V oblasti slovenskej rastlinnej prvovýroby sa často stretávame s názorom, že mnohé plodiny sa ani neoplatí pestovať, keďže nemáme pre nich odberateľov. Najčastejšie sa nemyslia len odberatelia vo forme veľko či maloobchodu. Ale aj slovenský spracovateľský priemysel.

Po privatizácii konzervárenského priemyslu nezostalo na Slovensku veľa takýchto závodov. Napriek tomu, jeden z tých úspešnejších sa podarilo pred pätnástimi rokmi naštartovať a úspešne vedie vlajkovú loď konzervárenského priemyslu. Problémom však aj pre nich je surovina zo Slovenska.

Spracovateľský podnik Novofruct Sk v Nových Zámkoch si pripomína 40 rokov od začatia spracovateľskej výroby. Od roku 1980 existoval ako samostatný štátny podnik a po privatizácii a následnom období úpadku sa ho v roku 2000 podarilo vzkriesiť a výrazne modernizovať.

Ako povedal riaditeľ podniku Pavol Uhrín, dlhodobo sa snažia vytvárať si vzťahy so slovenskými pestovateľmi ovocia a zeleniny.

„Počet dodávateľov sa postupne zdecimoval. Tí, čo zostali, sú našimi stabilnými dodávateľmi. Podpisujeme s nimi ročné zmluvy. V rámci týchto zmlúv špecifikujeme aj kvalitatívne parametre, aké parametre musí spĺňať surovina, ktorá sa na tento účel používa. Tam, kde zázemie máme, tam rozvíjame spoluprácu, žiaľ u niektorých ovocných druhov, napríklad kde by bolo treba vysadiť sady, tam sme odkázaní na dovoz,“ hovorí Pavol Uhrín.

Jedným zo stabilných spolupracujúcich podnikov je Poľnohospodárske družstvo v Tvrdošovciach, s ktorým plánujú aj tento rok spolupracovať napríklad pri dodávke jabĺk, ale aj rajčín. Aj keď väčšiu časť z nich dovážajú z Maďarska. V posledných rokoch je vraj bežným nakupovať rajčinový polotovar aj v Číne.

„Veľkým problémom slovenského zeleninárstva je to, že je veľmi roztrieštené, neexistujú žiadne nákupné centrá, ktoré by mohli byť partnerom takého spracovateľa akým je Novofruct. Z toho dôvodu, ak chceme mať istotu v pravidelných dodávkach musíme sa v mnohých zeleninových druhoch orientovať na zahraničných dodávateľov. Nikdy neodmietneme v rámci určitého obdobia spracovania domáceho pestovateľa, aj keď jeho produkcia je doplnkovým objemom k tomu objemu, ktorý potrebujeme,“ hovorí Pavol Uhrín.

Ešte horšia je vraj situácia v oblasti dodávky slovenských uhoriek na konzervárenské spracovanie, čo je výrazná časť portfólia podniku v Nových Zámkoch. Slovenská produkcia zásobí tak maximálne tržnice, no veľký objem produkcie musia hľadať novozámockí konzervári najmä v Maďarsku. Tam sú celé lokality, kde sa pestujú nakladačkové uhorky a ich pestovanie je aj dotované.

„Dokonca vlani sme mali uhorky z Turecka, čo je anomália, ale tie uhorky boli výbornej kvality a v rámci prepravných vzdialeností a možnostiach chladiarenských kapacít môžeme dostať surovinu vo veľmi dobrej kvalite a pre nás v zaujímavej cene, ktorá predurčuje aj našu konkurencieschopnosť na našom i na zahraničných trhoch,“ hovorí Pavol Uhrín a jedným dychom dodáva, v čom je problém, že slovenskí prvovýrobcovia akoby ani nemali záujem dodávať pre nášho spracovateľa kvalitnú surovinu.

„Je to súčasťou poľnohospodárskej politiky,“ myslí si Pavol Uhrín a poukazuje na dotovanie produkcie, bez ktorej nie je pestovateľ schopný zabezpečiť surovinu v takej cene, ktorá by sa vyrovanala dovozom.

„Pokiaľ ide o kvalitu, to je prvoradé kritérium, ktoré sledujeme, nerobíme rozdiel medzi našou a zahraničnou kvalitou. Sú isté odlišnosti napríklad v chuťových vlastnostiach, napríklad naše broskyne, tým, že sú pestované v trošku drsnejších klimatických podmienkach, v porovnaní s Talianskom, tam majú viac aromatických látok a pre nás sú vítanejšie, len keby ich bolo dostatok,“ hovorí Pavol Uhrín.