Úpadok slovenskej prvovýroby mlieka má smutnú číselnú podobu: každý rok svoje brány nadobro zavrie dvadsiatka chovov. Keby to tak pokračovalo ďalej, za 15 rokov bude domáce kravské mlieko iba spomienkou na staré časy.

Úžitkovosť prekonala 10-tisíc litrov

Našťastie ešte na Slovensku stále sú podniky, ktoré robia všetko preto, aby najčiernejší scenár nenastal. Jedným z nich je Poľnohospodárske družstvo Dubnica nad Váhom, ktoré dlhodobo robí všetko preto, aby produkciu surového kravského mlieka na Považí udržal. A vďaka vytrvalosti, dobrým rozhodnutiam, ale aj spájaní síl sa to darí.

Na 1 180 hektároch sa venuje prevažne rastlinnej výrobe, no príjmy čoraz viac ťahajú zvieratá. Aj tu kedysi mala miesto produkcia bravčového mäsa, ktorú ale postihol podobný osud ako v ostatných kútoch krajiny. Vplyvom lacných dovozov a tlaku bitúnkov na výkupné ceny výkrm postupne ukončili. Ekonomika nepustí.

To družstvu dalo priestor venovať sa naplno produkcii mlieka. Dnes už vidieť jasné výsledky, keďže ročná úžitkovosť dojníc prekonala hranicu 10 000 litrov. A z rozprávania predsedu družstva Antona Rebra je jasné, že nejde o náhodu, ale výsledok dlhodobej snahy nasmerovať výrobu k väčšej efektivite.

„Bola to dlhá cesta. Dlho sme prešľapovali na jednom mieste, keď sme niekoľko rokov dojili sedemtisíc litrov,“ opisuje.

Keďže výsledky neprichádzali, predseda niekoľkokrát zmenil výživárov.

„Poradenstvo nie je zadarmo, musí priniesť zmenu,“ vysvetľuje.

Tá sa dostavila, až keď rozbehli spoluprácu s Milošom Haasom, špičkovým slovenským veterinárom, ktorý v Kanade manažuje tisícové stáda. Družstvu pomáha na diaľku, no každý rok sa dvakrát príde na zvieratá v dubnickom družstve pozrieť aj osobne.

„Pomohol nastaviť kŕmnu dávku, reprodukciu aj manažment stáda. Vidno pokrok – nielen v mlieku, ale aj v zdraví kráv a teliat,“ pochvaľuje si.

Somatika, bielkoviny aj tuky dosahujú hodnoty najkvalitnejšieho mlieka.

„Najväčšia zmena bola v krmivách – musíte vážiť všetko, aj sušiny pri výrobe lucerkových senáží sa líšia počas dňa. Ráno má 30 percent, poobede 40 a to robí rozdiely v dávke. Prešli sme z kompletných kŕmnych zmesí na vlastnú výrobu – bielkovinový koncentrát dopĺňame mačkaným obilím, repkovým šrotom a kukuricou,“ opisuje.

Investície

Živočíšna výroba by sa na zelené čísla ale nedostala bez investícií do obnovy objektov a strojov, do ktorých sa už silno zahryzol zub času. Podnik naplno využil možnosti, ktoré ponúkajú európske fondy, keď uspel so žiadosťou na veľký 650 tisícový projekt. Rekonštrukcie sa dočkali teľatník a stará pôrodňa kráv, vybudovali dojáreň, rozšírili senážne plochy a dokúpili techniku: kŕmny voz, traktory, aplikátor hnojovice, hrabačky či lis na balíky. Náklady nadol bude tlačiť nová fotovolitka umiestnená na teľatníku.

„Každá finančná pomoc je dobrá – keď máte 50 až 60-percentnú dotáciu, je to slušné. Zvyšok si prispievame sami,“ vysvetľuje Anton Rebro.

Časť investícií realizujú cez odbytové združenie, prostredníctvom sektorových intervencií. A tým sa dostávame k ďalšej časti receptu na udržanie konkurencieschopnosti v našom agrosektore: k spolupráci.

Družstvo je dlhoročným členom odbytového združenia Mlieko Považie. Predseda hovorí, že odbytovka má pre neho stále veľký zmysel. Regionálni prvovýrobcovia mlieka začali združenie využívať na investičné dotácie, napríklad na chladenie mlieka, ventiláciu ustajnenia, identifikáciu dojníc, či nákup rohoží.

No ešte viac to posilňuje jeho pozíciu v rokovaniach so spracovateľom, ku ktorému smeruje celá mliečna produkcia.

„V odbytovke je vyjednávacia sila. Keď dodávame polovicu mlieka do mliekarne spoločne, už nás nemôžu len tak odbiť. Pre nich je to existenčné množstvo. Máme istotu odberu a férové ceny. Tá kopíruje slovenský priemer, niekedy sme dokonca aj mierne nad ním“ pochvaľuje si.

Úbytok pôdy

Strop úžitkovosti predseda odhaduje na 11 000 litrov mlieka.

„Nemôžeme sa hnať do extrému. Ak by sme mali 13 000 litrov a stratili stotisíc eur, nemá to zmysel. Cieľ je udržať rovnováhu – kvalitu aj efektivitu,“ hovorí s tým, že v jeho plánoch je aj návrat k čiernemu holštajnovi, čo by na kravu dalo ďalšiu tisícku litrov mlieka.

Viac zvierat ale nateraz neprichádza do úvahy. Kapacitne to nezvládne dvor a zároveň podnik už dlhšie pre zástavbu prichádza o desiatky hektárov najbonitnejších pôd.

„Už sme 70 hektárov stratili, výhľadovo to môže byť až 200. Na týchto pôdach sa dopestovalo sedem ton obilia. Na štrkoch sa to nedá nahradiť.“

A tradičnou brzdou ostáva aj jedna z najväčších slabín slovenského poľnohospodárstva: nie sú ľudia.

„Najväčší problém sú dojičky. Kedysi to robili ženy, ktoré to mali ako srdcovku. Teraz prídu, vydržia mesiac-dva a odídu,“ zúfa.

O niečo väčšie starosti ale družstvu robí rastlinná výroba. Uplynulú sezónu najlepšie vystihuje veta „dobrá úroda, zlé ceny“.

Zmluvy, ktoré boli podľa predsedu dobré, sa pre dažde počas žatvy nedali naplniť. Pri 40 percentnom prepade ceny len na 90 hektároch tvrdej pšenice, ktorú nakoniec počasie premenilo iba na krmivo, prišiel podnik o desaťtisíce eur. Podobné straty počítal aj pri sladovníckom jačmeni a cukrovej repe.

Aj tu ale družstvo zvažuje všetky možnosti, ako zlepšiť výsledky. Rebro hovorí hlavne o pozberovej úprave.

„Keď vám prší v čase žatvy, kvalita ide dolu. Preto premýšľame o mobilnej sušičke, s ktorou by sa to dalo zachrániť,“ približuje a dodáva, že v prípade vhodných výziev by sa pokúsili aj o investície do skladovania.

Cestou podľa neho je aj väčšia zmena a diverzifikácia plodín.

„Budeme musieť hľadať náhrady – možno viac kukurice, hrach, menej tvrdej pšenice a repy,“ dodáva.