môže byť súčasťou jeho obchodnej taktiky a stratégie. Na takéto prípady je v novom zákone povolená zadná marža tri percentá z tržieb. V poriadku je i to, keď potravinár predáva pod svojou značkou výrobky a podieľa sa na propagácii svojho produktu napríklad cez reklamné letáky. Spoluúčasť je ale znova povolená len do celkovej výšky troch percent.

Uveďme teda príklady, ktoré postihuje zákon.
Nekalou praktikou je, keď sa výrobca musí podieľať na propagácii produktu, ktoré obchodník predáva pod svojou privátnou značkou. Praxou obchodných reťazcov je tiež účtovať si zálohy na pokuty za nedodanie tovaru ešte pred tým, ako dôjde k porušeniu dohody. Obchodník v takomto prípade bezúročne používa peniaze spracovateľa. Zákon tiež zakazuje platiť za spracovanie faktúry. I toto sa bežne deje v obchodnom vzťahu medzi spracovateľom a obchodníkom
Našim cieľom je dostať zadnú maržu dopredu. Nech je ju vidieť. To platí napríklad i pri spomínaných reklamných letákoch. Nemôže sa stať, že pokiaľ by si potravinár objednal letáky na voľnom trhu, stála by ho propagácia tretinu toho, čo zaplatí obchodnému reťazcu. Reklamné letáky, ale i logistika sa takto častokrát stali mimoriadnym zdrojom zisku obchodníka.

Zákon reguluje vzťahy medzi spracovateľom a obchodom. Poľnohospodárska prvovýroba tam nie je zahrnutá. Podľa štatistík, poľnohospodár sa na celkovej cene výrobkov podieľa len dvanástimi percentami. Najväčší podiel na cene má spracovateľ. Vybojuje si aj poľnohospodár u spracovateľa lepšieho speňaženia svojich komodít?
Poľnohospodár je všade vo svete posledný. Má najvyššie náklady, ale najmenší zisk. S tým asi ťažko niečo urobíme. Poľnohospodárstvo, i keď sa spája do určitých celkov – odbytových organizácii, stále je veľmi rozdrobené. Oveľa väčšia koncentrácia je v spracovateľskom priemysle a najväčšia v obchode. Na druhej strane, konkurenčné prostredie medzi obchodom a prvovýrobcom je ďaleko väčšie, ako medzi obchodom a spracovateľom. Ak bude mať spracovateľ u obchodníkov odbyt za prijateľné ceny, tak bude mať záujem vyrábať a bude potrebovať poľnohospodárske komodity. A tam už konkurencia medzi spracovateľom a poľnohospodárom bude fungovať. Tento zákon ale nie je postavený len na vzťahu spracovateľ a obchod. Ak poľnohospodár dodáva priamo do obchodu, tak sa týka aj jeho. Nemôžeme ale súhlasiť, že najväčšia marža zostáva u obchodníka.

Aké sankcie hrozia obchodu za porušenie tohto zákona?
Ak sa kontrolou preukáže, že medzi účastníkmi obchodného vzťahu bola dohodnutá neprimeraná podmienka, ministerstvo určí účastníkom obchodného vzťahu lehotu na odstránenie neprimeranej podmienky a zároveň uloží účastníkovi obchodného vzťahu, ktorý získal z neprimeranej podmienky prospech, povinnosť vrátiť peňažné plnenie za tovary alebo služby poskytnuté na základe neprimeranej podmienky. Zároveň tomuto účastníkovi uloží pokutu do 150 000 eur, alebo až 300 000 eur. Ministerstvo môže uložiť pokutu do 5 tisíc eur i za nepredloženie podkladov, alebo informácii na dôkladné preverenie skutočností.