Je skôr raritou, ak nie priam zázrakom, stretnúť mladého človeka, ktorý by dobrovoľne sám začal podnikať v poľnohospodárstve, dokonca bez akýkoľvek dotácií! Štefan má 33 rokov a o farmárčení sníval od detstva.

Rodičia však mali iný názor – vraj ho práca na pôde neuživí. Poslúchol ich a vyštudoval elektrotechniku. Ale napriek všetkému to dnes skúša. Tri roky pracoval v Anglicku, ďalšie tri vo Švajčiarsku. Po návrate na Slovensko to skúšal v rôznych zamestnaniach, až sa napokon rozhodol šéfovať si sám a plniť si sen o vlastnej farme.

Finančne ho držia iba vlastné zarobené peniaze a tiež pomoc „dobrých ľudí“, ako sám hovorí. Keď sa chcel uchádzať o podporu pre mladých farmárov z eurofondov, odradil ho princíp, akým to na Slovensku funguje.

„Poradkyňa mi hneď na začiatku vysvetlila, koľko výdavkov bude spojených s vypracovaním projektu, rôznymi potvrdeniami, ale aj s tým, koľko budem musieť „obetovať“ na to, aby mal môj zámer vôbec šance uspieť v PPA. A nikto mi ani nevedel povedať, koľko peňazí sa vlastne ujde mne na vlastné farmárčenie,“ úprimne sa zlostí Štefan.

Neverí, že ide o skutočnú podporu mladých, ktorí chcú pracovať v poľnohospodárstve a dodáva:

„Je to fraška. Kto to chce robiť, bude to robiť, aj bez zvláštnej podpory. Komu ide len o peniaze, nebude sa hospodárstvu venovať dlhšie, ako musí,“ hovorí Štefan.

Svoj sen o gazdovaní chce premeniť na skutočnosť. Usiluje sa robiť si všetko vlastnými silami, po svojom a najlepšie ako vie. Učí sa „za pochodu“. Teraz chová 21 oviec, jednu kozu, zopár sliepok a perličiek, v lete pribudnú zajace. A hlavne jahniatka, ktoré by sa mali začať kotiť už koncom februára. Chce sa postupne dopracovať k takému počtu zvierat, ktorý by ho uživil. Produkty ponúka zatiaľ iba priateľom, ľuďom, ktorí dokážu oceniť domácu kvalitu syra, kozieho mlieka, vajíčok, alebo baraních klobások.

„Sliepky sa voľne pasú, nie sú zatvorené. Síce riskujem, že občas nejakú uchytí jastrab, ale nechcem ich kvôli tomu obmedzovať v nejakom malom priestore. Nechcem klamať svojich zákazníkov na kvalite“, hovorí Štefan.

Na farme mu pomáha len jeden priateľ, viac pracovníkov si zatiaľ nemôže dovoliť. Uvažuje aj o agroturistike:

„Tu na myjavských kopaniciach je množstvo príležitostí ako si užiť krásy prírody – v lete na cyklotrasách, alebo turistických chodníkoch. V zime na bežkách, alebo na lyžiarskom svahu Starej Myjavy. Chcem ponúknuť víkendové pobyty hoci pre štvorčlennú rodinu, aby tu mohli prenocovať a vyskúšať si pravý farmársky život, pri zvieratkách. Aby sa deti naučili, ako sa o nich treba starať“, sníva Štefan.

Farmu postupne buduje tak, aby bola pre návštevníkov atraktívna.

„Všetky domčeky pre zvieratá staviame z dreva, aby boli pekné a v súlade s prírodou,“ hovorí Štefan.

Pozemky, ktoré Štefan za necelé dva roky skúpil, obkolesuje les a ovocné stromy. V doline tečie potok. Často sa k farme zatúlajú divé zvieratá. Nedávno kúpil s pozemkom aj starú hospodársku stodolu – veľkú drevenú stavbu otváral ako truhlicu plnú vzácnych pokladov. Našiel v nej nielen rôzne gazdovské náradie, rebrinák, jarmá, hrable, ale aj drevo a seno. No očarila ho najmä praktická jednoduchosť a poctivá práca tesárov, ktorí ju postavili v roku 1885 (vyrezaný na hrade). Rád by hospodáril tak, ako kedysi naši dedovia.

Drsná romantika v zime, či v lete, je presne to, čo Štefana drží nad vodou.

„Občas si len tak ticho čupnem na dvor a pozorujem ako sa ovečky pasú, ako sa chovajú a učím sa im porozumieť. Poľnohospodárstvo som síce nevyštudoval, ale dnes nie je problém nájsť informácie. Ak človek chce veľa sa dozvie aj od miestnych chovateľov“, prezrádza mladý hospodár.

„Neprekáža mi, že musím vstávať skoro ráno a večer cítim fyzickú únavu. Chodím sem rád, lebo ma táto práca teší a neubíja. Keď dám zvieratám to, čo potrebujú, dokážu sa odvďačiť veľmi milým spôsobom. Pre mňa je toto odmena,“ vyznáva sa Štefan.

Naivné? Možno. Ale hlavne odvážne. A obdivuhodné. Čo myslíte?